„Hlavnými atribútmi večera sa stali farby podmienené inštrumentáciou, elegancia a určitá výrazová neokázalosť.“

„Lydie Härtelová a Mario Mesany si podľa mňa v diele interpretačne dobre porozumeli.“

„Za ťažisko programu by sme mohli označiť Quintette Jeana Crasa z roku 1928.“

Flauta a harfa, nástroje schopné krehkých, delikátnych, ale aj výrazne virtuóznych rovín, stáli v centre programu Královská imprese, ktorý pripravili hráči Symfonického orchestru Českého rozhlasu. Komorný koncert umiestnený do rozhlasového Studia 1 lákal 26. februára na neopočúvaný program (Loudová, Folprecht, Cras, Ravel) a takisto trochu neobvyklé obsadenie. V kvintete zloženom z flauty, harfy a sláčikového tria hrali Mario Mesany, Lydie Härtelová, Petr Zdvihal, Karolína Strašilová a Pavel Ludvík. Večer stručne moderoval Lukáš Hurník, koncert živo prenášal Český rozhlas D-dur.

Vznik tohto typu komorného zoskupenia sa datuje do 20. rokov minulého – a asi neprekvapí, že sa tak stalo v Paríži. Farebná kombinácia flauty a harfy rozšírená o zvukové spektrum huslí, violy a violončela si vtedy vyslúžila pomerne dosť pozornosti – a pre toto obsadenie tak vzniklo celkom veľké množstvo kvalitnej hudby. Repertoár, ktorý členovia a členky SOČRu predstavili v pondelok, dal možnostiam súboru dobre vyniknúť. Hlavnými atribútmi večera sa stali farby podmienené inštrumentáciou, elegancia a určitá výrazová neokázalosť. Podmienkou boli pritom často aj dobré technické dispozície hráčov, predovšetkým v pomerne exponovaných partoch flauty a harfy.

Prvou skladbou programu bola Renesančná suita Romeo a Julie od Ivany Loudové. Ako naznačil aj Lukáš Hurník, na dobu vzniku (1966) mimoriadne tradicionalistická kompozícia. Loudová, ktorá sa rozhodne nebránila ani progresívnejším prístupom, vytvára na ploche pätnástich minút a siedmich častí „klasickú“, veľmi čistú, prehľadnú kompozíciu. Skladbu rámujú netanečné časti, určitým ťažiskom je vážne posledné Lamento, ktoré ako sústredené vyústenie zafungovalo aj v pondelok. Vnútro skladby tvoria štylizované tance, ako ich dobre poznáme aj z barokových suít, hoci ich schému jej jadra skladateľka nenasleduje. Nájdeme rigodone, pavanu, gagliardu, sarabandu. Charakter jednotlivých tancov (najmä čo sa týka tempa) autorka dodržuje a dobre ho vystihli aj hráči, čím vznikol príjemne kontrastný celok. Lepšie na mňa pritom pôsobili živšie časti, v tých pomalších bolo možné zachytiť mierne intonačné neistoty. Brilantnejšie pasáže, výrazné práve v harfe a flaute, vyznievali adekvátne zrozumiteľne a precízne (a to aj v akustike Studia, ktorá prípadné zaváhania príliš neskryje). Melodické frázy sa príjemne spevne ozývali najmä v husliach. Spočiatku sa mi zdalo, že je v melodických linkách azda trochu príliš vibrata na to, že ide o skladbu, ktorá vychádza zo starších štýlov. V priebehu skladby ale tento element už rušivo nepôsobil.

Nasledovala Malá suita ve starém slohu pro flétnu a harfu z hudby k Hviezdoslavovej dráme Herodes a Herodias od Zdeňka Folprechta. Štvorčasťová (Preludium – Air – Menuet – Finale) suita vykazuje isté znaky neoklasicizmu, alebo priamo neobaroka. Formálne by pritom celkom dobre spĺňala aj rámec sonátového cyklu. Folprecht dielo skomponoval pre flautu a harfu. Dva „kráľovské nástroje“, ako uvádzala anotácia koncertu, tu tak dostali dostatok priestoru. Lydie Härtelová a Mario Mesany si podľa mňa v diele interpretačne dobre porozumeli, dopĺňali sa, v dialógoch živo interagovali, hrali naozaj spolu, nie každý zvlášť svoj part, a to aj v tých náročnejších miestach. Asi najlepší dojem zanechala tretia časť, kde na mňa duo pôsobilo asi najuvoľnenejšie, vzdušnejšie, evidentný bol aj tanečný charakter. Druhý Air bol prirodzene najmelodickejší, s niekoľkými sólovými plochami flauty. Virtuóznym Finale sa potom hráčom podarilo ukončiť suitu celkom efektne.

Za ťažisko programu by sme mohli označiť Quintette Jeana Crasa z roku 1928. Okrem stručného posledného čísla (časť z Ravelovho baletu Moja matka hus) to bolo najstaršie dielo večera. Vďaka odkazom na staré štýly v predošlých číslach ale znelo vlastne najmodernejšie, i keď nijak radikálne, počuli sme napríklad náznaky impresionizmu. Dielo je pritom relatívne komplexné a v rámci svojho priebehu nezriedka premenlivé a členité. Ako celok vyznelo Crasovo dielo dobre, teleso sa možno viac sústredilo na jednotu celého cyklu, než na vyzdvihnutie kontrastov. Nepochybujem o tom, že ide o absolútne legitímny interpretačný prístup. Viaceré dynamické či agogické prvky, zahrnuté aj v zápise, však pokojne mohli zaznieť aj dôraznejšie, s menšou opatrnosťou. Niektorým úsekom by tak možno dodali plastickosť (tá mi asi trochu chýbala napríklad v klimaxe tretej časti Lent). Naopak ako dobre vystavané a strhujúce vyznelo záverečné Très animé, v ktorom sa do exponovanej pozície dostáva hlavne flauta. V tejto časti pre mňa vygradoval aj celý koncert. Ravelova Šeredka, vládkyňa pagod už potom zaznela síce kvalitne, ako ale glosoval aj Lukáš Hurník, svojou duratou už skôr pripomínala prídavok (čo ale v žiadnom prípade nie je výčitka). V Studiu 1 sa prosto zišlo hneď niekoľko interpretačných a dramaturgických podnetov, ktoré len posilnili známy fakt: počuť orchestrálnych hráčov v komorných programoch je, hlavne pre samotné publikum orchestrov, vždy vítaným zážitkom.

Foto: Zbyňka Šolcová / Facebook Lydie Härtelové