„Skutr Rusalke ponecháva nadprirodzené aj rozprávkové aspekty.“

„Kreácia, ktorú na prvej premiére vytvorila Kateřina Kněžíková, bola podľa mňa po všetkých stránkach mimoriadna.“

„Tomáš Netopil viedol orchester skôr k lyrickému pojatiu, v ktorom sa detaily nestrácali pod nánosmi prehnaného výrazu.“

Sólistka stojí na forbíne, v rukách drží svietiacu „návnadu“: jeden z režijných leitmotívov inscenácie, s jej „Bůh tě pomiluj“ sa zaťahuje opona – a Národní divadlo má novú Rusalku; uvedená bola v premiérach 8. a 10. marca. Záver je pre toto naštudovanie vlastne veľmi príznačným. Hudobne aj scénicky sa vyhýba pátosu, zostáva tajomne symbolický, akcentuje rozhodnutia postavy. A tak, ako celé tri hodiny predtým, je jedným z jeho nosných elementov samotná Kateřina Kněžíková.

Prvá česká scéna uviedla Rusalku pod taktovkou Tomáše Netopila a v réžii dua Skutr. Nové naštudovanie opery pritom Národní divadlo predstavilo po takmer pätnástich rokoch. A hoci sa Rusalka stáva v zahraničí predmetom rôznych, niekedy pomerne radikálnych, režijných aktualizácií, v Prahe sme sa inscenačnej tradícii zas tak veľmi nevzdialili: akurát na to, aby sa z Rusalky nestal múzejný exponát, a zároveň stále ostala atraktívne romantickou. V súlade s týmto dojmom bolo pre mňa aj hudobné naštudovanie. Tomáš Netopil viedol orchester skôr k lyrickému pojatiu, v ktorom sa detaily nestrácali pod nánosmi prehnaného výrazu.

Skutr Rusalke ponecháva nadprirodzené aj rozprávkové aspekty. Nahliada na ne ale trochu s odstupom, nedoslovne, a každopádne v prospech svojej tvorivej slobody. V rozprávke sa predsa nikto nepozastaví nad chodiacim nábytkom a aj symbolov znesie divák v prostredí jazera plného víl viac, než keď vidí Rusalku a Princa v modernom veľkomeste. Metafory a symboly inscenácie sú pritom v mnohých prípadoch zaujímavé. Spomeňme aspoň modrý kabát. Na začiatku ho má Rusalka, Princ ho z jazera vyloví, neskôr doň oblieka Cizí kněžnu, aby ho na konci druhého dejstva Rusalke posmešne hodila späť. Má ho na sebe aj Ježibaba, ako náznak toho, že jej zatrpknutosť je možno výsledkom osudu podobného tomu Rusalkinmu. Na koniec potom do kabátu Rusalka objíma umierajúceho Princa. Niekedy je už ale symboliky až príliš, a keďže bulletin toľko informácii k inscenácii neponúka, môže byť jej sledovanie trochu náročné, akokoľvek je väčšinou čitateľná.

Režisérsky tandem hovoril o svojom pojatí postáv ako o archetypoch a myslím, že takto pôsobili aj vo výsledku. Nie je to detailná práca s emóciou, nevidíme hlbokú psychologickú drámu. Príbeh a jeho aktéri majú jasné kontúry, ktoré môžeme zdieľať, ich náplň ale konkrétne vyjadrená nie je. Pozorujeme skôr dôsledky konania, situácie, do ktorých sa postavy dostávajú a do ktorých by sa v určitom zmysle mohol dostať vlastne každý. Réžia akoby mala pochopenie pre rozhodnutia svojich aktérov, necháva im priestor na ich činy, neanalyzuje, prečo to tak spravili. Nepôsobí to povrchne, skôr trochu objektívne. Divák jednoducho dostáva akúsi šablónu, priestor na premýšľanie a v konečnom dôsledku aj príležitosť vcítiť sa do deja autentickejšie. Ostatne, to, že je niektoré momenty inscenácie možné vykladať rôzne (napríklad vzťah Rusalka – Ježibaba), sme mohli vidieť aj v samotnom stvárnení na dvoch premiérach. Dej, libreto aj partitúru réžia v podstate ctí, v mnohom im ide naproti. Je tu niekoľko nelogických momentov, asi najviac podľa mňa vyzneniu nesvedčalo, že Vidino divná přesladká spieva Princ nie Rusalke ale na proscéniu divákom. Úplne na konci dejstva sa mu Rusalka vrhá do náruče: prekvapivo vášnivo na to, že je všade inde v súlade s libretom „chladná a nesmělá“.

