„Lovre Marušić sa ukázal ako výrazný talent chorvátskej pianistiky.“

„Schmidtova symfónia zaznela vo filharmonickej premiére.“

„Daniel Raiskin sa s jemným pradivom Schmidtovej hudby popasoval zodpovedne“

Pred svojím odchodom na krátky koncertný zájazd do Slovinska a Chorvátska absolvovala Slovenská filharmónia dvojicu minulotýždňových abonentných koncertov netradične už v stredu 7. a vo štvrtok 8. februára. Pod vedením šéfdirigenta Daniela Raiskina a s mladým chorvátskym klaviristom Lovre Marušićom ako sólistom orchester v Redute uviedol symfonické diela Franza Schuberta, Ludwiga van Beethovena a Franza Schmidta.

Koncert otvorila populárna predohra Čarovná harfa, D. 644 k melodráme, ktorú Franz Schubert vytvoril v roku 1820 na objednávku divadla Theater an der Wien. Dielo, až na akusticky mierne predimenzovanú introdukciu, zaznelo v adekvátnej interpretácii, hoci aj tu by náležalo upozorniť na nešvár, ktorý sa, žiaľ, začína udomácňovať aj v Redute: kvôli úspore času sa klavír ocitol uprostred pódia už počas predohry, čo nie je zdvorilé voči dirigentovi, Schubertovi, ba ani voči poslucháčovi. Nádejný chorvátsky pianistický talent Lovre Marušić, laureát mnohých medzinárodných súťaží, odohral sólový part Beethovenovho Koncertu pre klavír a orchester č.4 G dur na mimoriadne kvalitnej úrovni, volil striedme a uvážlivé tempá a odolal pokušeniu prezentovať sa vlastnými sólovými kadenciami. Pre vďačných poslucháčov odohral ako prídavok notoricky známe Snenie z Detských scén Roberta Schumanna.

K tvorbe bratislavského rodáka Franza Schmidta, výrazného predstaviteľa neskorého hudobného romantizmu rakúsko-uhorskej proveniencie, sa náš prvý orchester vo svojej sedemdesiatpäťročnej histórii správal doslova macošsky. Uviedol síce viackrát intermezzo a medzihru zo skladateľovej opery Notre Dame a tiež Variácie na husársku pieseň, no aspoň jedinú z jeho štyroch symfónií by sme v koncertných programoch za celé to obdobie hľadali márne. Pritom dlhoročný dirigent telesa Dr. Ľudovít Rajter bol Schmidtovým žiakom na viedenskej Hudobnej akadémii a po celý život nadšeným propagátorom autorovej tvorby (koncom osemdesiatych rokov minulého storočia nahral pre vydavateľstvo OPUS komplet Schmidtových symfónii so Symfonickým orchestrom Čs. rozhlasu, ktorý je z môjho pohľadu dodnes referenčným interpretačným rámcom tejto noblesnej hudby). Filharmonický dlh voči skladateľovej symfonickej tvorbe tak zachraňuje aspoň nahrávka Schmidtovej 3. symfónie A dur, ktorú pre vydavateľstvo Supraphon v roku 1983 realizoval náš orchester pod taktovkou nezabudnuteľného Libora Peška.

Práve toto dielo si dirigent Raiskin zvolil na premiérové uvedenie Schmidtovej symfonickej produkcie bratislavskej verejnosti. Tretia symfónia z roku 1928 sa klenie v rozmerných plochách s nádhernými melodickými líniami, je plná „sujetových vízií“ (termín slovenskej muzikologičky Lýdie Dohnalovej) a vovádza nás do atmosféry vypätého chromatického harmonického cítenia, blízkeho hudbe Gustava Mahlera a Richarda Straussa. Nie div, že táto, ale aj ďalšie skladateľove symfónie zažívajú v dnešnej produkcii zvukových záznamov svoju zaslúženú renesanciu v podaní významných orchestrov a pod taktovkou dirigentov zvučných mien (Vassily Sinaisky, Jonathan Berman, Neeme a Paavo Järvi).

Daniel Raiskin sa s bohatým pradivom Schmidtovej hudby popasoval zodpovedne a odviedol solídny interpretačný výkon. Takúto floskulu by však asi málokto považoval za hudobnú recenziu, a tak som nútený, hoci nerád, pokračovať ďalej. Nerád preto, že v súvislosti s dirigentovým naturelom sa v mojom videní už dlhšie dostávajú do popredia danosti, ktoré sú v akejsi vzájomnej kontroverzii. Na jednej strane hlboké a seriózne štúdium partitúry a minuciózna, zodpovedná práca s orchestrom (spomeňme z minulosti umelcove vrcholné interpretačné kreácie Šostakovičovej 4. symfónie, Čajkovského Suity č. 3 a Kančeliho Styxu), na druhej strane nepochopiteľné hudobné a organizačné kompromisy, ktoré oslabujú zážitok zo sviatočného podujatia, akým by filharmonický koncert bezosporu mal byť (napríklad nástup miešaného zboru na pódium v polovici diela pri nedávnom predvedení Beethovenovej 9. symfónie, ktorý necitlivo narušil slávnostnú atmosféru, ďalej prehnané tempá v 4. časti). V prípade Schmidtovej symfónie som sa na prvom koncerte nedokázal vymaniť z dojmu, že dirigent ponúka akési jej „vreckové“ vydanie: v prvej časti, Allegro molto sostenuto, volí síce adekvátne rozvážne tempá a presvedčivo modeluje jej priebeh, ale prekvapujúco odmietne repetíciu expozície, bez ktorej košatá hudba časti pôsobí ako obnažený strom. V tretej a štvrtej časti (Scherzo a Lento. Allegro vivace) sa dirigent zasa ponáhľa tak nástojčivo, že mu celkom uniká ono povestné Rajterovo noblesné spočinutie. Je za tým obava, že poslucháča začne Schmidtova hudba nebodaj nudiť? Alebo jednoducho nedôvera v jej výpovednú silu?

V sedemdesiatych rokoch minulého storočia sa v poľskom kráľovskom mestečku Baranów konali legendárne Semináre pre novú hudbu za účasti vedúcich osobností poľskej hudobnej avantgardy. Bol to, najmä pre nás, účastníkov z normalizovaného Československa, „ostrov pozitívnej deviácie“, ktorý nám pomáhal aspoň na chvíľu zabudnúť na drsné domáce pomery. Spomínam si na diskusiu so skladateľom Henrykom M. Góreckim v rámci jeho majstrovskej kompozičnej dielne. Na novinársku otázku či nemá pocit, že jeho veľkolepá 3. symfónia, ktorá krátko predtým zaznela v premiére, je na dnešné pomery pridlhá a dnešný poslucháč nebude mať čas počúvať ju do konca, odpovedal: „Mňa nezaujíma, že dnešný poslucháč sa ponáhľa, celou svojou tvorbou protestujem proti tomu, že, ako vravíte, nemá čas“. Napokon si poslucháč ten čas našiel a Góreckého 3. symfónia dnes patrí medzi najsugestívnejšie útvary novodobej hudobnej histórie.