Záver predposledného týždňa Lednicko-valtického hudobného festivalu patril slávnej Gluckovej opere Orphée et Eurydice. V nedeľu 11. októbra sa v kostole v Břeclavi-Poštornej predstavili české sólistky Kristýna Kůstková a Bella Adamova. Súbor Barocco sempre giovane citlivou hrou spoluutváral dramatické napätie príbehu o láske, strate a nádeji. Koncertná podoba upriamila pozornosť na hudobné vyjadrenie vnútorného sveta postáv, ktorému chrámová akustika poskytovala možnosti, aj kládla hranice.

Kostol Navštívenia Panny Márie v Břeclavi-Poštornej sa v nedeľné poobedie stal pôsobivou kulisou opery Christopha Willibalda Glucka Orphée et Eurydice. V skrátenej koncertnej úprave tu zaznela francúzska verzia, ktorou skladateľ v roku 1774 prispôsobil vkusu parížskeho publika. Pod chrámovými klenbami sa príbeh Orfeovej cesty za milovanou Eurydikou odvíjal predovšetkým prostredníctvom sústredenej deklamácie. Možno to bol iba môj osobný dojem, ale chladný priestor (v doslovnom zmysle) a prednesový prejav interpretov vo mne vyvolávali zvláštny sviatočný pocit, akoby som počúval oratórium počas Vianoc. Priestor chrámu mal svoje plusy aj mínusy. Nevytváral príliš dlhé dozvuky, všetkých hudobníkov bolo dobre počuť a text sólistiek zostával zrozumiteľný. Menšou nevýhodou bolo isté zaoblenie každého zvuku a vyrovnávanie dynamiky na zdanlivo rovnakú líniu. Vo výsledku, aj napriek bravúrnemu výkonu hudobníkov, pôsobil koncert ako celok trochu plocho, bez výrazných vrcholov.

Po krátkom uvedení, v ktorom bol poslucháčom predstavený kontext tejto špecifickej úpravy opery, hudobníci českého komorného súboru Barocco sempre giovane oslavne ladenou ouverturou otvorili dvere mezzosopranistke Belle Adamovej v úlohe Orfea. Jej o čosi nižšie položený hlas je osobito tmavý a hutný, so sýtym, výrazným, širokým a čisto vedeným vibrátom. Vizuálne by som si jej hlas predstavil ako čistú sínusoidu maľovanú tuhými olejovými farbami. Vlnením svojho hlasu akoby presne vystihla hranicu, pri ktorej jej prejav ešte drží kontúry a neskĺzava, takpovediac, do operného vibrátového manierizmu. Zaujímavé bolo pozorovať, ako vo vyšších tónoch dokázala plnosť svojho hlasu zredukovať a nasadzovať tóny zľahka. V krátkom čase tak predstavila široké spektrum ostrosti výrazu.

V takto vymedzenom výrazovom priestore našiel prirodzené miesto aj soprán Kristýny Kůstkovej. V úlohách Amora a Eurydiky priniesla odlišnú hlasovú farbu aj techniku, ktorými Orfeov prejav dopĺňala bez toho, aby vytvárala ostrý protipól. Jej hlas bol svetlejší a lyrickejší a vo vysokých polohách sa niesol s elegantnou ľahkosťou. Aj ona však dávala slovu výraznú dramatickú váhu: zreteľnou artikuláciou a rétorickým tvarovaním fráz prepájala spevnosť s naliehavou výpoveďou. Sopranistka v minulosti sama zdôraznila opatrnosť pri výbere rolí, ktorá má vzhľadom na charakter jej hlasu svoje opodstatnenie. Vo vhodne zvolených úlohách dokáže svoje osobité kvality premeniť na výraznú prednosť, ktorou môže zaujať aj popri skúsenejších sólistkách. Práve tieto prednosti zároveň vymedzujú repertoár, v ktorom sa jej hlas uplatňuje najpresvedčivejšie.

Farebná súhra hlasov sólistiek vynikla v duete Je goûtais les charmes z tretieho dejstva. V spoločných frázach sa Eurydikino sklamanie stretlo s Orfeovou bezradnosťou. Dve odlišné vnútorné výpovede sa spojili v jemnom náreku. Kůstková si aj v smútku zachovávala istú hrdosť, zatiaľ čo Adamová vyjadrovala Orfeovu bezradnosť a úsilie udržať vlastné emócie pod kontrolou. Kůstková sa tu oprela do vlnivých výšok s dôraznými, avšak vyrovnanými nástupmi.

Na začiatku árie J’ai perdu mon Eurydice mezzosopranistka vystupňovala svoj prejav až k silnému, neprehnanému výkriku, v ktorom sa Orfeova dovtedy zadržiavaná bolesť prelomila do hlbšieho zúfalstva. Následne však part dospievala s eleganciou, v ktorej sa zúfalstvo menilo na rezignovaný smútok. Záverečné frázy klenula do širokých oblúkov, ktoré Orfeovmu žiaľu dodávali vnútornú hĺbku a jeho výpovedi pôsobivé citové zavŕšenie.

Súbor Barocco sempre giovane sprevádzal speváčky kultivovane a so sviežou hybnosťou. Predovšetkým čembalo vynikalo svetlým zvukom s jemne drsnou, takmer piesčitou textúrou. Po celý čas znelo plným tónom, zostávalo zreteľne počuteľné a nestrácalo sa v chrámovej akustike.

Hudobníci spolu so sólistkami na záver pridali skladbu, ktorej ľúbezná melódia dokáže pohladiť aj uši nejedného operného laika: Kvetinový duet z prvého dejstva opery Lakmé Léa Delibesa. Svetlosť sopránu a sýtosť mezzosopránu sa v tomto duete dopĺňali ako dve líca jednej tváre. Ich osobité farby splývali do jediného, plného zvukového prúdu.

Foto: Pavel Kristián

Facebook X E-mail WhatsApp