„Lejava aj v náročnejších faktúrach viedol orchester jasným gestom, kľúčový bol jeho prínos aj pre vystihnutie charakteru skladieb.“

„Čo sa týka piatkovej premiéry, treba určite mimoriadne vyzdvihnúť výkon sólistu Jana Hudečka, ktorý mal na celkovom vyznení skutočne veľký podiel.“

„Napriek umiernenejšiemu priebehu bolo v časti zreteľné určité pnutie, ktoré stále udržovalo pozornosť poslucháčov.“

Pravidelné orchestrálne koncerty Katedry skladby HAMU sú vždy veľmi zaujímavým exkurzom: zakaždým sa tu stretnú veľmi rôzne prístupy ku kompozícii a poslucháč si tak môže aspoň čiastočne predstaviť, ako rozmanito poslucháči katedry k hudbe pristupujú. 20. mája sme počuli diela štyroch študentov skladby, Michaela Andrewa Burta, Haštala Hapku, Darje Kukal Moiseevy a Jana Dobiáša: a jedným veľkým kladom večera bolo okrem iného aj to, že si ich kompozície vypočulo nezvykle početné publikum.

Orchestrálne koncerty Katedry skladby sa vždy konajú za spolupráce s niektorým profesionálnym orchestrom – v minulých rokoch to boli hlavne Komorní filharmonie Pardubice, Severočeská filharmonie Teplice či Západočeský symfonický orchestr Mariánské Lázně. Tentokrát sa premiér ujala PKF – Prague Philharmonia pod vedením Mariána Lejavu. Kvalitný orchester na čele s dirigentom, ktorý má so súčasnou hudbou bohaté skúsenosti (a je navyše sám skladateľom), mal určite veľký podiel na vyznení celého večera. Myslím, že naštudovanie bolo skutočne precízne a vydarené. Lejava aj v náročnejších faktúrach viedol orchester jasným gestom, kľúčový bol jeho prínos aj pre vystihnutie charakteru skladieb – naozaj som mala pocit, že sa spolu s orchestrom snažil v každom prípade pozdvihnúť špecifiká jednotlivých diel. V orchestrálnych partoch presvedčivo zaznievali aj rozšírené techniky či mikrointervaly, čo pri orchestri zameranom na klasiku nemusí byť samozrejmosťou. Ďalším dôležitým faktorom boli potom sólisti, v tomto prípade hráči, ktorí patria k špičke vo svojich oboroch: Koncert pre fagot Haštala Hapku hral Jan Hudeček, sóla v Koncerte pre trubku Darje Kukal Moiseevy sa ujal Walter Hofbauer. V poslednej skladbe, v Koncerte na způsob chorálové předehry, sa sóla znamenite ujal samotný autor Jan Dobiáš.

Koncert otvorila kompozícia „Subversion“ on Archimedes´ constant Michaela Andrewa Burta. Burt je, ako sa píše v bulletine, prvým Američanom, ktorý sa zapísal na magisterské štúdium skladby na HAMU. Bakalársky stupeň absolvoval na University of Nevada. Burtova kompozícia stavia na rôznorodom využití Archimedovej konštanty, teda Π (pí). Hodnotu konštanty (so zaokrúhlením na dve desatinné miesta 3,14) prevádza Burt do rôznych parametrov kompozície, ovplyvňuje intervalovú stavbu, prácu s motívmi, rytmus a ďalšie. Napríklad, konštanta ovplyvňuje to, koľkokrát aká podoba motívu zaznie. Tektonicky stavia autor na celkom markantných kontrastoch, bloky veľkých, symfonických gest striedajú také, ktoré sú vo faktúre redšie a fragmentálnejšie. Výrazovo mi skladba vlastne niekedy pripomínala expresionistickú estetiku. Veľmi som ocenila, ako autor pracoval s orchestráciou. Dokázal vytvoriť naozaj zvučné (v danej akustike bohužiaľ občas trochu rozotrené) masy zvuku. Zároveň pracoval s efektnými detailmi, napríklad plynulými prechodmi z jednej artikulácie do inej, zaujímavé boli prenikavé vysoké tóny flauty a pikoly, ktoré sa v priebehu skladby niekoľkokrát znepokojivo ozvali nad celým orchestrom. Celkovo má kompozícia efektné vyznenie, hoci je možno trochu hraničná, čo sa týka miery kontrastnosti (to ale môže byť moja osobná preferencia).

