Bratislavské hudobné slávnosti pokračovali v nedeľu 27. septembra dvomi koncertmi, venovanými tohoročnému jubileu skladateľa Vladimíra Godára. Poobede odznel v Malej sále Slovenskej filharmónie výber zo skladateľovej komornej tvorby v interpretácii trojice významných česko-slovenských umelcov, večer zasa v Koncertnej sieni dostala priestor kantáta Mater, Godárov ikonický a viacnásobne ocenený vokálno-inštrumentálny cyklus z roku 2006, venovaný archetypu matky. So súborom Solamente naturali a vokálnym ensemblom SoLa pod taktovkou Mareka Štryncla spoluúčinkovala prominentná brnenská vokalistka Iva Bittová.

Vladimír Godár patrí k najvýznamnejším osobnostiam súčasnej slovenskej hudobnej scény. Jeho imaginatívna tvorba vychádza z tradície archetypálnych hudobných módov a zároveň programovo nadväzuje na apelatívne posolstvo vrcholnej európskej kultúry. V skladateľových koncepčných a architektonicky dokonalo vystavaných skladbách nachádza poslucháč stopy výpovede významných autorských zjavov od raného baroka po súčasnosť. Nie je náhodné, že Godár patrí medzi najčastejšie uvádzaných domácich skladateľov novej éry a že jeho tvorbu čoraz častejšie využívaju slovenskí i českí filmári. Závažnosť skladateľovej umeleckej výpovede s plným porozumením vnímajú aj poslucháči, ktorí oceňujú Godárovo úsilie zaujať stanovisko k náročným otázkam súčasnosti. Oba koncerty boli dôstojným festivalovým holdom k skladateľovej tohoročnej sedemdesiatke.

Komorný koncert v Malej sále Slovenskej filharmónie otvorila Sonáta na pamäť Viktora Šklovského pre violončelo a klavír z roku 1986 v podaní Petra Nouzovského a Mariana Lapšanského. Osobnosť známeho ruského literárneho teoretika, lingvistu, esejistu, ale aj nespútaného rebela fascinovala Godára už od mladosti. „Prečítal som všetky Šklovského knihy, ktoré boli pre mňa dostupné,“ píše Godár. „Zvykol som si na jeho metafory, voľné asociácie, hru s čitateľom i s inými autormi. Cez Šklovského som aj ja začal uvažovať o umeleckej tvorbe, o jej vzťahu k spoločenskej realite, o jej funkciách.“ Keď Šklovskij v decembri 1984 vo veku deväťdesiatjeden rokov zomrel, venoval Godár literátovej pamiatke skladbu, ktorá sa v priebehu rokov stala takmer ikonickou. Sonáta totiž nie je len holdom jednej mimoriadnej osobnosti, ale aj silnou a apelatívnou hudobnou poémou, ktorá – pri zapojení istej dávky predstavivosti – prevedie poslucháča dramatickými momentmi slovenskej histórie 20. storočia. Dielo v priebehu štyridsiatich rokov od vzniku hrali a dodnes majú v repertoári takmer všetci významní domáci violončelisti (klavirista Marian Lapšanský ho dokonca premiéroval). Expresívna a emocionálne vypätá kreácia Petra Nouzovského bola výnimočná a zaslúži si slová najvyššieho uznania – zvuk jeho violončela, ktoré raz kvílivo burácalo, inokedy stíšene meditovalo či sarkasticky sa vlnilo, ovládol celú sieň. Marian Lapšanský sekundoval sólistovi s rovnakou vášňou a v niektorých momentoch premenil diskant svojho nástroja na prenikavé údery zvonov. Ivan Ženatý sa s o rok mladšou Sekvenciou pre husle a klavír (1987) popasoval s rovnakou bravúrou a vložil do interpretácie diela s ústrednou obsedantnou témou stredovekej sekvencie Dies irae a následnými folklorizujúcimi pasážami celé svoje inštrumentálne majstrovstvo. 

Pri počúvaní Godárových diel sa oplatí odcitovať slová výnimočného poľského skladateľa Henryka M. Góreckého, ktoré povedal v súvislosti so svojou tvorbou: „Vytýkajú mi, že moje diela sú monotónne a veľmi dlhé – ľudia vraj nemajú dnes trpezlivosť a čas sledovať takýto typ hudby. A ja sa pýtam, čo to znamená, že sú dlhé? A pre koho sú dlhé? Z plných pľúc protestujem proti námietke, že ľudia nemajú čas! Ak chcú počúvať moje diela, musia si ten čas na ne nájsť.“

Trojica interpretov, ktorých hra predstavuje v oblasti inštrumentálnej interpretácie to najlepšie, čo v česko-slovenskom priestore v súčasnosti máme, zakončila svoj godárovský recitál po prestávke uvedením Klavírneho tria č. 4, op. 90 „Dumky“ Antonína Dvořáka. Sledovať ich zrelú a dokonalú súhru pri podaní jedného z najvýraznejších diel českej romantickej hudby, bolo pôžitkom.

Foto: Alexander Trizuljak

Facebook X E-mail WhatsApp