„Podľa Roberta Jindry to bol takisto jeden zo zámerov – ukázať to, ako Smetanu spieva súčasná generácia.“

„Koncert k pocte Bedřicha Smetany asi nemôže končiť inak, než Libušiným Proroctvím, ktoré sa v sobotu stalo silným vyvrcholením koncertu.“

„Každý tón od Petra Kellnera mal svoje presné miesto a pre mňa bol spevák jedným z tých, u ktorých som si naozaj priala, aby spievali čo najdlhšie.“

Dvojsté výročie narodenia niekoho tak nedoceniteľne významného, ako Bedřicha Smetany, sa automaticky musí spájať s celou plejádou názorov, predstáv a odporúčaní na to, ako by oslavy mali prebehnúť. Presne v deň skladateľovho narodenia ponúklo svoj narodeninový koncept Národní divadlo v Prahe. V ambicióznom galakoncerte, ktorý nešetril poslucháčov ani interpretov, sa pritom organizátorom podarilo to, čo pri tomto type podujatí paradoxne nie je samozrejmosťou: nezabudnúť na Smetanu.

Keďže je prvá česká scéna so Smetanom prepojená oveľa užšie, než ostatné inštitúcie, veľkolepá slávnostná udalosť tu vyznela adekvátne. Priblížme si celú udalosť v číslach. V štvorhodinovom programe rozdelenom do troch „dejstiev“ zazneli čísla zo všetkých deviatich skladateľových opier v podaní sedemnástich sólistov, Orchestr a Sbor ND dirigovali celkom štyria dirigenti. Koncert prenášala Česká televize, zároveň bol premietaný na piazzette Národného divadla. Spomeňme, že si deň narodenia Bedřicha Smetany divadlo pripomína každoročne, nejubilejné roky sú ale prirodzene pojaté oveľa komornejšie.

Nie je mojím cieľom porovnávať tento počin ND s inými uchopeniami Smetanovho výročia a posudzovať, nakoľko bol dostačujúci (za zmienku by azda len stálo, že v Ostrave práve 2. marca odštartoval kompletný smetanovský operný cyklus). Čo sa ale týka samotného uchopenia ND, musím priznať, že hoci na mňa dramaturgický zámer spočiatku pôsobil záslužne, nie však stopercentne presvedčivo, v sobotu večer zafungoval dobre. Napriek svojmu gala charakteru neskĺzol k povrchnosti, možno aj vďaka svojej durate. Tá pôsobila trochu megalomansky a bola do istej miery slabým miestom koncertu. Na druhú stranu ale v kombinácii so starostlivým výberom z opier zabezpečila, že mal koncert určitý punc nekompromisnosti, ktorý operným galavečerom väčšinou žalostne chýba. Vybrať čísla z každej zo Smetanových opier a vytvoriť komplexnú mozaiku, ktorá by divákom sprostredkovala obraz o jeho hudobnej reči, by sa mohlo zdať takmer edukatívne. Ani tohto aspektu však v programe nebolo neprimerane veľa.

Dramaturgom bol Beno Blachut, program ale vznikal za úzkej spolupráce s hudobným riaditeľom Opery ND Robertom Jindrom, ktorý bol aj pôvodcom celej myšlienky. Podľa jeho slov bolo dôležitým rozhodnutím zveriť Smetanovu hudbu viacerým výrazným interpretom, tak, aby sa pozornosť upriamovala na osobnosť a dielo skladateľa, nie na jednu spevácku hviezdu. Šlo výlučne o umelcov a umelkyne z Česka a Slovenska, mnohí z nich boli práve zo Zlaté kapličky. To malo podľa Jindry zároveň ukázať, ako Smetanu spieva súčasná generácia. Večer celkovo vyznel dobre, niektoré momenty boli vyslovene mimoriadne, iné zaujali menej, v niektorých prípadoch som výber protagonistov nepovažovala za príliš šťastný. Krása Smetanovej hudby ale dokázala žiariť vo všetkých prípadoch – a to bol cieľ, ktorý umelci očividne dokázali zdieľať.

