Program ďalšieho koncertu Lednicko-valtického hudobného festivalu spojil 9. októbra francúzske baroko Françoisa Couperina s rímskou sakrálnou tvorbou Gregoria Allegriho. Publikum si mohlo vychutnať pestrú paletu hlasových farieb, pričom každý z interpretov zaujal inými výrazovými prednosťami. Impozantné sopranistky Catherine Trottmann a Ana Vieira Leite sa v záverečnej lekcii spojili v duete, v ktorom z ich odlišných interpretačných prístupov vyrástol osobitý spoločný prejav. V podaní hudobníkov z Versailles, ktorých viedol Gaétan Jarry, sa vybrúsená precíznosť stretávala s nefalšovaným nadšením. Bolo cítiť, že hudba je pre nich životom, nie remeslom.

V tomto ročníku festivalu sa koncert konal v Lednici druhýkrát. Dramaturgia večera v kostole sv. Jakuba Staršieho súznela s týmto priestorom po hudobnej aj duchovnej stránke. Novogotický chrám, ktorý je súčasťou lednického zámku, poskytoval dielam slávnostný rámec zodpovedajúci ich duchovnému a historickému významu.

Koncert sa začal hudobným prekvapením – skladbou O vos omnes Tomása Luisa de Victoriu, ktorá podobne ako nasledujúce diela patrí k hudobnej tradícii temných hodiniek. V akustike priestoru sa hlasy štyroch spevákov rozprestierali veľmi prirodzene, čo zvýrazňovalo ich kvality. V čistých výškach Marie Zaccarini znela nápoveda v otázke, kto bude spievať vysoké registre v Allegriho skladbe. Aj tenor Baptiste Bonfante zaujal výraznou rezonanciou hlasu. Každé slovo akoby vyrastalo z brumenda a v doznievaní sa doň opäť vracalo. Spevákov po celý čas sprevádzal kontrabas, ktorého tlmený tón poskytoval súboru pevnú basovú oporu bez výrazného zafarbenia. Jeho rovné a dunivé tóny dodávali harmonickému súzvuku objem.

Po tomto krátkom úvode nasledovala prvá časť hlavného programu, Leçons de Ténèbres Françoisa Couperina. Prvej lekcie sa ujala sopranistka Catherine Trottmann. Jej hlas sa v porovnaní s ostatnými vyznačoval výraznou sýtosťou. Kontrastným elementom bola citlivá opatrnosť jej hlasového prejavu. Tóny zväčša nasadzovala mäkko a ich intenzitu postupne stupňovala, čím frázam dodávala pôsobivý dynamický oblúk. Tento prístup vynikol najmä v dlhých melizmatických pasážach, ktorých melodickú líniu obohacovali jemné ozdoby. Tie zneli miestami takmer neprirodzene, keďže akustika pri prírazoch zlievala po sebe nasledujúce tóny do súzvuku. Vznikala tak zaujímavá akustická ilúzia, akoby speváčka spievala viac tónov súčasne.

V druhej lekcii ju vystriedala sopranistka Ana Vieira Leite. Už pri jej prvom nástupe bolo zrejmé, že s hlasom pracuje celkom inak. Pozvoľné rozvíjanie tónov vystriedali pevné, rozhodné nástupy, ktoré jej prejavu dodávali bezprostrednosť a istotu. Kontrast sa tak akoby obrátil: oproti Catherine Trottmann bol jej hlas o niečo ľahší, no tóny nasadzovala rozhodnejšie. Zamatovú hutnosť vystriedala hodvábna ľahkosť s jasne vykreslenými kontúrami.

O to viac som bol zvedavý, ako bude znieť ich duet v tretej lekcii. Príjemným prekvapením bolo, že obe speváčky mierne ustúpili od svojich najvýraznejších interpretačných gest, aby našli spoločnú reč. Ich hlasy stáli vedľa seba veľmi prepojene v každej situácii, ktorú im Couperin predpísal. Lyrickosť talianskych vplyvov tu krásne rozkvitla, najmä v emocionálne vypätých pasážach. Obe interpretky narábali s vibratom striedmo a cielene ním zvýrazňovali expresívne momenty.

Nástroje bassa continua členov Akadémie Kráľovskej opery zámku Versailles sprevádzali speváčky v akustickom úzadí. Gaétan Jarry popri excelentnej hre na organový pozitív a čembalo viedol celé teleso výraznými gestami a neustálym rytmickým pohybom. Drobným limitom akustiky priestoru bola slabšia čitateľnosť stredného registra čembala. Z tónov zostávali počuteľné najmä krátke, zrnité nástupy, ktoré však pomáhali udržiavať pulz hudby.

Gregorio Allegri napísal Miserere výhradne pre veľkotýždňové obrady v Sixtínskej kaplnke. Dnes je dielo preslávené predovšetkým vysokým c v sopránovom parte, ktoré sa však do známej verzie dostalo až neskôr nesprávnym spojením rôznych notových prameňov. Vokálny súbor pôsobil súdržne v spoločných nástupoch, frázovaní aj dynamickom stupňovaní. Charakteristické vysoké tóny zaspievala Marie Zaccarini spočiatku so zreteľnou námahou, hoci intonačne bezchybne. Pri treťom návrate tejto pasáže však napätie ustúpilo a jej hlas sa rozozvučal s prirodzenou ľahkosťou a krištáľovou priezračnosťou. Mezzosopranistka Camille Brault vniesla do súzvuku prieraznú farbu a priamo vedenú tónovú líniu, ktorá chvíľami vystupovala zo spleti hlasov. Thierry Cartier svojím barytónom poskytoval súboru spoľahlivú oporu bez toho, aby celkový zvuk príliš zatemňoval. Jeho hlasová farba paradoxne ešte zvýrazňovala lesk vyšších vokálnych polôh.

Na hlasný potlesk publika, plný vďačnosti a obdivu, odpovedali interpreti dvoma prídavkami. Prvým vzdali ešte raz hold Couperinovi úryvkom z moteta Venite exultemus Domino (presnejšie je to moteto pripisované Couperinovi). Catherine Trottmann a Ana Vieira Leite sa tak vrátili na pódium a odhalili ďalšie farebné a výrazové odtiene svojho hlasového súznenia. Záverečnou rozlúčkou bola perla francúzskej opery – Tendre amour z Rameauovej opery-baletu Les Indes galantes.

Foto: Pavel Kristián jr.

Facebook X E-mail WhatsApp