„Sarkastické Polyfonické tango Alfreda Schnittkeho je ironickým komentárom hudobného schematizmu sovietskej hudby v päťdesiatych rokoch.“

„Lukáš Vondráček zaujal výsostne kultivovaným pianizmom a hlbokým interpretačným ponorom do Mozartovho diela.“

„Daniel Raiskin s filharmonikmi prezentovali v Griegovej symfónii ukážkový model ako s raným symfonizmom daného typu naložiť.“

Zaplnená bratislavská Reduta v dňoch 11. a 12. januára 2024 privítala Slovenskú filharmóniu na prvej dvojici jej abonentných koncertov v novom roku. Náš reprezentačný orchester sa uviedol pod taktovkou svojho šéfdirigenta Daniela Raiskina s dielami Alfreda Schnittkeho, W. A. Mozarta a Edvarda Hagerupa Griega. Ako sólista v Mozartovom koncerte spoluúčinkoval dnes už prominentný a medzinárodne vyhľadávaný český klavirista Lukáš Vondráček. Bolo to umelcovo druhé vystúpenie v Bratislave; na tom predchádzajúcom v októbri 2021 uzatváral 56. ročník Bratislavských hudobných slávností, keď takisto pod Raiskinovou taktovkou predniesol sólový part Koncert pre klavír a orchester g mol Antonína Dvořáka. Nie každodenná a rozhodne zaujímavá dramaturgická zostava, ktorá musela uspokojiť i toho najnáročnejšieho poslucháča.

Program koncertu otvorilo stručné Polyfonické tango ruského avantgardistu Alfreda Schnittkeho z roku 1979 pre malý ensemble prevažne sólujúcich inštrumentalistov. Schnittke prežil značnú časť svojho pohnutého a smutne vyvrcholeného života v sovietskej Moskve, kde jeho tvorbu rozhodne neprijímali s otvoreným náručím. Spolu s Edisonom Denisovom, Aleksandrom Vustinom, Valentinom Silvestrovom, Sofiou Gubajdulinou či Valentinom Šuťom patril ku generácii autorov, ktorí nebojácne prekračovali kánony oficiálnej kultúrnej ideológie v sovietskom Rusku a vedome prijali osud skladateľských disidentov. Drvivá väčšina z nich po roku 1990 rodnú krajinu opustila. Denisov sa usadil v milovanom Francúzsku, kde o niekoľko rokov neskôr následkom ťažkej choroby zomrel. Schnittke spolu s Gubajdulinou zakotvil v nemeckom Hamburgu, no ani k nemu nebol osud priaznivejší. Syn povolžskej Nemky sa vrátil do krajiny svojich predkov s vážne podlomeným zdravím a v auguste 1998 tam svojej chorobe podľahol. Ako uvádza muzikológ Andrej Šuba v texte programového bulletinu, skladateľ patril k „prominentným predstaviteľom estetiky polyštýlovosti, využívajúcej miešanie štýlov, citáty a alúzie“. Také je aj jeho sarkastické Polyfonické tango, spájajúce bachovskú polyfonickú faktúru s rytmami populárneho juhoamerického tanca. Ironický podtext diela nadväzuje na kritické komentáre domácej tvorby voči ideologickému schematizmu hudby päťdesiatych rokov (spomeňme si hoci na známu Šostakovičovu farsu Antiformalistický rajok či jeho operu Orango). Daniel Raiskin sa Schnittkeho hudobného žartu ujal so zjavnou chuťou autentického znalca doby a svoj entuziazmus dokázal preniesť aj na hráčov.

Spôsob, akým Lukáš Vondráček odohral sólový part Mozartovho Koncertu pre klavír a orchester C dur, KV 467 si zaslúži slová najvyššieho uznania. Dielo, ktorého pomalú časť Adagio espressivo pred takmer šesťdesiatimi rokmi preslávil vo svete švédsky režisér Bo Widerberg v dnes už legendárnom filme Elvira Madigan, predniesol výsostne kultivovaným spôsobom, pozoruhodne a jemne, bez náznaku sentimentality, frázoval a svoj sústredený výkon korunoval v oboch krajných častiach vlastnými (!), dynamicky koncipovanými kadenciami, ktoré majstrovsky zapadli do interpretačného rámca sólistovho výkonu. Za priaznivé prijatie sa umelec publiku odvďačil podmanivým prednesom Schumannovej Arabesky, op.18.

Záverečná Symfónia c mol E. H. Griega z roku 1867 odznela na našom pódiu vo svojej filharmonickej premiére. Akokoľvek nepravdepodobne to znie, treba uviesť, že skladateľ s hudobným tvarom diela nebol až do svojej smrti spokojný a jeho verejné predvádzanie prísne zakázal. Autorovo prianie bolo rešpektované a rukopis symfónie ostal viac ako storočie bezpečne ukrytý v útrobách knižnice v Bergene, Griegovom rodnom meste. Až v roku 1980 sa k študijnej partitúre diela dostal ruský dirigent Vitalij Katajev, pokútne nechal vyhotoviť orchestrálne party a symfóniu s veľkou pompou uviedol v Moskve s tamojším rozhlasovým orchestrom. Zákaz vtedy už, pochopiteľne, stratil svoj význam a dielo po uvedení v nórskom Bergene začalo víťazné ťaženie po koncertných pódiách celej Európy. Ukázalo sa, že juvenílna symfónia má aj napriek autorovmu odsudku svoje nesporné kvality. Nepatrí síce medzi vrcholné klenoty romantickej symfonickej tvorby 19. storočia, ako ich poznáme z tvorby Beethovena, Schumanna či Mendelssohna, no vhodne zapadne do kontextu diel menej významných predstaviteľov lipskej kompozičnej školy (N. W. Gade, Joachim Raff, Max Bruch, J. S. Svendsen). Daniel Raiskin s filharmonikmi prezentovali živý model ako účinne s hudbou podobného typu naložiť. Bola to kreácia na jednej strane plná vitálnej sily, na druhej zasa intímnej a lyrizmom pointovanej melodiky.

******

Foto: Ján Lukáš