„Šostakovičovu symfóniu Raiskin interpretoval s hlbokým pochopením tragiky diela.“

„Po spoločenských zmenách v roku 1989 sa naplno odkryl pravý charakter Šostakovičovej skladby.“

„Messe solennelle nepatrí medzi Berliozove reprezentatívne diela.“

Ďalšia februárová dvojica symfonicko-vokálneho cyklu abonentných koncertov Slovenskej filharmónie mala na programe diela Dmitrija Šostakoviča a Hectora Berlioza. Dirigoval Daniel Raiskin, Holanďan s ruskými koreňmi, designovaný šéf orchestra (do funkcie nastúpi od novej koncertnej sezóny 2020/2021). A uviedol sa vo veľkom štýle, tak, ako sme na vysokú úroveň umelcových zriedkavých koncertných vystúpení v Bratislave boli dosiaľ zvyknutí.

Šostakovičovu 6. symfóniu, op. 53, pochmúrne dielo, ktoré skladateľ dokončil v predvečer výbuchu 2. svetovej vojny, interpretoval s hlbokým pochopením jeho tragiky, silnej apelatívnosti ponurej hudobnej výpovede úvodnej časti a vyzývavej irónie, ba sarkazmu nadchádzajúceho Allegra i Presta. Symfónia v rokoch totality predstavovala po meditatívnom začiatku v druhej i tretej časti prototyp dravého orchestrálneho optimizmu, ku ktorému mala skladateľa inšpirovať atmosféra radostného života ruskej spoločnosti tridsiatych rokov.

V tejto estrádnej podobe akéhosi podmazu k veselohernému sovietskemu filmu si ju z veľkej časti interpretačne osvojili dirigenti prevažne východnej proveniencie. Po spoločenských zmenách v roku 1989 sa naplno odkryl pravý charakter tejto nezvyčajnej skladby: úvodné Largo nie je len osobnou drámou tvorcu a jeho psychického ustrojenia, ale reflektuje desivú spoločenskú atmosféru v stalinskom Rusku (treba si uvedomiť, že koncom tridsiatych rokov vrcholili politické čistky a bolo krátko po krvavých hrdelných procesoch, ktoré postihli starú gardu leninských revolucionárov, medzi nimi aj Šostakovičovho priateľa maršala Tuchačevského). Daniel Raiskin, ako ruský rodák, tieto perzekúcie na vlastnej koži nezažil, dobre však vedel, o aký odkaz v symfónii ide a čo má dnešnému publiku pretlmočiť: predstierané, neúprimné veselie druhej časti a následné, diabolsky kruté ironické šľahy gradoval až na hranice kultivovaného hudobného výraziva. Orchester vrchovato pochopil dirigentov zámer a poskytol prítomným v plnej koncertnej sieni zážitok, ktorý im dozaista nadlho ostane v pamäti.

Berliozova Messe solennelle nepatrí medzi známe skladby geniálneho francúzskeho majstra. Skladateľ dielo napísal ako 21-ročný mladík, ale po prvom uvedení, ktoré sa konalo v júli 1825 v parížskom kostole sv. Rocha, sa rozhodol partitúru i orchestrálne časti zničiť, takže o juvenílnej omši sa zachovalo svedectvo len v písomných dokumentárnych záznamoch. Až v roku 1991 objavil zachovalú kópiu skladby na galérii kostola v belgických Antverpách miestny učiteľ hudby Frans Moor a odvtedy omša zažíva svoju renesanciu. O jej popularitu sa zaslúžil legendárny britský dirigent John Eliot Gardiner, ktorý sa podujal na rekonštrukciu partitúry a jej oneskorenú koncertnú premiéru. Aj v Bratislave tento Berliozov slávnostný opus už raz zaznel – bolo to na záver Bratislavských hudobných slávností 1999, Slovenskú filharmóniu dirigoval Ondrej Lenárd.

Štrnásťčasťová Messe solennelle bezpochyby nepatrí medzi autorove reprezentatívne diela – jeho povestné inštrumentačné majstrovstvo a melodická invencia tu ešte nedosiahli úroveň takých orchestrálnych klenotov ako Fantastická symfónia, predohra Rímsky karneval či opera Benvenuto Cellini (hoci známe témy z týchto diel sa tu na prekvapenie objavujú). Soprány spievajú takmer po celý čas v nepríjemnej vysokej polohe, orchester znie mnohokrát hrubo a sólisti nemajú priestor výraznejšie sa ukázať. Spomedzi sólových vokálnych protagonistov, napospol sólistov opery SND, zaujal barytonista Sergej Tolstov intonačne istým a hlasovo zvučným prejavom, tenorista Tomáš Juhás si štandardne počínal v sólovej časti Agnus Dei a jemný soprán Lindy Ballovej zažiaril najmä v Incarnatus. Už tradične spoľahlivý výkon podal Slovenský filharmonický zbor v naštudovaní Jozefa Chabroňa.

Foto: Ján Lukáš 

Facebook X E-mail WhatsApp