„Tenney nemal jeden vyhradený štýl, zaujímali ho rôzne smery hudby 20. storočia.“

„U takto koncipovanej hudby je vždy dosť priestoru na to, akým spôsobom bude interpretovaná, a to nielen hudobníkmi, ale aj samotnými poslucháčmi.“

„Nenápadným dopadom prevedenia bolo zostrenie vnímania, keď každá zmena vyznievala výraznejšie, podstatnejšie.“

Nové hudobné vedomie. Aj to bola jedna z vecí, ktorú chcel podľa svojich slov svojim poslucháčom sprostredkovať americký skladateľ James Tenney. Festival Prague Music Performance venoval 1. marca tomuto autorovi celovečerný projekt a môže si pripísať ďalší pozoruhodný počin. Zazneli Tenneyho Postal Pieces, séria diel, ktorých zápis je zaznamenaný na jedenástich pohľadniciach. Tenney ich písal pre svojich priateľov, údajne jednoducho preto, že nemal chuť im písať listy.

Keď čítame o Jamesovi Tenneym, často narazíme na zmienku o tom, ako náročné jeho tvorbu niekam zaradiť. Tenney nemal jeden vyhradený štýl, zaujímali ho rôzne smery hudby 20. storočia (ak teda hovoríme o tých s nálepkou „avantgardné“). Zároveň sa mu podarilo úzko spolupracovať azda so všetkými výraznými osobnosťami americkej hudby (Reich, Riley, Glass, u Cagea dokonca študoval, neskôr bol tiež zapojený do vplyvného hnutia Fluxus). Naprieč širokou škálou smerov, štýlov a technik, ktoré Tenney do svojej tvorby zahrnul, ale môžeme pozorovať jednu silnú tému: orientáciu na vnímanie hudby, kognitívne procesy v hudbe, na posluchový zážitok. Toto zameranie sa odráža v Tenneyho teoretických prácach (jeho Meta-Hodos je v tomto smere považované za zásadný text), takisto ale v jeho skladbách. Ostatne, pocítiť sme to mohli práve v piatok večer v Divadle X10.

Na projekte umelecky participovali jednak Klang systematiek, súbor okolo basklarinetistu Garetha Davisa, ktorý bol zároveň umeleckým vedúcim projektu (a na festivale sa už objavil viackrát), jednak s PMP Ensemble, zloženom z pražských hudobníkov, ktorí sú s festivalom prepojení. Na prevedení sa podieľalo celkom desať muzikantov, a to vrátane elektroniky. Niektoré skladby (hlavne tie sólové) predpisuje Tenney s konkrétnou inštrumentáciou (harfa, kontrabas, husle, bicie, prípadne spev). V iných len odporúča počet, alebo to, že má ísť o nástroje schopné dlhých držaných tónov. Myslím, že zvolená kombinácia nástrojov (basklarinet, trombóny, husle, violončelo, kontrabas, bicie – súprava, tam-tam) bola dobrým predpokladom pre to, aby bol zvukový výsledok kompaktný a často až prekvapivo farebný. Podmienkou samozrejme bola interpretačná skúsenosť protagonistov. Prevahu mali hráči, ktorí sú s novou hudbou (slovo „súčasná“ je u päť dekád starého Tenneyho diela neadekvátne) pravidelne v kontakte. Je dobrá správa, že sa takí hudobníci dajú nájsť aj v Prahe.

Postal Pieces celkovo neoplývajú nejak komplexným zápisom, ani nie vždy notovým, keďže inštrukcie k niektorým skladbám sú formulované slovne. Väčšinou ale interpretom ponúkajú vlastne celkom jasné pokyny. Keď hovorím väčšinou, narážam hlavne na to, že časť For Percussion Perhaps, Or (night) obsahuje len pár slov – very soft, very long, nearly white. Inak ale Tenney zvykne predpísať notové výšky, často aj dynamiku. Najotvorenejším parametrom zostáva čas. Niekedy síce udáva trvanie niektorých úsekov napríklad v sekundách, inde ale napríklad len píše, že úsek nemá trvať tak dlho, ako prvé dva (časť Maximusic), alebo proste ostáva pri pokyne very long. Z hľadiska času a jeho organizácie v štruktúre Tenney prekračuje to, na čo je poslucháč bežne zvyknutý. Snažil sa vytvoriť „meditatívny stav vnímania“, ktorý sa viaže hlavne k času. Rozťahuje jednotlivé deje na dlhú plochu, napríklad v rámci svojho riešenia swell formy, kde je proces (gradácia/degradácia, hlavne dynamická) časovo naozaj hyperbolizovaný. Navyše, nie vždy sú diela koncipované lineárne smerom k vrcholu, vyústeniu, či nejakému centru, ku ktorému by sa vzťahovali.

