„Dirigent sa tentoraz rozhodol pre tradičnejšiu dramaturgickú zostavu.“

„Sopranistka Slávka Zámečníková má kultivovaný vokálny prejav, štýlové frázovanie a nespochybniteľnú spevácku inteligenciu.“

„Juraj Valčuha si počínal ako suverénny znalec partitúry.“

Abonentný symfonický cyklus Slovenskej filharmónie pokračoval v dňoch 4. a 5. apríla v Redute dvojicou koncertov pod vedením dirigenta Juraja Valčuhu. Namiesto pôvodne plánovanej Symfónie č. 1 Alexandra Moyzesa, diela jedného zo zakladateľských autorov generácie slovenskej hudobnej moderny, odznel v druhej polovici koncertu orchestrálny evergreen európskeho hudobného romantizmu, Symfónia č. 6 „Patetická“ P. I. Čajkovského. Ako vokálna sólistka sa na koncertoch v Štyroch posledných piesňach R. Straussa pred bratislavským publikom uviedla mladá sopranistka Slávka Zámečníková, v súčasnosti členka sólistického súboru viedenskej Štátnej opery.

Prešiel mesiac a náš charizmatický dirigent si to do Bratislavy za dirigentský pult filharmonikov po sugestívnej a minuciózne vypracovanej kreácii Mahlerovej Tretej symfónie namieril znova. Tentoraz sa rozhodol pre tradičnejšiu dramaturgickú zostavu, ktorej dominovali ťažiskové symfonické diela R. Straussa a P. I. Čajkovského. Štyri posledné piesne pre soprán a orchester patria medzi rozlúčkové opusy velikána nemeckej neskororomantickej hudobnej tvorby; Richard Strauss ich písal v roku 1948 vo Švajčiarsku, kam sa uchýlil v obave, že mu spojenci spočítajú jeho pôsobenie na čele Ríšskej hudobnej komory počas Tretej ríše (proces denacifikácie však preňho dopadol úspešne a skladateľ sa v záverečných mesiacoch svojho života mohol do Nemecka vrátiť). Dielo, skomponované na básnické texty klasikov nemeckej literatúry Hermanna Hesseho a Josepha von Eichendorffa, patrí medzi klenoty európskej symfonicko-vokálnej tvorby a hviezdne svetové sopranistky (Elisabeth Schwarzkopf, Gundula Janowitz či Jessye Norman) sa pre jeho uvedenie zväčša rozhodli na vrchole svojej umeleckej kariéry. V koncertnej pamäti pravidelného návštevníka bratislavských koncertov ostávajú najmä kreácie dvoch prominentných slovenských interpretiek: famózna Lucia Popp Straussov cyklus predniesla na svojom prvom (a jedinom) domácom koncertnom vystúpení v rámci porevolučného hudobného festivalu Bratislavských hudobných slávností 1990 a Gabriela Beňačková ho v roku 2006, na prahu svojej šesťdesiatky, dojímavo zaspievala na filharmonickom koncerte pod taktovkou dirigenta Alexandra Rahbariho.

Slávka Zámečníková, naša mladá, mimoriadne talentovaná, no umelecky nesporne vyspelá sopranistka, urobila po víťazstve na domácej speváckej súťaži M. Schneidera-Trnavského a ďalších štúdiách či majstrovských kurzoch múdry a rozvážny krok – rozhodla sa, zrejme inšpirovaná pohnutým osudom divy Edity Gruberovej, pre pokračovanie kariéry v zahraničí a zakotvila v sólistickom súbore viedenskej Štátnej opery, kde spieva najmä roly lyrického vokálneho fachu po boku najväčších speváckych hviezd. Pre interpretáciu Straussovho rozlúčkového piesňového opusu (predniesla ho spamäti!) má všetky umelecké predpoklady: kultivovaný vokálny prejav, autentické štýlové frázovanie a predovšetkým nespochybniteľnú spevácku inteligenciu. Je takmer isté, že tieto danosti v priebehu nadchádzajúcich rokov ešte bohato zúročí. Juraj Valčuha straussovskej symfonickej poetike dokonalo rozumie (v minulosti s našimi filharmonikmi pôsobivo uviedol skladateľovu Alpskú symfóniu) a sólistke bol po celý čas spoľahlivou oporou (vyzdvihnúť treba aj citlivo zahrané husľové sóla v podaní koncertného majstra Jozefa Horvátha). Povedané platí aj o úvodnej skladbe programu, Straussovom interlúdiu Snívanie pri kozube z opery Intermezzo, do ktorého dirigent vniesol nádych jemného, nostalgicky plynúceho vlnenia.

Po prestávke dostali poslucháči príležitosť vnoriť sa do sugestívneho hudobného toku Čajkovského Patetickej symfónie, skladbe, ktorá vo svojom apelatívnom účinku na percipienta sotva môže zlyhať. Azda najpôsobivejšiu verziu diela v nedávnej minulosti ponúkol s naším filharmonickým orchestrom izraelský dirigent Pinchas Steinberg, keď v januári 2018 v Redute strhujúcim spôsobom uviedol symfóniu pri príležitosti Medzinárodného dňa pamiatky obetí holokaustu. Aj Valčuha si od prvých taktov počínal ako suverénny znalec partitúry: skvele dokázal vyhrotiť dramatizmus prvej časti (zvuk telesa mal po celý čas pod kontrolou, vďaka ktorej účinne brzdil často samoúčelne burácajúci „rev“ sekcie plechových nástrojov), znamenite vystihol poéziu druhej časti Allegro con grazia, v súlade so skladateľovým pokynom v závratnom tempe hnal tretiu časť Allegro molto e vivace a majstrovsky zvládol aj prechod do záverečného lamenta, ktoré v jeho koncepcii znelo dôstojne, bez náznaku sentimentality. Čajkovskij, o akom môžeme len snívať.

Foto: Slovenská filharmonie / Ján Lukáš