Hudba Gustava Mahlera v jedinom víkende prekročila hranice hudobné aj zemepisné. Návštevníci festivalu Silberbauerovo hudební Podyjí mali možnosť navštíviť dva rovnaké koncerty, avšak v rôznych akustických podmienkach. Z jevišovickej priehrady sa hudobníci presunuli do rakúskeho Röschitzu, kde v nedeľu 20. septembra znovu preverili akustiku kostola sv. Mikuláša. Rozmerné dielo v komornom prevedení orchestra Thayatal nestratilo svoju identitu veľkej symfónie. Švajčiarsky dirigent Sébastien Thomas Bagnoud citlivo a premyslene pracoval s dynamikou, aby vynikli podstatné hudobné línie, a na záver sa hlasový typ falcon u Barbory de Nunes-Cambraia prejavil v plnej miere: v hĺbke výrazným, presne artikulovaným recitatívom, vo výške pevnou tmavou sýtosťou.

Kostol sv. Mikuláša v rakúskom Röschitzi je pre festival Silberbauerovo hudební Podyjí pravidelným koncertným priestorom. Tentokrát ho využili na zaujímavý experiment, keď Mahlerovu Štvrtú symfóniu presunuli z open-air pódia pred oltár kostola. Komorná úprava Iana Farringtona sa však ukázala ako vhodná pre akustické podmienky tohto sakrálneho priestoru.

Zazneli úvodné slávnostné saneové zvončeky a farba orchestra rýchlo získala veľmi priezračný a zároveň hravý charakter. Niekedy kostolná akustika natiahla kontúry jednotlivých tónov podobne, ako sa vie atrament rozpiť na papieri. Niektoré nástroje odsúvala do pozadia, zatiaľ čo iné sa v nej rozvíjali s prirodzenou ľahkosťou. Interpretácia zároveň ukázala, že hráči si túto citlivosť uvedomujú. Husle v prvej vete Heiter, Bedächtig. Nicht eilen mali o niečo ťažšiu úlohu, keď sa snažili udržiavať tanečné prvky v popredí. Klarinet sa v tomto priestore presadzoval prirodzenejšie a aj bez veľkej snahy sa rozlieval po chráme všeobjímajúcim mäkkým tónom. Veľmi pozoruhodne znel aj lesný roh, ktorý pri svojich sólach presne odhadol dynamické možnosti priestoru tak, aby nezatienil zvyšok orchestra. Pozoruhodne vynikol kontrabas, ktorý bol síce neustále citeľný, no jeho tón sa v priestore kostola často rozplýval, akoby tvrdý úder kladiva zmäkol a udrel na vankúš. V druhej polovici vety sa prejavilo, ako ľahko sa dá narušiť dynamická rovnováha: len o málo silnejší dynamický nástup plechových nástrojov na chvíľu prehlušil všetky ostatné nástrojové skupiny komorného orchestra Thayatal. Jeho šéfdirigent Sébastien Thomas Bagnoud pritom nesiahal po prehnaných expresívnych gestách, práve naopak. V citlivých momentoch sa nenechal strhnúť mahlerovským kolosom a nechal radšej vyznieť jednotlivé vrstvy a orchestrálnu farebnosť. 

V druhej vete In gemächlicher Bewegung. Ohne Hast sa po hravom vstupe dychov výrazne prejavili sláčiky. Predstavili panoptikum smrti, ktorá tu nie je temná a ponurá. Vo zvýšenom tempe sa o niečo viac prejavilo ich nazálne zafarbenie tónu. Melódia tak bola odrazu paganiniovsky groteskná, ironizujúca a akoby utápajúca sa v hnijúcej kráse.

Následne sa dielo ponorilo do meditatívnej nálady tretej vety Ruhevoll (Poco adagio). Pizzicato kontrabasu akoby rozprestieralo harmonické nosné stĺpy, ktoré ostatné sláčiky následne prikryli jemnou plachtou z kovových nití. Vznikla tak ľahká, takmer nadpozemská faktúra, v ktorej sa jednotlivé hlasy prepletali s pokojom pripomínajúcim priehľadnosť Bachových chorálov. Pred záverom vety sa dychy a sláčiky striedali v rytmickom pulze: nádych – výdych ako striedanie napätia a uvoľnenia. Hudba tak naberala rysy spoločného dychu celého orchestra. 

Celá symfónia smeruje k štvrtej vete Sehr behaglich, ktorej centrom je pieseň Das himmlische Leben. V procese Mahlerovho komponovania Štvrtej symfónie vznikla práve táto pieseň ako prvá a uzatvára dielo detskou predstavou o nebi: bez zbytočného pátosu a v kráse jednoduchosti. Flautista v úvode ľahkým štebotom uviedol českú mezzosopranistku Barboru de Nunes-Cambraia. Akustika kostola zrozumitelnosti textu veľmi nepomohla, no akonáhle prešla do vyšších registrov, jej hlas sa impozantne rozprestrel a udržiaval si zamatový povrch, ktorý je pre ňu taký charakteristický. Prišiel tu aj jeden neľahký moment, keď jeden nástroj – nestihol som zazrieť ktorý – intonačne zaváhal a zneistil tak aj nástup speváčky. Tá však profesionálne pokračovala ďalej, ako by sa nič nedialo. Do samotného charakteru piesne jej hlas ideálne zapadol. Bez prehnaného vibrata, akoby v ňom vyhrala elegancia nad vznešenosťou. Záverečná bodka však patrila kontrabasu, ktorý sa akoby jemne vynoril z hmly a jeho struny odzneli v surovejšom, no pokojne utíchajúcom tóne.

Barbora de Nunes-Cambraia mala následne príležitosť ukázať iný prístup v dvoch áriách z Carmen – Habanera a Seguidilla. Rytmická a ohnivá francúzština sa v tomto momente rozoznela iným spôsobom ako v Mahlerovej piesni. Hudobné ozdoby mali svoj priestor a slová zneli o niečo ohybnejšie.

Koncert sa skončil silným potleskom, ktorý si interpreti bezpochyby zaslúžili. Prídavkom bol Dvořákov Furiant zo Slovanských tancov, op. 46. Jeho svižnosť sa v priestore kostola trochu rozplynula, melódie však nestratili nič zo svojej sily. A kostol ponúkol aj zážitok pre oko: maliar Jiří Škodák tu vystavil obrazy inšpirované Mahlerovou Štvrtou symfóniou. Farebné, pokojne pôsobiace výjavy s ľudovým nádychom sa s hudbou ideálne zladili.

Foto: archiv pořadatele

Facebook X E-mail WhatsApp