„To považujem za jeden z najzásadnejších kladov albumu: skladateľ nás núti započúvať sa a zároveň k tomu vytvára inšpiratívne podmienky.“

„Z celej nahrávky je zrejmé, že ide o hráčov, ktorí majú v rámci súčasnej hudby už mnoho skúseností. Nejde pritom len o to, do akej miery sa spolupodieľajú na výslednom vyznení, ale aj na tom, nakoľko pochopili slovník týchto skladieb.“

„Premeny sú v čase roztiahnuté tak, že samotný proces zmeny vnímame skôr okrajovo.“

Ešte v lete minulého roka vydal mladý slovenský skladateľ Matej Sloboda debutové CD. Dvojalbum Doctor ONE & Mistress PULSE nahral so svojim súborom Ensemble Spectrum a obsahuje celkom šesť kompozícií zameraných na pomalé procesy a statickosť.

Matej Sloboda patrí k najvýraznejším osobnostiam mladej generácie slovenských skladateľov. Na scéne súčasnej hudby sa pritom čoraz viac etabluje aj teleso Ensemble Spectrum, ktoré Sloboda založil, a v ktorého čele ako umelecký vedúci stojí. Pred Doctor ONE & Mistress PULSE pritom vydal súbor už niekoľko oceňovaných albumov – napríklad s hudbou slovenských avantgardistov 60. rokov.

Sloboda sa vo svojej tvorbe čoraz viac obracia ku kompozičnému štýlu, v ktorom stavia na postupných zmenách roztiahnutých v čase. Úsporný materiál tak vkladá do relatívne rozsiahlych plôch. Prirodzene nám tak môže napadnúť spojitosť s Feldmanom, v určitých rovinách azda s minimalistami; samotný Sloboda pritom priamo nadväzuje najmä na americkú avantgardu. Výsledok potom ovplyvňuje aj istá dávka indeterminizmu: podoba niektorých parametrov je ponechaná na interpretoch. Dôležitým elementom je aj percepcia poslucháča, od ktorého sa v tomto type hudby očakáva aktívnejší vklad, než pri „tradične“, lineárne vedených skladbách. Na svojom – veľmi vydarenom – debutovom albume ukazuje Sloboda hneď niekoľko ciest, ako s takýmto typom hudby narábať.

Jeden z prozaických „následkov“ tejto kompozičnej metódy môžeme hneď spozorovať aj bez toho, aby sme albumy počúvali. Každá zo skladieb je totiž notovaná na jedinej stránke – ich duraty sa pritom pohybujú v rozpätí šestnásť až dvadsaťtri minút. Všetky skladby majú nedefinovanú inštrumentáciu, daný je len minimálny počet hráčov, limitovaný počtom hlasov. Spoločnou črtou skladieb je podľa Slobodu aj to, že hudobné procesy sú v nich prezentované v celkom elementárnej podobe. Nachádzame tak napríklad stúpanie a klesanie v parametri tónových výšok alebo dynamike, zdá sa ale, akoby boli tieto postupy zjednodušené, akoby autor hľadal prototypy týchto procesov. Spravidla až pri dlhšom počúvaní zisťujeme, koľko drobných dejov sa v týchto v istom zmysle asketických kompozíciách odohrá. Ostatne, to je pri tomto type hudby relatívne časté: viac o týchto špecifikách čítame aj vo výbornom sprievodnom texte Ulricha Kriegera.

Často skloňovaným pojmom je v súvislosti s takto koncipovanými skladbami slovo „statický“. Hudba však nikdy nedosiahne úplnej statickosti – vždy bude prebiehať v čase, absolútna absencia akéhokoľvek pohybu je tak vylúčená. Dobrým pojmom sa preto zdá Slobodovo použitie výrazu quasi-statickosť, ktorým reflektuje práve fakt, že sa k statickosti v rôznej miere blíži, ale nedosahuje ju. Navyše, nedá sa povedať, že by sa Sloboda zaužívaným tektonickým vzorcom vyhýbal. Napríklad v skladbe č. 6 predpisuje kontinuálne crescendo do času 9:12, od tohto bodu potom kontinuálne decrescendo. Vytvára tak určitý oblúk, hierarchiu, smerovanie. Každopádne ale nad týmito princípmi prevažuje zvuk a farba – a fakt, že Sloboda ponúka poslucháčovi priestor ponoriť sa práve do týchto parametrov. To považujem za jeden z najzásadnejších kladov albumu: skladateľ nás núti započúvať sa a zároveň k tomu vytvára inšpiratívne podmienky.

