Pod názvom Stín vlny uviedol Orchestr Berg svoj ďalší koncert umiestnený do dvorany Fakulty humanitných vied. Na programe boli 5. októbra diela Klausa Langa, Maje S. K. Ratkje a Adriána Demoča, predstavujúce rôzne prístupy k zvukovosti.

Orchestr Berg mal pôvodne uviesť premiéru skladby Ondřeje Štochla. Tá je však z relevantných dôvodov odložená a už druhýkrát v sezóne tak orchester siahol po náhrade v podobe sólových skladieb (šesť sólistov sa predstavilo na septembrovom koncerte telesa). V prípade Stínu vlny šlo len o jednu skladbu, Langovu Sonnengesticht 1 v podaní Miroslava Beinhauera. Punc premiérového večera však zostal zachovaný. Skladba Waves IIb od Maji S. K. Ratkje znela v českej premiére, ďalšiu svetovú premiéru si Berg na čele s Petrom Vráblom pripísal vďaka Demočovej kompozícii Časosleposť. 

Ako upozorňuje v texte k programu Boris Klepal, skladby, ktoré boli vybrané, tematizujú hlavné fyzikálne predpoklady vzniku hudby: čas, priestor, vlnu. Zároveň podľa Klepala budujú okolo poslucháčov vlastný časopriestor. S tým by sa dalo súhlasiť. Explicitné je to predovšetkým v prípade času. V skladbách Klausa Langa a Adriána Demoča je prítomná nelinearita, určitá statickosť, zmeny sa dejú len pomaly. Skladba Maje S. K. Ratkje sa týmto charakteristikám trochu vymyká. Vývoj v klasickom slova zmysle v skladbe takisto nájdeme len ťažko. Vďaka výrazne rozvrásnenej tektonike však dielo na poslucháča pôsobí aj svojím pohybom a premenami. Ďalším aspektom koncertu sa stalo aj použitie ticha. Zvlášť Adrián Demoč priznane pracuje s veľmi jemnými prostriedkami, a činí tak veľmi autenticky, evidentne mu je tento jazyk prirodzený. 

Skladba Klausa Langa Sonnengesicht 1 zafungovala na úvod večera ako prelúdium, hoci rozsiahle. Ide o skladbu z klavírneho cyklu, v ktorom autor vychádza z použitia bielych kláves, ku ktorým priraďuje tie čierne ako tiene. Lang nestojí o mimohudobný obsah diel, dokonca nemá ani ambíciu vyjadrovať hudbou svoje emócie. Jeho skladby tak môžu pôsobiť veľmi čisto, nie však chladne. Tak k tejto tvorbe pristupuje aj Miroslav Beinhauer, ktorý s ňou už má skúsenosti. Čas ovláda hlbokým sústredením, priestor – ten zvukový –, hlavne svojím úhozom, v ktorom je možné postrehnúť celú škálu veľmi jemných nuáns. Dosiahnutou farebnosťou potom skutočne vystihuje dichotómiu svetlého a tmavého, a to až impresionisticky, bez zreteľne ostrých kontrastov.

Skladba pre dychové nástroje, bicie, elektrickú gitaru, basgitaru a syntezátor Waves IIb Maje S. K. Ratkje bola z celého večera zďaleka tou najexpresívnejšou a najrozmanitejšou. Partitúra technicky vyrastá zo spektra najnižšieho tónu saxofónu s jazzovou hubičkou. Autorka zvuk rozoberá na drobné, odhaľuje ho poslucháčom a necháva ho vyžarovať do priestoru. Každopádne je to pôsobivo tvarovaná štruktúra, ktorá sa zvonku javí ako komplexný ekosystém. Berg charakter skladby zachytil, hráči sa s exponovanými partami vyrovnali obdivuhodne. Mala som ale pocit, že bol celý efekt trochu utlmený, že by sa dalo jednotlivé gestá vystavať vypuklejšie, krikľavejšie, plnšie. Z textúry sa tu často vynárajú konkrétne útvary, melódie, súzvuky a ak by práve tie zaznievali ešte suverénnejšie, mohla sa viacrozmernosť skladby umocniť.  

Očakávaným ťažiskom programu bola premiéra diela pre komorný orchester a klavír Časosleposť Adriána Demoča. Je to až asketická kompozícia, skladateľ sa vzdal akejkoľvek vaty. Výsledok budí pocit, že každý zvuk s osobitou pozornosťou vybral a uložil práve na to miesto, kde ho teraz počujeme. Od interpretov si skladba vyžaduje koncentrovanosť, rozvahu, ale aj precíznosť. V tejto faktúre je počuť každú nepresnosť. Od poslucháča zas chce pozornosť a dôveru v to, že sa aj bez výrazných vnemov oplatí participovať. Zvláštne nároky kladie autor na sólistu (Miroslav Beinhauer), ktorý v diele figuruje ako referenčná linka, konštanta, ku ktorej sa ostatné nástroje vzťahujú a reagujú na ňu. Samotná štruktúra môže v niečom pripomenúť minimalizmus, umiernený: repetitívnosť je neodmysliteľnou súčasťou Demočovej kompozície. Predovšetkým spätne potom dokážeme vyhodnotiť, že sa dianie trochu posunulo, že je napríklad dynamika o čosi vyššia. Každopádne ale tvorí Demoč skôr plochu než tok. Je to pozoruhodné počúvanie a myslím, že môže fungovať len vtedy, ak je poslucháč ochotný byť vo svojom vnímaní skutočne prítomný. Povaha tejto hudby totiž neodmení tých, ktorí očakávajú zmenu alebo konkrétny cieľ. Nepochybne je v tom niečo meditatívne. Aj preto je trochu škoda, že sa k starostlivo vybraným zvukom zo skladateľovho pera pridali aj tie, ktoré do auditória preniesla veľkorysá, ale veľmi živá akustika dvorany. 

Na záver mi nedá nezamyslieť sa nad tým, ako sa z „tichej“ hudby pomaly stáva trend. Nezriedka zastáva rolu útočiska pred svetom plným tisícok stimulov. A prehnaná popularita môže, domnievam sa, tichu v hudbe uškodiť, degradovať ho na reklamný ťah. Nevyčítam to dramaturgii a už vôbec nie napríklad Adriánovi Demočovi, ktorý takto tvorí dlhodobo a bez kalkulu. Len sa bojím, že sa z ušľachtilého a vzácneho stíšenia vykľuje ďalšie klišé súčasnej hudby. Nebolo by to fér práve voči tým, ktorí to s ním myslia vážne. 

Foto: Karel Šuster

Facebook X E-mail WhatsApp