Veľkú časť kúzla inscenácie obstaráva scéna (Martin Chocholoušek). Je prevažne biela, čistá ale nie strohá a myslím, že celkom funkčná. Prikláňa sa k minimalizmu, nie však až tak, ako v predošlej koncepcii Jiřího Heřmana. Na pódiu väčšinou dominuje biely rybársky domček, ktorého atrapa na konci (vlastne pôsobivo, hoci trochu popisne) vzplanie. V prvom a treťom dejstve sú dôležité drevené móla: s tými sa pracuje nápadne, len občas trochu hlučne. Nie sme teda na pochybách, že sme niekde v lužných lesoch pri jazere, hoci vodný prvok tentokrát chýba. Čiastočne ho nahrádza lesklý baletizol a presvedčivé osvetlenie (Karel Šimek). Hlavne v druhom dejstve sú potom hlavnou rekvizitou rôznorodé stoličky. Tie stoja najskôr po dvoch, neskôr po troch a v priebehu medzihry Vodníkovej árie si Rusalka svoje zúfalstvo efektne vybíja tým, že nadbytočné tretie stoličky zhadzuje. Kostýmy (Simona Rybáková) postavám relatívne zodpovedajú, Vodník a Cizí kněžna sú vyslovene pôsobiví, vybočením sú obrovské páperky Hajného a Kuchtíka.

Výraznou a asi najprogresívnejšou zložkou inscenácie je choreografia (Jan Kodet, tancuje Balet Opery ND). Tá je celkom expresívna, mala som pocit, že prenáša hlavne to temné, až surové z celého príbehu. Niekedy to bol pre mňa už pomerne silný kontrapunkt, inde (polonéza, „párty“ v podaní Žínek) to podľa mňa vyzdvihlo celkom zaujímavé roviny hudby. Čo prekážalo ale bola skutočnosť, že tanečné scény boli niekedy neprimerane hlasné (Čury mury fuk). Tanečníci sa zároveň občas stávajú hromadným alter egom ústrednej dvojice. Celá inscenácia cez nich získava dosť fyzického, a to zvlášť vtedy, keď sa do akcií zapájajú aj speváci. Napríklad scéna, kde sa Rusalka učí chodiť po telách tanečníkov-„princov“, je až mrazivá.

Prejdime teda k výkonom sólistov a sólistiek a začnime tou, ktorá strháva najviac pozornosti. Rusalka bola zverená dvom skúseným sopranistkám, Kateřině Kněžíkové a Alžbětě Poláčkové. Kreácia, ktorú na prvej premiére vytvorila Kateřina Kněžíková, bola podľa mňa po všetkých stránkach mimoriadna. Rusalku spieva prirodzene, s ľahkosťou, zrozumiteľne. Kněžíková do role pretavuje všetky prednosti svojho stále lyrického, mäkkého ale dosť jasného sopránu, je rovnako presvedčivá vo všetkých polohách, na všetkých vokáloch. Pôsobivo rozvrhuje to, ako bude pracovať s objemom hlasu. V prvom dejstve je zdržanlivejšia, v treťom dejstve ohuruje plnými, suverénne nasadenými výškami („zkázou v loktech mých…“), aby potom dojala krásnym pianom v záverečnom vstupe. Speváčka naviac zvláda vystavať vývoj svojej postavy, a keď ju vidíme pri umierajúcom princovi, je to úplne iná Rusalka, než trochu naivná víla zo začiatku opery.