Koncert pro fagot a orchester Haštala Hapku, ktorý bol na programe ako druhý, charakterizuje autor okrem iného aj slovami o tom, že fagot stále opakuje svoje idiómy, zatiaľ čo scenéria – zvukové prostredie vytvorené orchestrom – sa stále mení. Tento princíp bol v skladbe zrejmý. Part fagotu bol skutočne koncipovaný viac figuratívne, s dôrazom na menšie, opakujúce sa myšlienkové prvky. Zmeny, najmä tie v orchestri, pritom nastupovali v Hapkovej skladbe skôr postupne, prelínajúc sa s predošlým dejom. Často som mala pocit, že nás autor skôr stavia do určitých situácii, než že by nás skladbou vyslovene lineárne viedol. Čo sa týka materiálu, pracuje Hapka okrem iného aj so zaužívanými, tradičnými jednotkami a postupmi – samozrejme ich ale stavia do iného priestoru, vychyľuje ich použitím štvrťtónov a tak ďalej. V diele počuť analógie s filmovou alebo jazzovou hudbou. Nikde som ale nemala pocit, že by sa jednalo o nejaké lacné epigónstvo, naopak skôr ako svojrázny prejav autora. Formálne sa skladba odvíja v troch vetách, pričom kontrastnou, rytmickejšou, je druhá veta. Práve v nej pritom autor preukázal aj schopnosť pracovať s humorne, možno až trochu groteskne ladenými úsekmi. Čo sa týka piatkovej premiéry, treba určite mimoriadne vyzdvihnúť výkon sólistu Jana Hudečka, ktorý mal na celkovom vyznení skutočne veľký podiel. Svoj part vypracoval do najmenších detailov, všetky drobné hodnoty v krátkych motívoch boli zrozumiteľne vyartikulované, znelé, obdivuhodnou bola aj práca s cirkulárnym dychom. A musím dodať, že prevedenie a celá skladba ma naozaj bavili.

Po prestávke bol na rade ďalší koncert pre dychový nástroj, tentokrát pre trúbku. Darja Kukal Moiseeva napísala skladbu ako svoju bakalársku prácu. Ide o koncert v dvoch častiach, pričom ťažiskom sa stáva prvá, dlhšia, vážnejšia časť. Ako vyplýva z autorkinho textu, chcela skúmať možnosti vzťahu sólistu a orchestru. Trúbka síce na väčšine miest z môjho pohľadu dominovala, na niektorých miestach sa ale dostávala do priamych interakcií s orchestrom, napríklad do dialógov s ďalšími dychovými nástrojmi. Aj v tomto prípade treba mimoriadne oceniť sólistu. Walter Hofbauer upútal už prvým členitým nástupom trúbky do ticha. Vládne naozaj nosným tónom, ktorý dokázal veľmi flexibilne prispôsobovať premenám štruktúry (trúbka je pritom často predpisovaná con sordina). Moiseeva na niekoľkých miestach vytvára pôsobivú polyrytmickú faktúru (orchester sa s touto zložkou dobre vysporiadal). Výraznejšie pohyblivá je jej skladba ale až v druhej časti, ktorú autorka príznačne označuje ako Scherzo. V nej navyše niektoré parametre ponecháva na interpretoch (ad libitum opakovanie motívu). Silnejší účinok však pre mňa mala prvá časť. Autorka tu pracuje s pomalšími, tiahlejšími plochami, v nadväznosti na podtitul časti – Meditace. Moiseeve sa tu darilo vytvoriť sugestívnu, možno trochu ťaživejšiu atmosféru. Napriek umiernenejšiemu priebehu (výrazné, ostré gradácie zaznejú len dvakrát) bolo v časti zreteľné určité pnutie, ktoré stále udržovalo pozornosť poslucháčov.

Úplne iným typom kompozície, než predošlé skladby, bolo záverečné číslo večera: Koncert na způsob chorálové předehry Jana Dobiáša. Typovo je chorálová predohra polyfónnou kompozíciou, ktorá vychádza z niektorého existujúceho chorálu (ten zaznieval zvyčajne ako cantus firmus). Dobiáš, ako sám píše, použil neznámy, český novodobý chorál. Už formový typ, pre ktorý sa autor rozhodol, predurčoval skladbu k tomu, aby bola v rámci večera kontrastnou. Prevládlo vedenie hlasov: ich samostatnosť ale bola založená aj na iných parametroch, než je tomu v klasických polyfónnych skladbách, kontrapunktické vedenie melodických línii tak nebolo vždy dominantné. Jan Dobiáš si v tejto technicky prepracovanej kompozícii sám jasne ohraničil pracovný priestor a bolo zaujímavé sledovať, kam ho tieto ohraničenia budú viesť. Výsledkom bola štýlovo a formálne čistá kompozícia, z hľadiska tektoniky pôsobiaca skôr staticky. Dianie sa totiž odohrávalo najmä na nižších úrovniach a celkový proces skladby (ako píše autor, od zložitosti k jednoduchosti) sa pred poslucháčom odvíjal len postupne. S jednoznačným zoštíhľovaním faktúry v závere sa však autorova koncepcia prirodzene napĺňala. Úplne na záver potom v klavíry zaznieva použitý chorál – pre mňa by možno bola kompozícia organickejšie uzavretá, ak by autor túto „kódu“ vynechal.

Orchestrálny koncert Katedry skladby tentokrát neexponoval tie najradikálnejšie prístupy, každopádne však šlo o diela invenčné, svojbytné, od autorov, ktorí rôznymi spôsobmi reagujú na súčasné kompozičné trendy a zároveň sa vyrovnávajú s tradíciou. Za mňa – vydarený večer.

*******

Foto: Alexandra Chudá