Necelé dva týždne po doznení posledných taktov Bratislavských hudobných slávností sa brány Reduty v dňoch 22. a 23. októbra otvorili na otvárací koncert 78. koncertnej sezóny Slovenskej filharmónie. Pod taktovkou Ondreja Olosa odzneli diela Wojciecha Kilara, Vladimíra Godára, Leoša Janáčka a Franza Liszta.  Koncert sa konal pri príležitosti slovenského predsedníctva vo Vyšehradskej skupine a tejto udalosti zodpovedala aj programová zostava z diel autorov jednotlivých krajín V4. Vstup do novej filharmonickej sezóny sprevádzal aj nový, graficky vkusný vizuál plagátov, pútačov i programových bulletinov.

Dramaturgia koncertu si vytýčila za cieľ predstaviť návštevníkovi štyri zaujímavé a pritom kvalitné skladby z bohatej skladateľskej tvorby susediacich krajín – a treba uznať, že sa jej to vrchovato podarilo. Úvodnú Orawu pre veľký sláčikový orchester poľského skladateľa Wojciecha Kilara (1932–2013) z roku 1986 máme v pamäti z vystúpenia Drážďanskej filharmónie na Bratislavských hudobných slávnostech 2023 pod taktovkou trochu šoumensky pôsobiaceho dirigenta Krzysztofa Urbańskeho (prímy i sekundy hrali vtedy postojačky ako pravá, goralsky cifrujúca kapela). Kilar nebol hudobným experimentátorom v pravom zmysle ako väčšina jeho poľských kolegov. V polovici sedemdesiatych rokov upriamil svoju pozornosť na tatranskú prírodu a goralský folklór – plodom tohto tvorivého úsilia bol, popri Orawe, symfonický obraz Krzesany z roku 1976 a symfonická báseň Kościelec 1909, venovaná pamiatke skladateľa Mieczyslawa Karłowicza, ktorý zahynul v snehovej lavíne na úpätí tatranského štítu. Z hľadiska prezentácie lokálneho folklórneho koloritu predstavuje Orawa vďačný koncertný materiál: postupuje od pokojnej sólovej figurácie k čoraz väčšiemu materiálovému zahusťovaniu a vrcholí v energickom tanci celého orchestra. Hráčom filharmonického orchestra i dirigentovi (ten skladbu v minulosti uviedol aj v Poľsku) musela byť poetika diela blízka, čo dali aj patrične najavo.

Vladimír Godár (*1956), azda najvýznamnejší žijúci slovenský hudobný tvorca, sa tento rok dožil sedemdesiatky a jeho okrúhle jubileum prinieslo na domáce koncertné pódiá veľa skladateľovej hudby. Medzi autorove kľúčové diela patrí aj Meditácia pre sólové husle, 48 sláčikových nástrojov a tympany z roku 1984. Premiéra diela sa konala v roku 1987 v Košiciach, no o osem rokov neskôr skladateľ pripravil jeho revidovanú verziu s komorným sláčikovým obsadením. Milan Paľa sa zhostil úlohy sólistu znamenite; kontemplatívna poloha diela s občasnými vášnivými erupciami a sugestívne budovaný výrazový oblúk dokonalo vyhovujú jeho interpretačnému naturelu. Rovnaká charakteristika platí aj pre sólistovu kreáciu Koncertu pre husle  orchester Putování dušičky Leoša Janáčka, diela, ktoré svetlo sveta uzrelo až koncom osemdesiatych rokov minulého storočia vďaka úsiliu brnianskych muzikológov Miloša Štedroňa a Leoša Faltusa.

Koncert vyvrcholil uvedením Danteovskej symfónie „po nemecky hovoriaceho Maďara“ Franza Liszta, monumentálneho symfonicko-vokálneho diela vrcholnej epochy hudobného romantizmu, napísaného na námet Danteho eposu Božská komédia. Liszt patril medzi najvšestrannejšie umelecké osobnosti 19. storočia a jeho prínos k rozvoju dobovej kompozičnej techniky stále nie je dostatočne docenený.  Danteovskú symfóniu uviedla Slovenská filharmónia v posledných rokoch iba raz, aj to nie v Redute. V roku 2011, počas rekonštrukcie jej stáleho sídla, ju v akusticky nevyhovujúcej historickej budove Slovenského národného divadla dirigoval Aleksandar Marković a vokálnu zložku vtedy výnimočne zabezpečil chlapčenský zbor Wiener Sängerknaben. Tentoraz vyznel opulentný charakter Lisztovho diela pod zodpovednou Olosovou taktovkou podstatne čitatelnejšie – sóla hoboja i basklarinetu sa v priestore koncertnej siene transparentne niesli, zreteľne bolo počuť figurácie oboch hárf a k výslednému zdaru uvedenia prispela v záverečnom vokálnom chválospeve aj kvalitne pripravená ženská časť Slovenského filharmonického zboru (zbormajsterka Petra Torkošová).  Ondrej Olos má za sebou, napriek mladému veku, už slušnú medzinárodnú kariéru a spomedzi domácich dirigentov svojej generácie azda najlepšie predpoklady na jej ďalšie úspešné rozvíjanie. Ak sa pri svojich produkciách zbaví nadbytočného „pohupovania“,  budú jeho výkony za dirigentským pultom nášho prvého orchestra ešte presvedčivejšie.

Ostáva tiež dodať, že Lisztova symfónia zaznela v Redute ako súčasť paralelne v Bratislave prebiehajúceho medzinárodného festivalu Franz Liszt festival3cities so zaujímavou a naozaj reprezentatívnou programovou zostavou.  Slúži ku cti organizátorom, že pri propagovaní akcie nevyužili zavádzajúce a pred rokmi dlhodobo rozširované tvrdenie o údajnom slovenskom pôvode skladateľa.

***

Reflexe je  psána z koncertu 23. října.

Foto: Alexander Trizuljak

Facebook X E-mail WhatsApp