Myslím, že sa Kateřina Kněžíková dostala medzi tie najlepšie české Rusalky, a že bude pre svoju generáciu podobne referenčnou, ako bola v predošlých napríklad Milada Šubrtová. Alžběta Poláčková bola v roli presvedčivá, znela trochu tmavšie, jej hlas v stredných polohách nie je vždy tak prierazný (napríklad aj v Sem často přichází), kvôli čomu miestami zanikala. V exponovanom finále však bola strhujúca. Jej Rusalka je aj vo výraze o čosi viac dramatická, rozhodne sugestívna. Čo mi však v jej prejave prekážalo, bola všeobecne dosť nízka zrozumiteľnosť.

Princa stvárňuje v novej inscenácii jednak hosťujúci Michajlo Malafij, jednak Aleš Briscein. Z dostupných Malafijových nahrávok som nadobudla dojem, že má pre rolu dostatočný volumen a pevné vysoké polohy. Na prvej premiére ale týmito atribútmi až tak nepresvedčil. Jeho hlas sa neniesol dostatočne, forsíroval, a hoci bolo počuť, že timbrom by mu part naozaj pristal, neprejavilo sa to v plnej miere. Neviem, či šlo o indispozíciu, ohlásená nebola – uvidí sa zrejme na reprízach. Aleš Briscein je ostrieľaným Princom a aj v rámci druhej premiéry bolo jasné, že má part dobre zažitý a dokáže s ním pracovať. Aj herecky sa mu ho podarilo stvárniť uveriteľne, v interakciách s Alžbětou Poláčkovou si rozumeli. V závere prvého dejstva bol adekvátne zvučný, v treťom dejstve už ale znel unavenejšie, užšie, niekde aj intonačne menej presne („bílá moje lani…“). Asi najkonzistentnejšie obsadenou rolou z ústrednej trojice bol Vodník (Peter Kellner / František Zahradníček). Každý z nich pritom priniesol výrazne iné pojatie postavy. Kellner je mladým Vodníkom, v prejave je veľmi uhrančivým a skôr hrá rozhodného vládcu ríše, než ustaraného otca. Táto rovina je naopak vlastná Františkovi Zahradníčkovi, ktorý Vodníka rozohral veľmi komplexne. Peter Kellner opäť ukázal, akým suverénnym zjavom dokáže na pódiu byť. Jeho krásne znelý, prierazný hlas sa v parte Vodníka vynímal veľmi dobre a celkovo patrili jeho vstupy k tým najpozoruhodnejším momentom, a to v kontexte oboch premiér. František Zahradníček predstavoval spoľahlivého Vodníka s jasnou artikuláciou a usadenými spodnými polohami, hoci s menej výrazným objemom. Ten možno chýbal v niektorých burácavých zvolaniach „běda“, na celkovom výraze to ale neubralo.

Cizí knežnu na oboch premiérach dobre obsadili Ester Pavlů a Kateřina Jalovcová. Postava je hlavne vo svojom prvom výstupe pojatá ako typická „žena vamp“, čo si evidentne viac užila práve Ester Pavlů. Obe speváčky potom dobre rozohrali druhý vstup a duet s princom, v ktorom je šľachtičná trochu civilnejšia. Pavlů povzniesla rolu precíznou dikciou a zaujímavo ostrejšími výškami, Jalovcová spievala jemnejšie, stále ale dosť prierazne. Ježibabu stvárnili Lucie Hilscherová a Jana Sýkorová. Prvej z nich znela Ježibaba zamatovejšie, oblejšie. Herecky bola Hilscherová dosť plastická, v jej podaní máme v treťom dejstve pocit, že Rusalke chce až sprisahanecky pomôcť (to je podporené niektorými akciami, hlavne tou, kde si predstaviteľky pripíjajú s poldecákmi). Jana Sýkorová je exaltovanejšia, v parte sa tvorivo pohráva s dynamikou, funkčne pracuje s vibratom.