Na každom z diskov dvojalbumu nachádzame tri skladby, uvedené jednoducho slovom untitled a číslom. Väčšina z nich má však podtitul, napríklad dedikáciu niektorému zo skladateľov, ktorý boli pre Slobodu inšpiráciou. V každej zo skladieb predstavuje Matej Sloboda iný prístup k pomaly sa odvíjajúcej štruktúre. Niekde prevažuje dojem postupne sa prelínajúcich plôch (napríklad skladby č. 4 alebo č. 5), niekde počujeme aj konkrétnejšie rytmické či melodické postupy (č. 3 alebo č. 6). Mnoho špecifík si potom poslucháč uvedomuje až postupne, ideálne pri opakovanom počúvaní.

Dôležitým prvkom všetkých skladieb (okrem č. 5) je takzvané harmonic canvas, v preklade harmonické plátno. Ide o akési harmonické pozadie, ktoré sa prelína celou skladbou, a s ktorým hráči interagujú. Harmonic canvas je v skladbe prítomné vo forme fixed media, len v jednom prípade je vytvárané na strunách klavíru pomocou EBow. Práve toto pozadie by sme pritom mohli chápať ako určitý pevný bod vo všetkých skladbách. Na rozdiel od partov inštrumentalistov je „plátno“ zapísané relatívne presne, v prípadoch skladieb #2 a #3 je dokonca v notovom zápise zaznamenané len harmonic canvas. Netreba azda ani zdôrazňovať, že jednotlivé skladby budú mať tým pádom pri každom prevedení dosť rozdielnu podobu – práve canvas ale môže pôsobiť ako ich zjednocujúci prvok, a možno aj ako záruka zachovania určitého charakteru skladieb.

Na tomto mieste sa hodí vyjadriť uznanie samotným interpretom. Z celej nahrávky je zrejmé, že ide o hráčov, ktorí majú v rámci súčasnej hudby už mnoho skúseností. Nejde pritom len o to, do akej miery sa spolupodieľajú na výslednom vyznení, ale aj na tom, nakoľko pochopili slovník týchto skladieb. Sloboda v mnohých skladbách približuje k statickosti skrze veľmi homogénne, kompaktne znejúce plochy, čomu sa musí prispôsobiť aj technika hry. Vyžaduje nečujné nástupy, absenciu vibrata, postupné zmeny bez známok „stupňovitosti“. Bez starostlivého dodržania týchto detailov by skladby nemohli dobre fungovať. Na vyznení a účinku skladieb sa potom jednoznačne podieľa aj celková technická kvalita nahrávky (zvukový majster Majo Džubák).

Album otvára skladba untitled #1 – für ES. Za nosný princíp tu možno označiť postupnú zmenu tónových výšok, ktorá je predpísaná ako glide sempre. Premeny sú v čase roztiahnuté tak, že samotný proces zmeny vnímame skôr okrajovo. Upúta nás až moment, kedy sa vzťah tónových výšok transformovaný natoľko, že tvorí celkom iný súzvuk (hoci je pravdou, že nástupy nástrojov občas na nahrávke trochu počuť). Môžeme azda vnímať istú analógiu s „tradičnými“ zmenami harmónie, u Slobodu je však akýkoľvek výsledok veľmi prchavý – to je vzhľadom k zdanlivej statickosti diela celkom paradoxné. Za mňa mimoriadne zaujímavo koncipovaná skladba.

Druhá skladba albumu je untitled #3 Harmonien mit Ligeti. K harmonic canvas sa v tejto interpretácii pridávajú len dvoje husle (Adam Szendrei, Andrej Turčín). Zápis je pritom veľmi voľný – nie je predpísané tempo, ani orientačné duraty jednotlivých úsekov. Do harmonického pozadia vstupujú nástroje takmer sólistickým spôsobom. Ich motívy sa celkom nevyhýbajú ani známym idiómom, s poslucháčom sa ale pohrávajú najmä nepredvídateľnosťou: či už v zmysle trvania svojho vstupu, jeho podoby, alebo samotného načasovania toho, kedy meditatívnu rovinu harmonického plátna narušia.

