Po večere s výrazne sakrálnym programom sa dramaturgia ďalšieho koncertu Lednicko-valtického hudobného festivalu otvorila aj svetskej hudbe. Hudobníci z Kráľovskej opery vo Versailles sa 10. októbra presunuli z chrámu do zámockej jazdiarne v Lednici. Spolu s nimi opäť vystúpila portugalská sopranistka Ana Vieira Leite, úzko spätá s francúzskou hudobnou scénou. Aj tentoraz prekvapila výrazovou intenzitou a pôsobivými výškami. Členovia súboru dostali v repertoári plnom sakrálnej, opernej a komornej hudby vrcholného baroka oveľa väčší priestor vyniknúť. Publikum na záver bez váhania odmenilo interpretov spontánnymi ováciami postojačky.

Zámocká jazdiareň patrí do toho istého areálu ako kostol sv. Jakuba Staršieho, no priestor ponúkol hudobníkom odlišnú akustiku, ktorá priala aj svetskému repertoáru. Teleso na čele s umeleckým vedúcim Gaétanom Jarrym tu mohlo vo väčšom obsadení rozvinúť plnší zvuk, zatiaľ čo vokálnu zložku mala úplne v moci sopranistka Ana Vieira Leite.

Koncertný večer sa začal Mondonvilleho Sonátou g mol, op. 3: č. 1. Francúzska ouvertúra Grave, staccato – Allegro sa začala pomalým akordickým úvodom, v ktorom hráči honosným krokom uviedli skladbu. Prvé a druhé husle niesli najväčší virtuózny element, avšak vo veľmi kontrolovaných medziach, a to aj v rýchlej druhej časti. Ostatné nástroje vstupovali do skladby zľahka. Možno za to mohla akustika priestoru, no zvuk teorby sa dal zachytiť len pri veľmi sústredenom počúvaní. Vyvážené spojenie jemnej melódie a pravidelného rytmického pulzu v druhej vete vystriedal v tretej kompaktnejší zvuk, v ktorom husle tesnejšie splývali s ostatnými nástrojmi. Občas na akustickú hladinu vyplával hoboj, no opatrne, až hanblivo.

Po inštrumentálnom úvode vstúpila na pódium sopranistka Ana Vieira Leite, ktorá svojím zjavom i odevom pripomínala postavu z antického výjavu. Začalo sa Vivaldiho moteto In furore iustissimae irae, RV 626. Speváčka rýchlo zaujala tým, ako sa dá jemnosť tvarovať aj v rýchlych a dramatických pasážach. V tretej vete viedla podmanivý dialóg s husľami. Unisonové frázy hlasu a huslí boli dokonale zladené rytmicky, dynamicky aj výrazovo. Akoby sa medzi nimi stierala hranica: nebolo jasné, či sopranistka preberá charakter husľovej hry, alebo husle nadobúdajú spevnosť jej hlasu. V úvode záverečného Alleluia pôsobila Ana Vieira Leite akoby ju zdanlivo nekonečné kaskády stupníc a opakované tóny príliš netešili. Pri melodických ozdobách však zakrátko ožila a vložila do nich úprimný zápal, akoby si vychutnávala chvíle, keď môže viac prezentovať svoje hlasové kvality.

Nasledovalo dielo Georga Friedricha Händela Silete venti, HWV 242. Pokojný vstup vystriedala energická fúga, ktorú sopranistka prerušila jasným zvolaním. Pokračovala opernejším afektom, z ktorého prešla do deklamatívnejšieho štýlu. Pôsobivý bol jej skok do vysokých registrov, v ktorých si tón aj v tichej dynamike zachoval pevnosť a silu. Vo štvrtej vete Date serta, date flores bolo pohladením počúvať dlhé vokálne melizmy, ktoré sa vznášali nad pevným, vznešene klusavým sprievodom. V ňom sa odrazu dynamickejšie a nerušivo prejavil hráč na fagote, ktorý dokázal tóny hrať úsečne a mäkko zároveň. Skladba opäť vyvrcholila záverečným Alleluia, do ktorého sopranistka tentoraz vstúpila s väčším zápalom než vo Vivaldiho motete. Aj v náročných koloratúrach zostali soprán, sláčiky a hoboj tempovo presne zladené.

Po prestávke koncert pokračoval predohrou k Händelovej opere Serse, HWV 40. Zdalo sa, že u hudobníkov prevažovalo sústredenie nad radosťou z hry. Navonok tak pôsobili stroho, hudobne však ponúkli hybný rytmus s pevným pulzom a ťažkými akcentmi. Interpretáciu dotvárali prirodzeným frázovaním a mäkkou artikuláciou. Následne sa na pódium opäť postavila Ana Vieira Leite a zaznela ária Rejoice greatly, O daughter of Zion z Händelovho oratória Mesiáš, HWV 56. Bolo zaujímavé pozorovať komunikáciu huslí so speváčkou. Tentoraz sa zdalo, že sopranistka výrazom väčšmi napodobňuje sláčiky. V koloratúrach mierne ubrala na dôraze, ich decentnejšie podanie však pomáhalo udržať hybné tempo.

Dramaturgia koncertu sa symbolicky obrátila ku skladateľovi, ktorého hudba zaznela ako prvá. Mondonvilleho Sonáta C dur, op. 3: č. 4, sa však nezačala bodkovaným rytmom, ale pôsobila, akoby vstupovala in medias res. Husle spočiatku odvrávali dlhšími, vokálne ladenými frázami osminovým tónom, ktoré čembalo neúnavne rozsievalo. Rýchle motívy si následne prehadzovali, akoby ich pálili v rukách a každý sa ich ponáhľal odovzdať tomu druhému. Gaétan Jarry v tretej vete udržiaval na čembale energický pulz, nad ktorým sa husľové tóny niesli s ľahkosťou. Každým akordom akoby huslistke ponúkal pevnú pôdu, od ktorej sa mohla odraziť k ďalšej melodickej figúre.

Záverečnou skladbou bola virtuózna sopránová ária Kleopatry Da tempeste il legno infranto z tretieho dejstva Händelovej opery Giulio Cesare in Egitto, HWV 17. Po svižnom úvode sláčikov sa Ana Vieira Leite s hereckým zápalom vrhala do krátkych fráz a hravo rozohrávala trilky i rozsiahle koloratúry. Komorný súbor Kráľovskej opery vo Versailles ponúkol voľne plynúce basso continuo, ktoré sopranistke poskytovalo zvukový priestor aj tempovú voľnosť vo frázovaní. Jej hlas tak mohol naplno žiariť a virtuózne pasáže prirodzene dýchať.

Po hlasnom potlesku nemuseli poslucháči dlho čakať na prvý prídavok – áriu Lascia ch’io pianga z Händelovej opery Rinaldo, v ktorej si speváčka dovolila aj o niečo výraznejšie dynamické vzopätie. Posledným hudobným zamávaním bolo Forêts paisibles z Rameauovej opery-baletu Les Indes galantes. Gaétan Jarry pritom roztlieskal publikum na viedenský spôsob.

Foto: Pavel Kristián jr.

Facebook X E-mail WhatsApp