Postal Pieces nie sú komponované ako komplexné štruktúry založené na hustej faktúre. Zaobídu sa s niekoľkými tónovými výškami, patternami, niekedy len s jednou notou (Having Never Written A Note For Percussion, ktoré v Divadle X10 znelo na tam-tam). Napriek tejto striedmosti ale ponúkajú kusy mimoriadne zvukové bohatstvo. Spomeňme akustické javy ako napríklad vznik diferenčných tónov (predovšetkým v kontrabasovom Beast), ale aj určitá iluzórnosť, a celkom určite jednoducho fakt, že sa poslucháč môže cítiť zvukom absolútne obklopený. K tomu napomohol aj priestor. V Divadle X10 sa zvuk niesol veľmi dobre, tak, že sa jeho vnímanie stávalo až fyzickým zážitkom. Tým sa prevedenie stalo oveľa silnejším, než keď si kusy pustíte z nahrávky.

U takto koncipovanej hudby je vždy dosť priestoru na to, akým spôsobom bude interpretovaná, a to nielen hudobníkmi, ale aj samotnými poslucháčmi. To, ako sa rozhodnete počúvať, proste zážitok ovplyvní viac, než ako je tomu u „klasických“ skladieb. Podľa článku Bradforda Baileyho chcel Tenney, aby poslucháči dokázali rozpoznať, o čo v kusoch ide natoľko, aby priebeh do istej miery dokázali očakávať a tým dospieť práve k spomínanému novému vedomiu. Neviem, či sa mi to pri počúvaní podarilo. Rozhodne ale skladby a samotné prevedenie nabádali k sústredeniu a k oprosteniu sa od bežného vnímania dimenzie času. Na jednu stranu to upokojovalo, nútilo k určitému upokojeniu. Na druhú stranu ale bolo nenápadným dopadom prevedenia zostrenie vnímania, keď každá zmena vyznievala výraznejšie, podstatnejšie.

Najsilnejšie pritom podľa mňa pôsobili záverečné kusy. Ansámbel končil s časťou For Percussion Perhaps, Or (night), predtým, ak som rozoznala správne, znelo Swell Piece 3. Zvukový zážitok z týchto častí bol mimoriadny, hlavne v tom predposlednom sa interpretom podarilo vytvoriť veľmi homogénny zvuk, v ktorom sa ich jednotlivé tóny naozaj krásne prepojili. Interpretačne mimoriadne bolo pre mňa aj krehké Koan v podaní Davida Danela. Kombinácia stúpajúcich dvojhmatov v pomalom tremole a postupného glissanda medzi strunami, naviac s násobným opakovaním figúry, niekedy vyznievala tak, že sa povedomie o jednotlivých pásmach v štruktúre strácalo. Občas sa zvuk javil jednotne, inokedy akoby ani nevychádzal z jedného zdroja. Vybočením a poslucháčsky (a dokážem si predstaviť, že aj interpretačne) možno najväčšou výzvou bolo podľa mňa August Harp. Harfistka (Roxana Hädler) má opakovať štyri stúpajúce tóny, v tempe svojho dychu. Zmeny výšky pritom ovláda pedálmi po každých štyroch uvedeniach patternu – až dokým neminie všetky možné kombinácie. Prevedenie malo asi polhodiny a už zhruba po piatich šlo vnímať každú drobnú odchýlku v tom, kedy je daný tón nasadený. Dlhé kusy boli niekoľkokrát vhodne vystriedané krátkym kruhovým kánonom A Rose is a Round, ktorý raz naživo zaspievali aj (vo zvyšku diela hlavne skvelí trombonisti) Štěpán Janoušek a Václav Kalivoda.

Za Postal Pieces nestojí nejaký prepracovaný, závažný mimohudobný odkaz. Môže nám byť sympatické, že sú tak trochu priateľským interným vtipom. Cítime ale, že nám ako poslucháčom môžu sprostredkovať oveľa viac a že v nich Tenney ide na dreň niečoho, čo sa dá považovať za esenciu hudby: zvuku, času a ich vnímaniu. Uvedenie na Prague Music Performance zdôraznilo hlavne meditatívnu rovinu diela a jeho potenciál vytvoriť neobyčajný akustický zážitok.

Foto: Prague Music Performance / Marek Bouda