„Milan Paľa a Juraj Valčuha sa vo vzácnej symbióze zaslúžili v Bratislave o mimoriadny umelecký zážitok“

„Milan Paľa sa náročnej faktúry Elgarovho diela zmocnil s typickou bravúrnou suverenitou“

„Jeden z dramaturgických a interpretačných vrcholov prebiehajúcej koncertnej sezóny“

Dve raritné symfonické diela európskej hudby 20. storočia s účasťou dvoch výnimočných slovenských umelcov boli na programe ďalšej abonentnej dvojice koncertov Slovenskej filharmónie v dňoch 10. a 11. februára 2022. Huslista Milan Paľa, jeden z najvýraznejších interpretačných zjavov mladšej domácej generácie, predniesol sólový part Koncertu pre husle a orchester h mol, op. 61 britského autora Edwarda Elgara. Dirigentsky ho sprevádzal o čosi starší rovesník Juraj Valčuha, dnes už etablovaný a vyhľadávaný hosť renomovaných orchestrálnych telies v Európe i v Spojených štátoch, kde sa v najbližšom čase predstaví ako designovaný šéf kvalitného Houston Symphony Orchestra. Pod jeho taktovkou sme si v druhej polovici koncertu vypočuli Symfóniu č. 3 c mol, op. 44 Sergeja Prokofieva.

Tento koncert sa nepochybne natrvalo zapíše do análov Slovenskej filharmónie. Obe uvádzané diela zazneli v jej viac ako sedemdesiatročnej histórii iba jediný raz, v polovici päťdesiatych rokov minulého storočia, obe pod taktovkou nášho dirigentského doyena Ľudovíta Rajtera. Sotva sa teda nájde súčasník, ktorý by sa na ich uvedení bol osobne zúčastnil. Napriek tomu sa zdá, že noblesnú skladateľskú poetiku Edwarda Elgara má naše obecenstvo v osobitnej obľube; populárne variácie Enigma, prvá symfónia, ba dokonca aj unikátne celovečerné oratórium Gerontiov sen v naštudovaní predchádzajúceho filharmonického šéfdirigenta Jamesa Judda, sa stretli s veľkým záujmom a priaznivou odozvou plného hľadiska. Určite by to nebolo inak ani v prípade autorovho monumentálneho, takmer hodinu trvajúceho Husľového koncertu, pôsobivej skladby priam brahmsovsky expresívneho záberu, ktorému k väčšej návštevníckej účasti zabránili stále platné reštriktívne protipandemické opatrenia. Je známe, že Elgar svoje dielo skomponoval na podnet legendárneho viedenského husľového virtuóza Fritza Kreislera, ktorý ho pod skladateľovou taktovkou premiérovo uviedol v roku 1910 v Londýne. Neskôr náročný koncert hrávali slávni sólisti Yehudi Menuhin či Jascha Heifetz, po nich sa do jeho naštudovania pustili aj súčasníci Itzhak Perlman, James Ehnes a Renaud Capuçon. Najviac však dielo vo verejnosti preslávil britský husľový rebel, divoký, no výnimočný inštrumentalista Nigel Kennedy, ktorý ho koncom deväťdesiatych rokov nahral s Mestským symfonickým orchestrom v Birminghame s dirigentom Simonom Rattlom. A práve k jeho dynamickému podaniu mala strhujúca kreácia Milana Paľu na posledných filharmonických koncertoch najbližšie.

Milan Paľa sa náročnej faktúry diela zmocnil s typickou bravúrnou suverenitou, ktorá v našej sláčikovej inštrumentálnej tradícii prakticky nemá obdobu. Početné dravé pasáže hral s hraničným nasadením, no plnohodnotne ich striedal s úsekmi, nasýtenými hlbokým emocionálnym ponorom (nezabudnuteľné v tejto súvislosti bolo Paľovo stvárnenie kadencie v tretej časti s „frullato“ sprievodom sláčikovej sekcie orchestra). Filharmonici mu pod magickou taktovkou dokonalo pripraveného Juraja Valčuhu majstrovsky sekundovali.

Prokofievova Tretia symfónia. Recenzent musí priznať, že ani po niekoľkonásobnom vypočutí rôznych interpretačných verzií diela mu ono, na rozdiel od skladateľovej Piatej a Šiestej symfónie, nedokázalo prirásť k srdcu. Hoci samotný Prokofiev v neskoršom období považoval skladbu za jedno zo svojich najvydarenejších diel a protestoval proti jej označeniu za orchestrálny surogát opery Ohnivý anjel, napísanej v rovnakom čase na motívy románu hlavného predstaviteľa ruského literárneho symbolizmu Valerija Briusova, len ťažko sa dá zbaviť dojmu, že sa v jej prípade jedná o inštrumentačne znamenite spracovaný technický hudobný materiál, ktorému však zreteľne chýba vizuálna operná nadstavba. Táto okolnosť však dirigentovi Jurajovi Valčuhovi nijako neprekážala, aby poslucháčovi neponúkol prenikavý interpretačný tvar symfónie ruského majstra, umocnený dokonalou prípravou orchestra a hlbokou znalosťou partitúry. Dozaista jeden z dramaturgických a interpretačných vrcholov prebiehajúcej koncertnej sezóny.

*******

Foto: Alexander Trizuljak

Facebook X E-mail WhatsApp