„Hlavnou osou večera bolo spojenie Čajkovský – Byčkov – Česká filharmónia.“

„Gerstein na mňa pritom pôsobí ako ten typ interpreta, ktorý neustále hľadá nové spôsoby, ako dielo podať: a to môže byť dvojsečná zbraň.“

„Vo forte úsekoch som naozaj mala pocit, že sa mi zvuk dostáva do každej bunky.“

Na festivale Dvořákova Praha odznel v piatok 13. septembra prvý z troch koncertov Českej filharmónie venovaných hudbe Petra Iľjiča Čajkovského. Pod taktovkou toho najpovolanejšieho, Semjona Byčkova, zazneli dve diela, ktoré sú z hľadiska frekventovanosti uvádzania veľmi kontrastné: na jednej strane legendárny Koncert pre klavír a orchester č. 1 b mol, ktorého sa ujal Kirill Gerstein, na strane druhej symfónia Manfred, s ktorou dramaturgia orchestrálnych koncertných sezón a festivalov počíta oveľa menej.

Napriek poverami opradenému dátumu v kalendári sa koncert ukazoval ako veľmi šťastná zhoda viacerých faktorov. Hlavnou osou večera bolo pritom spojenie Čajkovský – Byčkov – Česká filharmónia. Prvý český orchester sa totiž pod vedením svojho šéfdirigenta už stihol stať mimoriadne zasväteným vykladačom hudby tohto ruského velikána. Silu tejto trojkombinácie potom ešte znásobila voľba symfónie Manfred, a to tak, že som v druhej polovici koncertu získala ďalší kus do zbierky mimoriadnych hudobných zážitkov.

Vrátim sa však na začiatok, k Čajkovského klavírnemu superhitu. Dielo, ktorého nahrávka ako prvá v oblasti vážnej hudby prekročila milión predaných nosičov, síce, podobne ako Beethovenova Osudová či Dvořákova Novosvetská, úspech u poslucháčov stále zaručuje, uviesť ho však tak, aby nešlo o gýčovú hru na city publika, je samozrejme čoraz väčší oriešok. Českej filharmónii a sólistovi Kirillovi Gersteinovi sa určite podarilo s dielom vysporiadať s legitímnym umeleckým zámerom a zaujatím. Najmä Gerstein na mňa pritom pôsobí ako ten typ interpreta, ktorý neustále hľadá nové spôsoby, ako dielo podať. Možno je to dvojsečná zbraň. Áno, jeho riešenia upútajú, napríklad snaha o originálne frázovanie a artikuláciu ma však už občas trochu unavovala. Verím, že môže ísť len o môj názor, tento spôsob práce na mňa však pôsobil trochu neprirodzene a nie vždy mi bola jasná logika Gersteinových rozhodnutí. Ku koncertu pristupoval skôr ohnivo, emotívne, nebál sa exponovaných dynamík a veľkých gest, niekedy možno na úkor detailu. Publikum si Gerstein získal a po standing ovation sa s ním rozlúčil pridávaným Chopinom.

O Symfónii h mol „Manfred“ op. 58 sa často vraví, že je to jediná programová Čajkovského kompozícia o viac než jednej časti. Príbeh Manfredovho putovania podľa Lorda Byrona vykresľuje skladateľ v štyroch častiach, od zaužívanej symfonickej schémy sa tak odchyľuje len v určitých ohľadoch. Navyše, Čajkovský nie je popisný, a aj keď má symfónia jasný program, jej hudba má aj vlastnú, na programe nezávislú hodnotu. Práve tú sa v piatok filharmonikom a Byčkovovi podarilo, podľa môjho názoru, vystihnúť úplne fantasticky. Už v úvodnom Lento Lugurbe predviedli ohromujúci, plný zvuk, dramatickosť, jasnú predstavu o priebehu celku. Dve prostredné časti, pre ktoré Čajkovský vyberá Manfredovo stretnutie s alpskou vílou a obrazy zo života v horách, ponúkli v podaní Českej filharmónie lyrickejšie polohy, širšie melódie a až rurálne prostý charakter. Pozoruhodné momenty tvorili hráči dychovej sekcie, spomenúť treba hobojové sólo zo začiatku tretej časti. Strhujúcu bodku koncertu dalo nekompromisne sugestívne, expresívne, stále však vkusné Allegro con fuoco. Tak farebný, vyrovnaný zvuk tutti orchestra, pri ktorom som vo forte úsekoch naozaj mala pocit, že sa mi dostáva do každej bunky, sa nepočuje bežne.

Niekde som čítala, že výnimočnosť koncertného vystúpenia spoznáte aj podľa ticha, ktoré po jeho doznení zavládne. To po piatkovom Manfredovi sa ešte pár sekúnd po poslednom tóne dalo krájať.

Foto: Dvořákova Praha – Petra Hajská 

Facebook X E-mail WhatsApp