Vynikajúci súbor Il Pomo d’Oro pravidelne sprevádza špičkových spevákov a vo svojich recitáloch im zámerne necháva priestor žiariť. Jedným z nich je aj Michael Spyres, ktorý 30. septembra na Bratislavských hudobných slávnostiach ohromil publikum svojim barytenorom. Jeho osobitý hlas sa vďaka precíznej hre hudobníkov ocitol ako na honosnom barokovom podnose. Hráči súboru zaujali úchvatnou interpretačnou kvalitou a potlesk divákov postojačky, ktorý sa niekoľkokrát opakoval, to len potvrdil.

Keď v roku 2023 bolo vydané CD Contra-Tenor, vo svete klasickej a najmä starej hudby vzbudilo veľkú pozornosť. Už samotný repertoár pritom ponúkol množstvo objavov – zabudnuté tenorové árie, ktoré boli vo svojej dobe často zatienené slávou kastrátov. Nemenej pozornosti sa dostalo americkému sólistovi Michaelovi Spyresovi, ktorého špecifický barytenorový hlas spája impozantný rozsah s jedinečnou farebnosťou. V neposlednom rade k úspechu nahrávky prispelo aj Il Pomo d’Oro, špičkový medzinárodný súbor historicky poučenej interpretačnej praxe.

A práve z tohto repertoáru vychádzal aj program koncertu 30. septembra. Už pri prvej skladbe Spyres predstavil svoj hlasový paradox, v ktorom je jeho zamatovo tmavý barytón postavený vedľa žiarivejších tenorových ozdôb. Ária Empio, per farti guerra z opery Tamerlano Georga Friedricha Händela je pritom akoby šitá na jeho hlas. Samotný Händel árii pridelil veľkú dramatickú váhu, ktorú je potrebné niesť s veľkou pohyblivosťou. Hráči súboru Il Pomo d’Oro zaujali okamžite ostrou artikuláciou a energiou, ktorá pôsobila nenútene a veľmi ľahko, až priezračne. Program pokračoval Händelovým dielom, bol to však Händel iný. Prvá skladba sa odrazu zdala byť iba rozbehom pre túto áriu napísanú pre basový hlas, Dread the fruits of Christian Folly z oratória Theodora. Dlhé koloratúrne frázy v nízkych polohách ideálne kryštalizovali kvality Spyresovho hlasu. Skoky medzi registrami mali čisté nástupy a vibráto sa prispôsobovalo rýchlosti fráz, ako by každé jeho zavlnenie zodpovedalo jednému tónu.

Následne Spyres legátovo rozvinul svoje spodné registre v árii Antonia Vivaldiho Cada pur sol capo audace z opery Artabano, re de‘ Parti. Po nej odišiel z pódia a centrom pozornosti sa stal samotný súbor Il Pomo d’Oro. V ostrom, sekavom rytme bassa continua sa začal Vivaldiho Koncert pre sláčikové nástroje, RV 156. Nielen v tomto momente zaujala interpretačne výrazná talianska huslistka Valentina Mattiussi. Pohybom, ktorý občas vnášala do svojej hry, si vedome pomáhala ako výrazovým prostriedkom. Jej pohybová expresivita pôsobila prirodzene a čitateľne, akoby bola zapísaná v notách a pomáhal formovať frázu i náladu súboru. Vo veľkej sále Slovenskej filharmónie sa však trochu vytrácali stredné hlasy, ako viola a violoncello. Tie často zanikali a výraznejšie sa presadili len vtedy, keď im bol akusticky uvoľnený priestor. Celkový zvuk súboru však napriek tomu pôsobil mimoriadne pružne. Jeho súhra znela ušľachtilo a každý tón dostal vlastný priestor a pozornosť. Veľmi silný moment súboru prišiel v Concerto grosso A dur Giuseppe Sammartiniho. Prvé dve vety majú charakter predohry, v ktorých sa ostrý kontrapunkt pevne a slávnostne exponuje. Po nich nasledovala opäť interpretačná mágia Valentiny Mattiussi. Huslami uviedla tretiu vetu Andante, v ktorej zlúčila elegický spev nástroja s kontrapunktickou priehľadnosťou.

Baldassare Galuppi je skladateľ, o ktorom sa často hovorí pre jeho melodický šarm a ktorý sa uvádza ako ukážkový príklad zabudnutého hudobného skvostu. Platí to aj o jeho árii Vil trofeo d’un alma imbelle z opery Alessandro nell’Indie. Je to dielo, v ktorom sa skladateľ už trochu vzďaľuje od príliš virtuózneho tenoru. Ten je tu v podaní Spyresa elegantný a citlivý v jemných pianissimách.

Bolo počuteľné, ako je dramaturgia koncertu prispôsobená tak, aby predstavila rôzne odtiene hlasu Michaela Spyresa. Každé dielo prinieslo z jeho hlasu niečo nové, v iných farbách či iných polohách a odlišnej virtuozite. Tento dobre namiešaný barokový koktail ideálne dochutila ária pre haute-contre z opery Naïs Jeana-Philippa Rameaua. Už pred skladbou sa Spyres mimikou vžíval do úlohy Neptúna. Zaujímavé bolo počuť, ako prirodzenú silu svojho hlasu Spyres prispôsobil tejto francúzskej jemnosti.

Niekedy diváci vstávajú zo sedadiel len váhavo a opatrne. Tentoraz však publikum vyjadrilo vďaku spontánne a s jasným úmyslom vzdať hold vynikajúcemu výkonu. Urobilo tak opakovane, keďže nasledovali ešte dva prídavky: ária J’ai perdu mon Eurydice z opery Orphée et Eurydice Christopha Willibalda Glucka a ária Se il mio paterno amore z opery Siroe, re di Persia od Gaetana Latillu, ktorú si v rámci koncertu zopakoval s o niečo výraznejšou dynamikou.

Foto: Alexander Trizuljak

Facebook X E-mail WhatsApp