Samotný koncert otvorila Slavnostní předehra C dur. V kontexte večera zafungovala viac ako symbol než ako hudobné dielo (čo nepovažujem za negatívum). Orchester ND v ňom ukázal, že bude po celý večer schopný celkom plnej zvukovosti, hoci sa celkom nevyhli nepresnostiam. Miera zanietenia, tvorivosti, ale tiež precíznosti telesa závisela aj od toho, kto dirigoval. Najkonzistentnejšie a najzaujímavejšie znelo teleso pod Tomášem Netopilem (Dalibor, Čertova stěna), podobne potom aj pod taktovkou svojho hudobného riaditeľa Roberta Jindru (okrem Slavnostní předehry dirigoval čísla z Braniborů v Čechách, Prodané nevěsty, Tajemství, a Libuši). Teleso ďalej viedli Rastislav Štúr (Viola, Dvě vdovy – tie vyšli lepšie a v orchestri celkom delikátne), a Jiří Rožeň (Hubička, ktorá pôsobila poctivo, ale výrazom trochu schematicky). Asi najplastickejšie, s najviac dynamickými a výrazovými nuansami zneli v podaní orchestru čísla z Dalibora, technicky sa hráči blyskli napríklad v predohre k Prodané nevěstě, hoci sa na niektorých miestach (v sláčikoch) tempo ukazovalo ako hraničné. V číslach z Braniborů v Čechách mi na začiatku chýbalo trochu vzdušnosti, potom ale súbor vygradoval do celkom dramatických polôh. V Libuši potom predviedol orchester opulentný zvuk a prispel k výslednému dojmu – hoci bolo zrejmé, že po celom programe to už bolo trochu s vypätím síl. Čo sa darilo dobre, bolo udržanie zvukového balansu medzi spevákmi a orchestrom. V prvej časti som sedela na balkóne, kde pomer znelosti až tak ideálny nebol. Zvyšok programu som ale počula v parteri, kde sa hlasy nad orchestrom niesli oveľa lepšie (verím, že k tomu prispela aj nová akustická stena, inštalovaná nad pódiom). Sbor ND (sbormistr Lukáš Kozubík) znel v tomto zmysle takisto dobre, sústredene podal napríklad Tiše! Kradmo! Tiše! z Čertovy stěny. Zborové čísla však celkovo nepôsobili tak výrazne, mala som dojem, že telesu prosto chýba trochu espritu.

Prejdime ale k samotným sólovým výkonom. Naznačila som už, že sme počuli niekoľko mimoriadnych vystúpení. Začnime od konca – obdivuhodným záskokom Márie Porubčinovej. Koncert k pocte Bedřicha Smetany asi nemôže končiť inak, než Libušiným Proroctvím, ktoré sa v sobotu stalo silným vyvrcholením koncertu. Mária Porubčinová, ktorá v ND ako Libuše debutovala vlani, nahradila indisponovanú Evu Urbanovú a vyslúžila si ovácie. Jej pevný, plný hlas sa do tohto monumentálneho čísla hodil výborne a čím ďalej Porubčinová spievala, tým bolo jej Proroctví usadenejšie a uveriteľnejšie, hoci pôsobila trochu nervózne (to však skôr v postoji a výraze, než v hlase). Svatopluk Sem je ako Přemysl na doskách ND výrazovo skôr striedmym a aj jeho veľmi pekne frázovaná ária Ó, vy lípy tomu zodpovedala. Na začiatku večera bol pritom presvedčivým aj ako Tausendmark v Braniborech. Dobre vyznel aj duet Chrudoše (Peter Kellner) a Krasavy (Alžběta Poláčková). Poláčková prepožičiava Krasave príjemne sýty a autenticky citový prejav, na galakoncerte ale znela vo výškach už trochu vypäto a menej zrozumiteľne. Peter Kellner bol potom jedným z najvýraznejších protagonistov. Jeho pevný, vo všetkých registroch suverénny bas, krásne rezonujúci v hrudnom registri, sa zaskvel v duete Bonifáca a Rózy z Tajemství (tu trochu kontrastoval so subtílnejším, mäkším hlasom Štěpánky Pučálkové). Ohromujúcim bol v árii Raracha z Čertovy stěny, kde celé auditórium uhranul spevom, ale aj sugestívnym, hoci stále civilným hereckým prejavom. Každý tón od Petra Kellnera mal svoje presné miesto a pre mňa bol spevák jedným z tých, u ktorých som si naozaj priala, aby spievali čo najdlhšie (a to aj s vedomím trvania koncertu).

Podobne na mňa potom pôsobili aj čísla v podaní Adama Plachetku. Jeho meno patrilo na zozname účinkujúcich k tým najzvučnejším, a očakávania s tým spojené aj naplnil. Citlivo od neho vyznela ária Jen jediná mé ženy krásná tvář z Čertovy stěny, ešte lepšie ale jeho prejav sedel do árie Kaliny z Tajemství. Tá Plachetkovmu hlasovému odboru sedí výborne, bola dobre vystavaná, ozdobená precíznou artikuláciou a tým, že Adam Plachetka vzbudzuje dojem, že prišiel úplne prirodzene zdieľať hudbu, nie svoje umenie. Pavol Kubáň, ďalší nezameniteľný hlas večera, bol výborným ako Tomeš z Hubičky (duet Ten mě prohnal… Jen odpros ji…). V tom sa stretol s Alešom Brisceinom, jedným zo sólistov, ktorý sa na pódiu objavovali najčastejšie (navyše zastúpil aj Pavla Černocha). V Brisceinovom hlase ale bolo celý večer cítiť, že má zrejme sám určitú, hoci teda neohlásenú, indispozíciu. Ako Jeník bol spoľahlivý, ako Lukáš v Hubičce a Jarek v Čertově stěně a Ladislav v Dvou vdovách už menej.

