Orchestr Berg sa po letnej prestávke prihlásil s nezvyčajne komorným projektom. V programe Six Lights in the Dark stavilo teleso na svojich kľúčových hráčov a hráčky a dalo im priestor predstaviť sa sólovo, maximálne za súčinnosti elektroniky. Sondy do možností a estetík jednotlivých nástrojov boli pôsobivé, zanechali však aj trochu trpkú dochuť. Berg totiž priznáva, že jedným z dôvodov voľby komorného programu bol aj nedostatok financií na uvedenie pôvodne plánovanej veľkej premiéry.

Koncert uviedol Berg 7. septembra a šesticu sólistov postupne postavil do bodových svetiel inak tmavého Divadla X10. Ako píše v koncertnej brožúrke Boris Klepal, koncept koncertu vychádzal z premisy, že rola členov orchestrov súčasnej hudby sa často blíži práve role (a kvalite) sólistu. Dá sa to teda čítať aj ako sympatické gesto uznania smerom k tým, ktorí s Bergom dlhodobo spolupracujú a dôvera v to, že ako častice väčšieho celku obstoja aj samostatne. V priebehu večera sa takto predstavili Anna Stavělová (flauta), Veronika Jaklová (klavír), Hanuš Axmann (klarinety), Balász Adorján (violončelo), Martin Opršál (bicie) a David Danel (husle). Každý z nich zahral sólovú skladbu, nakoniec sa spojili v diele The Light of Dark Michaela Gordona. Nástrojová rozmanitosť sa pritom spájala aj s estetickou pestrosťou a namiesto plynulého dramaturgického oblúku bol večer skôr ako séria stand-up vystúpení, v ktorých sa každý protagonista snaží zaujať inak a po svojom. 

Večer otvorila flautistka Anna Stavělová so skladbou Salvatore Sciarrina L’Autostrada prima di Babilonia. Sciarrino neostáva nič dlžný povesti autora, ktorý pracuje s krehkým, subtílnym materiálom, hoci v tomto prípade často celkom zahusteným. Stavělová tak mala pred sebou úlohu ovládnuť čas a priestor nielen tónmi, ale aj rozšírenými technikami pracujúcimi s ešte jemnejšími zvukovými nuansami a efektmi. Myslím, že aj vďaka vhodnej akustike priestoru vystavala skladbu veľmi dobre. Nachádzala súvislosti medzi jednotlivosťami a zároveň vystihovala aj tie najjemnejšie odlišnosti. Stavělová je navyše veľmi dobre technicky vybavená a dokázala tak skladbu podať s istou nevtieravou účinnosťou.  

Ak mohla Stavělová okúzľovala rozmanitosťou zdanlivo podobných zvukov, Veronika Jaklová mala úplne inú východziu pozíciu. Hrala totiž na toy piane a uvádzala minimalisticky pojatú časť z Light Flowers. Dark Flowers II Alvina Currana. V texte ku koncertu sa tematizovalo, že sólista má pri vystúpení väčšiu slobodu než člen súboru. Jaklová si ale túto vymoženosť väčšinu skladby užiť nemohla. Často až motorický charakter skladby jej neumožňoval agogicky vybočovať, toy piano je zas pomerne odolné voči jemnejšej invencii v rámci úhozu. Obdiv publika si ale interpretka vydobyla práve vďaka nekompromisnému sústredeniu a presnosti. Skrze tieto kvality sa Jaklovej podarilo vystihnúť povahu skladby a sprostredkovať zážitok zo štruktúry, v ktorej sú zmeny a kontrasty vzácnym artiklom. 

