Dva posledné symfonické koncerty tohoročných Bratislavských hudobných slávností priniesli dôstojné vyvrcholenie takmer trojtýždňového festivalového maratónu v slovenskej metropole. Najprv Clevelandský orchester pod taktovkou svojho šéfdirigenta Franza Welsera-Mösta uviedol 10. októbra v Redute program, s ktorým celý október putuje po európskych mestách. O deň neskôr zasa Slovenská filharmónia spolu so Slovenským filharmonickým zborom pod taktovkou japonského dirigenta Yutaka Sadoa zavŕšili festivalový koncertný cyklus uvedením veľkolepej a katarzne pôsobiacej Druhej symfónie Gustava Mahlera.

Slávny The Cleveland Orchestra absolvuje práve v týchto dňoch veľké októbrové turné po krajinách  západnej i strednej Európy. Pri príležitosti rozlúčky so svojím šéfdirigentom Franzom Welserom-Möstom, ktorý po dvadsiatich piatich rokoch opúšťa koncom tejto sezóny svoj atraktívny post na čele ikonického amerického orchestra, vystúpi v priebehu dvadsiatich troch dní  na pätnástich koncertoch prakticky, až na výnimky, s rovnakým programom: na úvod zahrá symfonickú báseň Franza Liszta Orfeus, potom Symfóniu č. 2 Bohuslava Martinů a na záver prednesie Brahmsovu Druhú symfóniu D dur, op. 73. Clevelandský orchester sa uviedol v povojnovej bratislavskej Redute už po tretíkrát: kedysi dávno, v šesťdesiatych rokoch minulého storočia tu hosťoval pod taktovkou svojho legendárneho šéfa Georga Szella, neskôr, v roku 2015, mal u nás koncertovať pri príležitosti 100. výročia podpísania historickej Clevelandskej deklarácie (tá kodifikovala základy spolupráce oboch národov v novovznikajúcej Česko-slovenskej republike), no z vystúpenia z finančných dôvodov napokon zišlo. Orchester so svojím rakúskym šéfom sa našej verejnosti po druhýkrát predstavil až v septembri 2024, keď na Bratislavských hudobných slávnostiach uviedol diela R. Schumanna a P. I. Čajkovského.

Vidieť a počuť naživo jeden z najslávnejších amerických orchestrálnych telies na domácom koncertnom pódiu je pre našinca zakaždým veľkým zažitkom. Dokonalá súhra nástrojových skupín, obdivuhodné technické majstrovstvo jednotlivých hráčov telesa, nepoľavujúci interpretačný záber a široký diapazón farebných orchestrálnych nálad – to všetko sú danosti, ktoré aj ostrieľaného poslucháča dokážu vždy nanovo fascinovať. Úvodná symfonická báseň Orfeus Franza Liszta, inšpirovaná gréckym mýtom o bájnom antickom spevákovi, sa niesla v pokojnej, kontemplatívnej atmosfére, ktorá ostro kontrastovala s výbušným profilom nasledujúcej Symfónie č. 2 Bohuslava Martinů, ktorá práve v Clevelande po prvýkrát zaznela v októbri 1943 pod taktovkou Ericha Leinsdorfa. V Bratislave mala svoju premiéru; je to zarážajúce, no v takmer osemdesiatročnej histórii koncertných análov Reduty ju živé predvedenie, na rozdiel od iných skladateľových symfónií, takrečeno obišlo.  Koncert vyvrcholil uvedením Symfónie č. 2 D dur, op. 73 Johannesa Brahmsa, dielom, ktoré hornorakúsky rodák Franz Welser-Möst dôverne pozná a pri jeho kreácii sa dokáže účinne vyhnúť na jednej strane nadnesenému pátosu, na druhej zasa pragmatickej, nezainteresovanej vecnosti. Dokonalo interpretovaný kolos s akcentom na príslovečný, brahmsovsky naliehavý symfonický spád, pôsobivý nostalgický prúd bez náznaku falošnej sentimentality, v záverečnej časti Allegro con spirito fascinujúco vystupňovaný do grandfinálového klimaxu – to je charakteristika výkonu orchestra, ktorá si zaslúži slová najvyššieho obdivu. Všetko bolo na svojom mieste a predsa sa nedá zbaviť pocitu, že tej interpretácii čosi chýbalo – čosi, čo by sa dalo nazvať mágiou momentálnej kreatívnej inšpirácie, ktorá dirigentovi umožní poslucháčovu pozornosť neočakávane prekvapiť a impulzívne ho vtiahnuť do svojho sveta. Bola to tvarovo dokonalá, no predsa len rutina.

Šesťdesiaty prvý ročník Bratislavských hudobných slávností vyvrcholil záverečným koncertom 11. októbra, na ktorom zaznela Symfónia č. 2 c mol „Vzkriesenie“ Gustava Mahlera. Fulminantné dielo, ktoré dodnes zapôsobí na poslucháča priam magicky a na konci, pri skladateľovej apokalyptickej zborovej prosbe o zmier, mu doslova vtisne slzy do očí, uviedla pod taktovkou dirigenta Yutaka Sado domáca Slovenská filharmónia, Slovenský filharmonický zbor (zbormajsterka Petra Torkošová) a sólistky Christina Landshammer (soprán) a Anna Werle (mezzosoprán). História uvedení skladby na pódiu bratislavskej Reduty nie je rozsiahla: v porevolučnom období sa s ňou v júni 1995 popasoval s našimi telesami Aldo Ceccato, o päť rokov neskôr, v apríli 2000 ju so Slovenskou filharmóniou i so zborom stvárnil Ondrej Lenárd a v máji 2016 symfóniu na záver svojej šéfdirigentskej éry dirigoval Emmanuel Villaume. Okrem toho dvakrát znela aj na festivale BHS, vždy pri hosťovaní Českej filharmónie: v októbri 2002 ju orchester zahral pod taktovkou Vladimira Ashkenazyho a v októbri 2019 pod famóznym vedením Semyona Bychkova. Hoci v pamäti recenzenta najintenzívnejšie zakotvila sugestívna kreácia Emmanuela Villauma spred desiatich rokov, Yutaka Sado za dirigentským pultom oboch našich telies odviedol obdivuhodnú prácu; volil uvážlivé tempá (najmä v druhej časti Andante moderato), ktoré účinne striedal s dramatickými úsekmi, kládol dôraz na zreteľnú artikuláciu i frázovanie sólových nástrojov (hoboj, trombón), v piatej časti neváhal zdvihnúť korpusy klarinetov. Dirigentovi príkladne sekundoval znamenite pripravený Slovenský filharmonický zbor i obe ženské sólistky.  A znova – už po koľkýkrát! – treba vyzdvihnúť svedomitú prácu hosťujúceho koncertného majstra Juraja Čižmaroviča. Slovenská filharmónia si na svoje konto môže pripísať ďalší úspešný ročník festivalu Bratislavské hudobné slávnosti.

Foto: Alexander Trizuljak

Facebook X E-mail WhatsApp