„Prodanka“ zaistila večeru prirodzene tie najväčšie hity. Interpretačne ale pre mňa patrili k tým menej zaujímavým. Duet Jeníka a Kecala (Briscein a Peter Mikuláš) síce publikum osloví vždy, toto prevedenie ale nepatrilo k tým najiskrivejším, aké som počula, a to napriek tomu, aký mám obdiv k umeniu Petra Mikuláša. Aleše Brisceina vystriedal ako Jeník Richard Samek (Jak možná věřit), od ktorého by som možno čakala trochu väčšiu istotu vo výškach. Mařenkou (Och, jaký žal… Ten lásky sen) bola Slávka Zámečníková – a myslím, že by sa tejto árii hodil objemnejší hlas s výraznejším fondom. Naopak speváčke veľmi pristala Skřivánčí píseň z Hubičky, v ktorej znela jasne a ľahko a vlastne ma mrzelo, že sme ju nepočuli ešte v niečom, čo by jej sedelo podobne.

Čo sa týka ďalších ženských protagonistiek, za jeden z veľmi vydarených momentov večera by sme mohli označiť duet dvoch vdov Kateřiny Kněžíkové a Adriany Kučerovej (Není pochybností více…). Každá vystihla charakter svojej postavy a aj keď by sme sa asi mohli pýtať, či bolo nutné obsadiť na toto jediné číslo práve v podstate zahraničnú hostku Kučerovú, stalo sa prevedenie tak podmanivým a hravým, že toto rozhodnutie dávalo zmysel. Adriana Kučerová stále vlastní pohyblivý, svetlý soprán, ktorý sa ku Karoline dobre hodí. V parte Anežky sa dobre vynímal oblejší, vrelý hlas Kateřiny Kněžíkovej, ktorá do duetu vniesla širšie vedené fráze a prirodzenú melodickosť. Štěpánka Pučálková spievala Děčanu z Braniborů, dobre jej potom pristala Róza z Tajemství. Mimoriadnu suverenitu na pódium priniesla Dana Burešová ako Milada. V tejto roli ma pred pár rokmi speváčka nadchla a tie atribúty, ktoré som ocenila vtedy, priniesla na pódium aj teraz. Jej hlas je prierazný, spieva presne, ale nie sterilne, a pôsobí tak vznešene, ako to len ide. Vhodným partnerom jej bol (namiesto Pavla Černocha) Richard Samek, ako Dalibor pre mňa sebaistejší, než ako Jeník. Michaela Zajmi (Sebastian z Violy, Radmila z Libuše) dostala priestor najmä vo Viole, kde spievala s istotou a s očividne dobre zvládnutým partom, bohužiaľ ale v orchestrálnom zvuku trochu zanikala. Kateřina Jalovcová vládla ako Viola celkom prierazným, nosným hlasom. Vo fragmente Violy mal dôležitý part aj František Zahradníček, ktorý znel pomerne presne a vyrovnane, zároveň ale trochu plocho. Viola sa mi pritom zo všetkých blokov zdala byť najmenej uchopená (k tomu ju ale trochu predurčuje už proste to, že ide o fragment).

Smetanov odkaz pôsobí v českej hudobnej obci ako impulz k hrdosti, zároveň ale tak trochu ako rozbuška. Názory na to, ako sa má jeho hudba interpretovať, sú spravidla relatívne vyhranené – Smetanova hudba si totiž dokáže pritiahnuť až radikálne zanietených priaznivcov (Zdeněk Nejedlý nech je už len hraničným, odstrašujúcim príkladom). Zatiaľ čo pravdu o Dvořákovej hudbe si Češi nárokujú tak nejak spoločne a ťažšie prijímajú skôr pojatia zo zahraničia, o smetanovskej interpretačnej tradícii (alebo o jej nedodržaní) sa celkom dobre dá polemizovať aj vnútri republiky. Hovorí sa, že je komplikovanejší, ťažšie uchopiteľný, špecifickejší. Neodvážim sa tvrdiť, či tento koncert ponúkol (nový) ucelený pohľad na to, ako sa k Smetanovmu dielu dá pristúpiť. Na to asi poskytnú relevantnejšie odpovede naštudovania celých opier, o to viac potom ich kompletu. Pripomenúť si Smetanu naozaj dôstojne, s akcentom na jeho dielo viac než na samotnú slávnosť, sa ale podarilo určite. Navyše, koncert naznačil, že sa k jeho hudbe dá pristupovať s úctou, pokorou, ale zároveň tvorivo a bez pátosu. Že má stále čo povedať a že sa obmedzením na Prodanou nevěstu a na povinné, obradné uvedenia Libuše limitujeme úplne zbytočne. A že skladateľovi možno dlžíme naozaj oveľa viac, než sme ochotní pripustiť. Je dobre, že tieto podnety dokázalo priniesť Národní divadlo.

foto: Národní divadlo Praha / Vojtěch Brtnický