Dramatickejším kontrapunktom ku kompozícii Alvina Currana sa stal úryvok z opery Alice in Wonderland s názvom Advice from Catterpillar (Rada od húsenice) skladateľky Unsuk Chin. Húsenicu v diele stvárňuje basklarinet, v tomto prípade v rukách Hanuša Axmanna. K partu sólistu je priradená aj časť libreta, frázy basklarinetu tak vlastne nadväzujú na text. Húsenica Alici prezrádza, ako môže pomocou huby ovplyvňovať svoju veľkosť. Je to ale každopádne zvláštna, nekomfortná situácia, čo sa prejavuje aj v hudbe. Hanuš Axmann dokázal svoje číslo skutočne pojať ako obraz z dramatického diela a uchopiť svoj part dostatočne naratívne. Dôležitým prostriedkom mu v tom bolo starostlivé frázovanie a práca s farbou zvuku. Možno len v niektorých expresívnejších momentoch by som si k tomu priala ešte vyostrenejšiu dynamiku, je však možné, že by to celý priebeh len rozbilo. 

Bezstavovce boli v tento večer prekvapivo súčasťou ešte jedného diela, skladby Bugs (teda chrobáky) od Sarah Nemtsov. Na rozdiel od komplexných choreografií, na ktoré sme v súčasnej hudbe pre bicie často zvyknutí, zostáva táto kompozícia statickou a koncentrovanou. Primárnymi nástrojmi sú malý bubon a činel. Tie však zvukovosť skladby zďaleka neovplyvňujú sami. Dôležitú rolu má amplifikácia a tiež malé vibrujúce chrobáky, ktoré sa hmýria na blane bubnu. Sólista chrobáky koordinuje a sám hrá na nástroje predovšetkým končekmi prstov, väčšinou v rýchlych sledoch. Martin Opršál zvládol tento multitasking skvele. Nielen vďaka chrobákom tak vyznela skladba ako trošku bizarná, avšak sugestívna záležitosť.  

V prípade skladieb pre violončelo a husle sa k sólovým nástrojom výrazne pridala aj elektronika (Jiří Lukeš) v rôznych podobách. Balázs Adorján zahral skladbu od Sofie Avramidou Keep Digging the Hare Hole. Skladateľka pracuje s desaťkanálovým systémom reproduktorov, ktoré obkolesujú publikum (v popisoch k nahrávkam skladby pritom uvádza, že pracuje s binaurálnym zvukom). Do tohoto už tak hustého prostredia vstupuje violončelo, pre ktoré je predpísaná hra dvoma slákmi, teda oboma rukami. V Divadle X10 vyznela skladba dostatočne hutne, ale zároveň zrozumiteľne. Balázs Adorján hral plasticky a vďaka evidentne hlbokému sústredeniu sa dokázal zžiť so zvukovým okolím. Pre mňa jeden z najpodnetnejším bodov večera. 

Celý večer bol panoptikom rôznych typov interpretačnej zdatnosti. David Danel bol v poslednej sólovej skladbe koncertu (Calm Like a Bomb od Jespera Nordina) azda najbližšie tradičnej predstave virtuozity. Efektný, až atletický part sa pritom stáva súčasťou zvukovej stopy. Skladba v sebe skutočne má rozvahu naznačenú v názve, je to ale skôr chlad než naozajstný pokoj. Pod povrchom to vrie, part huslí miestami znie tak, akoby bola rozbuška už na dosah, stále však vyžaduje až odosobnenú kontrolu nad drobnými detailmi. Tú si David Danel udržoval, tiež sa však postaral o to, aby skladba nezostala len ohromujúcou etudou – tomuto nebezpečiu bohužiaľ skrze svoju povahu nevyhnutne čelí.

Interpreti a interpretky sa nakoniec spojili v záverečnom organizovanom chaose partitúry Michaela Gordona, vďaka čomu prišiel na pódium aj dirigent Peter Vrábel. A hoci Berg vytvoril naozaj zaujímavý večer, ostáva dúfať, že preň zostanú komorné projekty len vítaným ozvláštnením, nie núteným štandardom. V uvádzaní súčasných diel pre väčšie obsadenia by sa nahradzoval len ťažko.

Foto: Karel Šuster

Facebook X E-mail WhatsApp