Lednicko-valtický hudobný festival je vo svojej druhej polovici a v ďalšom z koncertných večerov na zámku v Kirchstettene ponúkol zaujímavé spojenie francúzskej a českej komornej hudby. Kalliopé Trio Prague priblížilo hudbu Bohuslava Martinů, Gabriela Faurého a Clauda Debussyho a uviedlo premiéru skladby Jiřího Kabáta. Vplyv francúzskej hudby, ktorý je dramaturgickou optikou tohto ročníka, sa odrážal v každej skladbe iným spôsobom a hráči tria predviedli pozoruhodnú štylistickú plasticitu. V skladbe Jiřího Kabáta, ktorá mala svoju svetovú premiéru, sa k triu pridal aj zvuk akordeónu v rukách Martina Šulca. Elegantne dofarbil súzvuk tria a zaplnil akustické spektrum bez narušenia jeho prirodzenej zvukovej hierarchie.

Po svojom vystúpení na prestížnych augustových klavírnych kurzoch v Mikulove sa Kalliopé Trio Prague tentoraz predstavilo 7. októbra na Lednicko-valtickom hudobnom festivale. Tohtoročný ročník festivalu zavítal opäť aj za české hranice, tentokrát na zámok Kirchstetten v rakúskom Weinvierteli. Dve skladby z mikulovského programu zostali zachované, ďalšie dve pribudli s ohľadom na francúzsky dramaturgický prvok tohtoročného ročníka. Prekvapením pre návštevníkov, ale aj pre organizátorov, bola krátka prehliadka zámku, počas ktorej kultúrny manažér Günter Fuhrmann predstavil zaujímavú históriu budovy a jej niekdajších majiteľov. Po úvodných slovách riaditeľa festivalu Jiřího Partyku sa v Maulpertsch sále konečne začal koncert.

Hráči ako prvú skladbu uviedli Bergerettes Bohuslava Martinů, ktorý dielo napísal v Paríži tesne pred začiatkom nemeckej okupácie. Nástroje sa v sále pozoruhodne akusticky zladili. Úvodné Poco allegro oscilovalo medzi grotesknými rytmami a žiarivými melódiami. Presnosť spoločných nástupov i cit pre dĺžku dozvukov vytvárali ilúziu jedného hudobného organizmu. Miroslav Sekera hral na klavíri veľmi mäkko, až bolo ťažké uveriť, že si klavír dokáže udržať taký teplý tón. Prejavilo sa to predovšetkým v rýchlych častiach a vo vyšších registroch, kde husle s violončelom zostávali v popredí a ich zvuk si zachovával jemné podfarbenie. Klavír im ani v unisonových pasážach nijako nekonkuroval, práve naopak, zostával na svojom frekvenčnom poli pôsobnosti. Rytmická naliehavosť druhej časti mi pripomenula autorovu Polní mši, v ktorej sú perkusie výrazným elementom. Sláčikové nástroje sa svojím prúdiacim temperamentom prelievali do sveta moravských a českých piesní, zatiaľ čo klavír im predostrel neúnavný, no hravý pulz. Kým sa v predchádzajúcich častiach sláčikové nástroje od klavíra výrazovo vzďaľovali, v tretej časti Andantino sa stretli v spoločnom prepletenom lyrickom dialógu. Nasledovalo krátke, no rytmicky ostré Allegro, ktoré prvýkrát ukázalo zvuk klavíra v trochu razantnejšom ťahu. Klavír v tomto tóne pokračoval aj v poslednej časti, avšak s návratom k jemnej šibalskosti, ktorú si akoby skladateľ vypožičal so svojej klavírnej zbierky Loutky.

Po pulzujúcej hudbe Bohuslava Martinů pôsobilo dielo Gabriela Faurého Klavírne trio d mol, op. 120, N 194 ako výjav z iného, viac legátového sveta. Hudobné linky troch nástrojov sa pohybovali akoby po jednej ceste textúry. Striedavo sa predbiehali, no zároveň zostávali súčasťou jedného hlavného prúdu, v ktorom každý sprevádzal každého. Najviac rezonovalo Andantino, v ktorom Markéta Vokáčová na husliach rozohrala zdržanlivý lyrický nárek a Jan Zemen sa k nej na violončele nenápadne pridal, akoby za ňu nenútene dokončoval vety.

Po prestávke zaznelo rané Klavírní trio G dur, L. 5 Clauda Debussyho, ktoré sa ešte opiera o skladateľov romantický hudobný jazyk. Hráči tria Kalliopé Trio Prague spojili výraznú zvukovú farebnosť s robustným prejavom, ktorý skladbe dodával plnosť a pevný tvar. Tak ako po koncerte v Mikulove, aj tu nemožno nespomenúť energiu druhej časti Scherza. Chytľavé melódie spájali pátos s hrdým gestom a ľahko sa vryli do pamäti. V poslednej časti vystupňovali romantický náboj, no vybudovanému harmonickému napätiu dali priestor dýchať a melodické frázy mohli naplno pôsobiť.

Záver večera patril premiére skladby Jiřího Kabáta Parisienne Nostalgie pro akordeon a klavírní trio. Skladba, aj jej samotný názov, vznikli na objednávku riaditeľa festivalu. Jiří Kabát tak dostal pomerne jasné zadanie. Z rozhovoru s ním však vyplynulo, že nostalgické ladenie vychádza skôr z istého ideálu o Paríži, keďže sám naň nemá veľmi pozitívne spomienky. Bol to ideál Paríža, balansujúci medzi zmyselnosťou a rozvážnosťou, jemne zahmlený v dyme cigariet na dlhých špičkách. Skladba vznikala súbežne s Kabátovou takmer hodinovou kantátou 7 Slov, čo sa odrazilo aj v jej kompozičnom uvažovaní. Kabát tu vychádza z tradičného kompozičného myslenia, pričom najmä v klavírnom parte, aj v celkovej harmónii, možno zachytiť postupy blízke Bohuslavovi Martinů. Tie prepája so sviežou zvukovou farebnosťou, ktorá prináša neobvyklé spojenie klavírneho tria a akordeónu. Martin Šulc akordeónom zapadol do tria veľmi prirodzene, akoby ťahy štetca tria dostali viac zamatového povrchu. Akordeón si neprivlastnil úlohu sólistu, ale prirodzene splynul so zvukom tria a zároveň mu otvoril cestu do imaginárnych ulíc Paríža – viac zvukovou paletou ako kompozičnými postupmi. Jiří Kabát má pripravenú aj verziu skladby pre samostatné klavírne trio. Akordeón v Kirchstettene aj preto možno pôsobil viac ako osobitý farebný prvok, ktorý predovšetkým rozšíril komorný zvuk.

Po zaslúženom potlesku sa hudobníci rozlúčili sladkým francúzskym dezertom v podobe La Vie en rose.

Foto: Pavel Kristián jr.

Facebook X E-mail WhatsApp