Komická dvojica Kuchtíka a Hajného (v tomto naštudovaní dvojrola s Lovcem) je inscenovaná naozaj celkom sviežo a vtipne. Role obsahujú množstvo drobných, úsečných gest, ktoré fungujú len ak sú obaja protagonisti presne zohratí. Prvú premiéru spievala Arnheiður Eiríksdóttir a Jiří Hájek, druhú Anna Moriová a Csaba Kotlár. Party zazneli kvalitne, priznávam, že duety týchto postáv nie sú mojim najobľúbenejším miestom z opery, teraz som si ich však užila. Hlavne obe ženské protagonistky mali na rolu veľmi dobré dispozície. Výkon Arnheiður Eiríksdóttir bol potom až výnimočný. Herecky bola s Jiřím Hájkom absolútne zladená, v speve precízna, s jasnou dikciou a frázovaním. Ansámbel sólistov doplňujú Žínky, inscenované bezstarostne až drzo (a to aj voči Ježibabe, s ktorou sa tu prekvapivo ocitajú na scéne). Vyrovnanejšie zneli na prvej premiére (Yukiko Kinjo, Alena Grach, Alžběta Vomáčková), predovšetkým jednotlivo sa však dobre predviedli aj v nedeľu (Adriana Banásová, Jarmila Vantuchová, Bella Adamova).

V Rusalke sa, prirodzene, predstavili aj Sbor a Orchestr ND. Zborových čísel nie je v Rusalke zas toľko, aby sa teleso ukázalo naplno. A hoci zazneli všetky vstupy na dobrej úrovni (pripravuje zbormajster Lukáš Kozubík), stále mám dojem, že by Sbor ND mohol spievať trochu plastickejšie, a azda aj o niečo zanietenejšie. Orchestr ND potom podal pod vedením Tomáše Netopila výkon, ktorý podľa mňa patrí k jeho nadštandardným. Teleso bolo sústredené na detail, pozorné ku gestu dirigenta, dokázalo vymodelovať celkom širokú škálu dynamík a farieb (na prvej premiére možno ešte trochu výraznejšie). Netopil akcentuje skôr lyrické roviny, čo sa prejavuje už v zdržanlivej predohre. Orchester púšťa do plného zvuku len na nevyhnutných miestach, partitúru nezaťažuje zbytočnou expresivitou. Niekde mi mohutnejší zvuk ale predsa len chýbal (napadajú mi krátke úseky, keď sa Rusalka v árii Necitelná vodní moci pýta, prečo nezhynie). Naopak dostatok ho bolo napríklad v medzihre v prvom dejstve, keď Rusalka zavolá Ježibabu alebo v zlovestných medzihrách zboru Odešla jsi do světa. V takýchto momentoch dobre zafungovali lesklé plechové dychy, hlavne trúbky, trombóny. Pár problematických miest sa na prvej premiére ukázalo v (náročných) partoch lesných rohov. Sláčiky zneli takmer neobyčajne kompaktne, dobre zvládnuté boli tiež sólové linky drevených dychových nástrojov.

Nová Rusalka má svoje silnejšie aj slabšie stránky. V každom prípade v nej však Národní divadlo získava absolútne legitímne pojatie jednej zo svojich najuvádzanejších opier. Naštudovanie opery nepopiera nič, čo tvorí jej esenciu, dokonca až tak, že azda obstojí aj pred konzervatívnejším obecenstvom. Ponecháva jej mýtický pôvab, poetiku, rozprávkový naratív. Zároveň ju ale z rozprávkových princípoch uvoľňuje natoľko, aby sme sa na hlavnú postavu nepozerali ako na vzdialenú, nadprirodzenú bytosť, ale ako na niekoho, s koho túžbou, láskou, ich zmarením a azda aj následným zmierením sa dokážeme stotožniť aj v našom svete. Pre ďalšiu recepciu opery je to podľa mňa dôležitý prístup.

Foto: ze zkoušky - Národní divadlo Praha / Pavel Hejný