„Orchester Moravského divadla Olomouc hral pod taktovkou Petra Šumníka skvele.“

„Stále pre nás zostáva skôr ľudskou bytosťou než vyvolenou kňažkou.“

„V určitých momentoch sa ‚perly‘ vo veľkosti tenisovej loptičky potichu kotúľajú po javisku.“

Festival Opera pokračoval v sobotu 5. marca predstavením Moravského divadla Olomouc, ktoré do Prahy privezlo Bizetovu operu Lovci perál. Inscenáciu diela, ktoré je hneď po Carmen autorovým najhranejším, uviedlo divadlo už v decembri 2019. Režisérom bol Dominik Beneš, hudobné naštudovanie viedol dirigent Petr Šumník.

Lovci perál sú jedným z diel, v ktorých Bizet naplno ukazuje svoju fascináciu exotickými krajinami. Exoticizmus sa týka predovšetkým námetu: príbeh sa odohráva na Cejlóne, podstatnými sú v deji rôzne kulty, zvyky, božstvá a ich zákony. V hudbe toto „mimoeurópske“ zameranie nepočujeme tak explicitne – určite ale Bizeta viedlo k úžasnej farebnosti, pozoruhodným harmóniám a originálnej melodike.

Úchvatná Bizetova hudba vynikla v Stavovskom divadle skutočne vydarene. Orchester Moravského divadla Olomouc hral pod taktovkou Petra Šumníka skvele. Dirigent viedol ansámbel veľmi presne, premyslene pracoval s dynamikou, s výstavbou gradácií, so striedaním charakterov. Teleso pôsobilo zohrane, dosahovalo veľmi plného, plastického zvuku, všetky frázy boli zrozumiteľné, jasne modelované. Kvalitný výkon podala dychová sekcia – krásne zneli napríklad línie flauty v Au fond du temple saint. O čosi menej ma zaujal zbor Moravského divadla (zbormajsterka Lubomíra Hellová). Najmä vo svojom prvom vstupe nebol zbor kompaktní, ani následné samostatné čísla mužskej časti zboru tento dojem nenapravili. Predvšetkým v dramatických úsekoch tretieho dejstva sa však zbor ukazoval v lepšom svetle a stal sa podstatným pre vytvorenie celej atmosféry. Tretí zaangažovaný súbor divadla, balet, pripravil Lukáš Vilt: choreografia má akúsi „rituálnu“ estetiku, do celku zapadli jednotlivé čísla zmysluplne.

Čo sa týka kvarteta sólistov, najvýraznejšie na mňa zapůsobila jediná ženská protagonistka, predstaviteľka Lejly, Helena Beránková. Jej hlas je dostatočne pohyblivý a prierazný na to, aby v jej podaní dobre zaznievali exponovanejšie a brilantné, koloratúrne miesta. Jej Lejla znie vďaka tomu na mnohých miestach veľmi rozhodne, stále pre nás navyše zostáva skôr ľudskou bytosťou než vyvolenou kňažkou. Veľmi sugestívne sa Beránková predviedla napríklad v úvode druhého dejstva (Me voilà seule dans la nuit, J’étais encore enfant) – tu zároveň ukázala aj lyrickú rovinu svojho prejavu a zmysel pre vedenie melódií.

Herecky si podľa mňa obzvlášť dobre počínala v scénách s Martinom Štolbom, predstaviteľom Zurgu. Ich duet z tretieho dejstva, v ktorom Lejla prosí o Nadirov život, bol na oboch stranách vybavený plnohodnotnou akciou, rôznorodé pohnútky oboch hrdinov sa dostávali do vyhroteného stretu. Mimochodom, aj spevácky tu Štolba vyznieval azda najlepšie. Zatiaľ čo v úvode ma jeho menej objemný hlas zaujal menej, v priebehu opery (možno aj v rámci premien svojej postavy) pripravil mnoho dobre znelých, timbrovo pútavých miest. Celkovo bol jeho výkon spoľahlivý, a to aj v slávnom Au fond du temple saint. Kvalitne sa tu ukazoval aj Daniel Matoušek ako Nadir. Jeho prejav bol po celý čas nosný, vyrovnaný, dostatočne zvučný najmä v stredných polohách – možno len miestami s trochu prílišným vibratom. Dobre súzneli spolu s Helenou Beránkovou, duet Ton coeur n’a pas compris le mien patril ku kvalitným číslam večera. Kvarteto dopĺňal Nurabad Davida Szendiucha, majiteľa znelého, dobre posadeného basbarytónu.

Réžia Dominika Beneša stavia protagonistov na čistú, nezahltenú scénu (Eva Jiřikovská), ktorej dominuje polopriehľadná, až industriálne pôsobiaca konštrukcia. Tá je v priebehu inscenácie často využívaná, slúži napríklad ako akési „sídlo“ Lejly-kňažky. Okrem tejto chladnej konštrukcie je však javisko zahalené skôr do teplých farieb, a to ako osvetlením (light design Ondřej Kyncl), tak kostýmami lovcov perál v odtieňoch žltej, ružovej a oranžovej (Eva Jiřikovská). Nie je tu, ako v niektorých iných inscenáciách, akcentovaná až démonická tajuplnosť prostredia a ani exotika nie je prítomná v každej chvíli: najviac na ňu odkazuje kostým Lejly, s výraznou červenou čelenkou. Na jednej strane to, vzhľadom k námetu, azda trochu chýba. Na druhej strane, tento výklad Bizetovi určite nijak priamo neprotirečí a má každopádne svoje kúzlo. Samotné perly z názvu opery sa režisér rozhodol zhmotniť. V určitých momentoch sa tak „perly“ vo veľkosti tenisovej loptičky potichu kotúľajú po javisku. Z textu to možno vyznieva banálne – výsledok je ale vlastne celkom pôvabný.

Beneš na javisko neprináša veľa rekvizít, a tie, ktoré tam sú, majú spravidla dobrý účel. Takouto rekvizitou je určite dlhočizný biely šál. Ten napríklad zahaľuje Lejlu po jej sľube čistoty (Lejla z neho nedokáže vyjsť a cítime tak určitú definitívnosť, bezvýchodnosť), takisto sú doňho Nadir a Lejla zabalení pritom, čo sú súdení za svoju zakázanú lásku. O niečo menej mi do inscenácia zapadali akési montážne schodíky (hoci v scéne Lejly a Zurgu dobre využité pre obohatenie pohybu a interakcií oboch aktérov). Nezanedbateľnou zložkou sa na scéne stával otvorený oheň – fakle, sviečky. Je to celkom efektný nápad, priznávam sa ale, že som občas tŕpla, či nevzbĺkne kostým alebo biele šatky, ktoré pri strašnej búrke padali na javisko. Celkovo na mňa spravili olomouckí Lovci dobrý dojem – plný farieb na scéne i v orchestrálnej jame.

Foto: ilustrační – Jan Procházka, Fb divadla