„Pokus o zhudobnenie svetla a úvahy o tom, ako svetlo možno vytvoriť, so sebou prinášajú niečo priam mystické a tým aj príťažlivé.“

„Autorka sa pohráva s kontrastom svetla a tmy, predovšetkým skrze prácu s tónovými výškami, ale aj hustotu faktúry či inštrumentáciu.“

„Ako ťažisko interpretácie pôsobil úsek, kde hráči do papierových kornútov šepkajú o svojom detstve.“

Na jeden zo svojich posledných koncertov v sezóne si Orchestr Berg vybral celovečernú, závažnú kompozíciu od jednej z najvýraznejších autoriek dneška Chaye Czernowin. Jej opus Fabrication of Light uviedol ansámbel 4. novembra, v priestore átria Fakulty humanitních studií UK. Dramaturgicky záslužný ťah sa v tomto prípade spojil s interpretačnou výzvou, v zhruba hodinu trvajúcej kompozícii totiž skladateľka hľadá spôsoby ako „vyrobiť svetlo“ pomerne nekompromisne. 

Chayu Czernowin zvlášť predstavovať netreba. Aj české publikum už jej tvorbu mohlo spoznať celkom dobre, najmä vďaka jej účasti na Ostravských dňoch nové hudby v roku 2019. V tunajších programoch sa ale diela tejto cenenej skladateľky a (harvardskej) pedagogičky objavujú predsa len celkom zriedka. Zrovna Orchestr Berg pritom jej dielo zaradil v tejto sezóne už po druhýkrát.

Rozumiem tomu, čo tento ansámbel na tvorbe Chaye Czernowin láka. Sugestívna, stále ešte objavná zvukovosť, hĺbka zdieľanej myšlienky, prepracovaná, v žiadnom prípade ale nie konštruktívne chladná štruktúra: to sú atribúty, ktoré majú v repertoári Orchestru Berg rozhodne svoje miesto. Uvedenie Fabrication of Light tak malo aj v tomto zmysle svoj kontext, a azda aj svojich, poučených, poslucháčov. Pre tých má táto skladba navyše aj pôsobivú programovú rovinu. Pokus o zhudobnenie svetla a úvahy o tom, ako svetlo možno vytvoriť, so sebou prinášajú niečo priam mystické a tým aj príťažlivé. Sama autorka hovorí o určitom type meditácie, okrem iného aj nad tým, ako svetlo v životoch potrebujeme. Meditačnú hudbu ale nečakajte.

Fabrication of light je jednovetou skladbou, skrze členenie do štyroch dielov-„špirál“ však nepôsobí monoliticky. V každej zo špirál sa k svetlu dostávame inak, inými hudobnými „strojmi na svetlo“. Autorka sa pohráva s kontrastom svetla a tmy, predovšetkým skrze prácu s tónovými výškami, ale aj hustotu faktúry či inštrumentáciu. Keď si prečítate, že tmu reprezentujú hlboké tóny a svetlo tie vysoké, môže vám to pripadať ako naivná myšlienka. Chaya Czernowin ju ale zaobaľuje šikovne, a hoci je jej metafora lákavá, hudba by bola dostatočne nosná aj bez nej. Skladateľka popisuje skladbu ako proces, vznikanie svetla, kde výsledné lúče vlastne nie sú tak podstatné, ako práve cesta k nim. Odráža sa to aj do tektoniky skladby. Tá je pomerne lineárna, málokedy vyslovene statická. Cítime, že na seba jednotlivé deje nadväzujú, súvisia spolu, vyvolávajú sa navzájom. Sceľujúco potom pôsobia návraty temnej „elégie“. 

Najdôležitejším je pre Chayu Czernowin zvuk. Nepracuje tu s ním ale tak hravo, ako napríklad jej absolventka Clara Iannotta, alebo s takou priamočiarosťou ako tohtoročná rezidentka Prague Offspring Rebecca Saunders. Pre Czernowin je tu zvuk prostriedkom, slúži jej. Pôsobí to tak, že nehľadá „nové“ zvuky, len ich pre seba objavuje, aby presne vyjadrila to, čo chce. Samozrejme, že v partitúre nájdeme rozšírené techniky, nie sú ale nijak nadužívané. Čo ale skúma viac, sú inštrumentačné kombinácie, interakcie rôznych nástrojov, pohráva sa s tým, ako party uvádza do popredia alebo upozaďuje. Komorná sadzba tak môže hráčov dosť odhaliť, alebo naopak preveriť ich schopnosť dokonalej súhry a splynutia v jednu plochu s ďalšími spoluhráčmi. Navyše podľa mňa dielo potrebuje, aby znel každý nástroj plne, farebne, aby bola k dispozícii dostatočná škála zvukových možností. 

Podanie Orchestru Berg pod taktovkou Petra Vrábla malo pevný základ v citlivosti, v dobrom uchopení detailov, v kvalitných, technicky zdatných hráčoch, ako aj v sústredenom vedení samotného dirigenta. Zvukovú škálu celkom jasne a vhodne ohraničovali najnižšie (často hlavne kontrabas – Adam Honzírek, a tuba – Jakub Chmelař) a najvyššie registre (výrazné flauty – Janina Hora, takisto potom husle, predovšetkým tie prvé v podaní Davida Danela). Medzi týmito „extrémami“ ale zvukové dianie nebolo vždy tak pestré. Aj u hraničných polôh by možno o čosi odvážnejšie, vyostrenejšie dynamiky a výraz zabezpečili intenzívnejšie pôsobenie a väčšiu plastickosť. Alebo skrátka zlovestnejšiu temnotu a žiarivejšie lúče. 

Ak som spomínala precízne detaily, doplním, že mala táto prednosť aj negatívne dopady: mikroštruktúra tu z môjho pohľadu niekedy prevažovala nad vedením celku. To súvisí aj s tým, že ansámbel je v procese „výroby svetla“ spolu a musí živo interagovať. Hráči Orchestru Berg komunikovali dobre. K tomu, aby pôsobili ako jeden orģanizmus (v tomto prípade skôr asi mechanizmus) ale ešte čosi chýbalo. Možno celé naštudovanie nestihlo dozrieť k takému nadhľadu, čo sa dá chápať.  

Ako ťažisko interpretácie pôsobil úsek, kde hráči do papierových kornútov šepkajú o svojom detstve. Zafungovalo to – a aj dianie, ktoré nasledovalo bezprostredne po tejto epizóde znelo veľmi presvedčivo. Výborne vyšli práve miesta, v ktorých nástroje vytvárajú „plochy“. Myslím, že v druhej špirále sa to skvele podarilo dreveným dychom, ku koncu potom textúru dokázal dobre zjednotiť part huslí. Vyzdvihnúť tiež treba výborný trúbkový, neraz sólovo postavený part v podaní Ladislava Kozderku. Tradične spoľahlivá bola dvojica hráčov na bicie nástroje, skúsení Martin Opršál a Radek Doležal. 

Enno Poppe, jeden z dedikantov skladby, ktorý s Ensemble Musikfabrik dielo premiéroval, sa o skladbe vyjadroval ako o „nádhernom monštre“. V podaní Orchestru Berg malo toto monštrum trochu obrúsené hrany. O kráse hudby a svetla ale svedčilo stále.

Foto: ilustrační - archiv orchestru, Karel Šuster, Astrid Ackermann