Poslednou skladbou prvého disku je untitled #5 to Phill. Sloboda tu nadväzuje na skladateľa Philla Niblocka – a treba povedať, že sa v tomto kuse jeho hudobnej reči naozaj približuje. Myslím, že práve v č. 5 sa Slobodovi najlepšie podarilo vytvoriť homogénnu, postupne sa premieňajúcu plochu. Zvukový výsledok je vlastne celkom provokatívny, rušivý – do konceptu skladby to skvele zapadá. Partitúra má celkom dvanásť hlasov, z ktorých sa každý pohybuje v iných „hodnotách“ – medzi jednotlivými nástupmi je vzdialenosť 26 sekúnd až 3 minúty 20 sekúnd. Postupné zmeny výšok sú v tomto prípade vypísané ako mikrotóny a zmena tak nie je tak kontinuálna, ako v prípade roztiahnutého glissanda. Výsledkom je komplexná, hustá faktúra, v ktorej pohyby na úrovni jednotlivých hlasov vo vnímaní ustupujú pocitu kompaktnej hmoty.

Druhý disk začína kompozíciou untitled #4 pre štyri hlasy a harmonic canvas. Opäť tu prichádza zmena výšok skrze dlhé glissando. Výraznejšie zmeny tu ale spôsobuje najmä práca s dynamikou. Rýchle decrescendo v štvrtej minúte a rýchle crescendo v dvanástej minúte pôsobia vo svete zloženom zo subtílnych premien ako relatívne výrazné, prekvapivé kontrasty a v mojom vnímaní tak táto kompozícia získala v podstate trojdielnu formu.

Nasledujúca untitled #2 – A tribute to A. Lucier and J. Tenney je v rámci celého dvojalbumu jedinou kompozíciou, ktorá obsahuje pauzy. Táto práca s tichom dobre korešponduje aj s charakterom skladby: ten je veľmi jemný, krehký, hudobné bloky sa z ticha postupne vynárajú a následne zanikajú. Každému z úsekov pritom dávajú hráči osobitú farbu, postupne striedajú registre – vďaka „neutralizácii“ tichom pritom všetky tieto nuansy vnímame citlivejšie.

Poslednou kompozíciou je untitled #6 – Hoquetus. Sloboda sa tu výraznejšie odchyľuje od štýlu predošlých kompozícií, a to vďaka metóde, v ktorej strieda dva charaktery: dron a pulz. Zatiaľ čo dron predstavuje statický zvuk, v pulze sa jedná o rytmizáciu výšok v predpísaných hodnotách. Takto konkrétne artikulovaný rytmus tu rámci celého albumu počujeme prvýkrát. Je veľmi zaujímavé sledovať, ako sa repetitívnosť stretáva a strieda s kontinuálnymi plochami. Mimoriadne pútavou je tu aj práca s farbou a intonáciou, kedy Sloboda predpísanými mikrotonálnymi vychýleniami dosahuje často nevšedne pestré výsledky.

Slobodov debutový album je fascinujúcou ukážkou koncentrovanej, nápaditej práce so zdanlivo jednoduchými prostriedkami – ale predovšetkým s časom a zvukom. Autor neskĺzava do klišé, poctivo preskúmava, kam sa môže vydať ďalej. Hoci sú tieto skladby do istej miery experimentami, štúdiami, nechýba im silná umelecká identita: ako každej zvlášť, tak aj ako celku. V slovenskej súčasnej hudbe, minimálne v danom štýle, ide o naozaj ojedinelý počin.

Ensemble Spectrum, Matej Sloboda: Doctor One&Misstress Pulse

UBU Collection 2022 / UBU #3

Nahráno v: Koncertná sieň Klarisky / Smile4Urecords

Mistr zvuku: Majo Džubák

Hudební režisér: Konstantin Ilevsky

2CD, celková délka 116:55

Foto: Martina Levásovská, Fb souboru