Juraj Valčuha a Ester Pavlů dominovali na koncertě Slovenské filharmonie
„Valčuha prichádza pred orchester s premyslenou koncepciou interpretovaného diela.“
„V Ester Pavlů rastie vokalistka vysokej medzinárodnej úrovne.“
„Dirigent poňal Prokofievovu poslednú symfóniu ako štandardný cyklus bez náznaku irónie.“

Po viac ako polroku sa náš prestížny maestro Juraj Valčuha opätovne vrátil k dirigentskému pultu Slovenskej filharmónie. V dňoch 12. a 13. novembra uviedol v bratislavskej Redute v abonentnom cykle D, E program, zostavený zo symfonických diel Ottorina Respighiho, Mauricea Ravela a Sergeja Prokofieva. Sólistkou oboch koncertov bola česká mezzosopranistka Ester Pavlů.
Respighiho monumentálny triptych „rímskych“ symfonických básní je stabilnou a osvedčenou súčasťou filharmonických koncertných programov. Skladateľ sa v ňom tvorivo popasoval s antickou históriou večného mesta a bez vlastného pričinenia si získal obdiv Mussoliniho, ktorý v týchto hudobných dielach videl oslavu svojej imperiálnej a vojenskej sily. Juraj Valčuha už raz Rímske fontány na pôde Reduty uviedol; bolo to s talianskym orchestrom Santa Cecilia na Bratislavských hudobných slávnostiach (BHS) 2023. Recenzent sa bude opakovať, ale naďalej platí charakteristika dirigentovho interpretačného naturelu: Valčuha prichádza pred orchester Slovenskej filharmónie s jasnou, do najmenších detailov premyslenou koncepciou diela, zreteľne a artikulovane modeluje jeho úseky, vie náhle a účinne zdvihnúť dynamickú hladinu hudby (úvod druhej časti Tritónova fontána ráno), no nikdy samoúčelne nepodľahne podmanivému zvuku orchestrálneho inštrumentára. Skrátka, nie je typom dirigenta, ktorý na pódiu spontánne a samovoľne tvorí – vždy dokáže vtlačiť interpretovanému tvaru svoju dominantnú predstavu a orchester túto predstavu ochotne a do dôsledkov realizuje. Práve z toho dôvodu sú jeho kreácie výnimočné.

Ravelov piesňový cyklus Šeherezáda, táto „panoráma orientálnej fantázie, evokujúcej arabský svet, Indiu a v závere aj Čínu“, je nádherným vokálnym klenotom hudobného impresionizmu. Hoci sa dielo opakovane objavovalo vo festivalových programoch BHS, v análoch abonentných filharmonických koncertov sa s naším orchestrom prakticky nedá dohľadať. Domáce sólové interpretačné prvenstvo teda s najväčšou pravdepodobnosťou patrí mladej českej mezzosopranistke Ester Pavlů. Tá sa na pódiu Reduty objavuje čoraz častejšie: prednedávnom dvakrát hosťovala s Jurajom Valčuhom, najprv ako Brangäna v druhom dejstve Wagnerovej opery Tristan a Izolda, neskôr vo vokálnom sóle Mahlerovej Tretej symfónie a v máji 2026 vo Verdiho Messa da Requiem pod taktovkou Saschu Götzela. Interpretáciou Ravelovho cyklu potvrdila, že v nej rastie sólistka vysokej medzinárodnej úrovne; najmä v prvej piesni Ázia zaujala precíznym vedením vokálnej línie a pôsobivou gradáciou.

Po prestávke nasledovala Symfónia č. 7 cis mol, op. 131 Sergeja Prokofieva, dielo, ktoré, pri všetkej úcte, nesie znaky zjednodušeného orchestrálneho štýlu a patetickej melodiky, ktoré sovietskym hudobným tvorcom nanútila totalitná ždanovovská kultúrna politika. Prokofiev sa ideologickému tlaku pokúsil vzdorovať brilantnou inštrumentálnou technikou a celkovou kompozičnou noblesou, no všeobjímajúcemu „kultu pozitivity“ nedokázal odolať. Symfóniu ukončil netypicky stíšeným antiklimaxom, hoci sa vyžadoval povinný jasajúci záver (už len z toho dôvodu, aby skladateľ získal za dielo prestížnu Stalinovu cenu, dotovanú štedrou finančnou čiastkou). Vážne chorý Prokofiev sa v závere života nechal kolegami presvedčiť na jubilujúce vyvrcholenie, ktoré na moskovskej premiére 11. októbra 1952 (nie v roku 1957, ako tvrdí text v koncertnom bulletine) aj skutočne zaznelo, na vzápätí vyslovil želanie, aby sa v budúcnosti už nikdy neuvádzalo (napriek tomu zopár nahrávok s optimistickým záverom v CD katalógoch nájdeme). Neplatí ani ďalšie tvrdenie pisateľa textu, že „skladateľ svoj posledný symfonický projekt nepočul“ – pravda je taká, že na moskovskej premiére bol osobne prítomný.

Valčuha symfóniu poňal ako štandardný, nekonfliktne vystavaný orchestrálny cyklus, bez náznaku ironizácie jeho patetických a pochodových ploch v oboch krajných častiach. Široko klenuté melodické oblúky striedal s tanečnými a zľahka rytmicky pointovanými úsekmi, pričom osobitný dôraz kládol na transparentný priebeh jednotlivých hudobných fráz. Bezstarostný mládežnícky charakter diela síce nadobudol v tejto koncepcii ostrejšie výrazové kontúry, no tie ostali len slabou náhradou vypätého dramatizmu autorovej Piatej či Šiestej symfónie. Tie by sme si pod taktovkou nášho prominentného dirigenta vypočuli radšej.

Peniaze z udelenej ceny si Prokofiev dlho neužil – zomrel necelých päť mesiacov po premiérovom koncerte, práve v deň úmrtia veľkého vožďa J. V. Stalina. „Lepšia je hudba bez peňazí ako peniaze bez hudby,“ vyhlásil kedysi legendárny Bob Dylan, ktorý práve v týchto dňoch zažíva triumfálny koncertný návrat do Európy. Ťažko s ním nesúhlasiť.

***
Reflexe je z koncertu 12. listopadu.
Foto: Alexander Trizuljak
Příspěvky od Ivan Marton
- Slovenská filharmonie zahájila sezonu
- Opulentní závěr Bratislavských hudebních slavností
- Bratislavské hudební slavnosti připomněly jubileum skladatele Vladimíra Godára
- Bratislavské hudební slavnosti otevřela famózní Simone Young. Slovenská filharmonie se vzepjala k velkému výkonu
- Slovenská filharmonie završila symfonickou řadu. Daniel Raiskin prokázal dirigentský přehled
Více z této rubriky
- Káťa ve vitríně. Brno vstalo hned se spadnutím opony
- Hudební Odyssea v žižkovském Atriu aneb Když mladí mají co říct…
- Dobrodružství s Bohuslavem Martinů a jeho violoncellovým koncertem
- Jedna houslistka, tři role. Komorní večer s Martinou Bačovou
- Mládí Leoše Janáčka připomenul koncert v bazilice na Starém Brně
- Slyšet 2x. Agata Zubel a Orchestr Berg
- První houslový koncert Viktora Kalabise zazněl v Plzni
- Dvořákovská ‚nabíječka‘ u výročí hudebního gymnázia
- Šárka a Pohádka. Slovanská mytologie ožila na festivalu Janáček Brno
- Nové šestinotónové harmonium poprvé s orchestrem