„Namiesto plynulých zmien volí autor rýchle strihy, v rámci ktorých často mení tempo, dynamiku či faktúru, a často sa v jedinom okamihu obráti k celkom inému charakteru a nálade.“

„Hoci sme tak počuli osem klavírnych skladieb od jediného autora, na monotónnosť priestor príliš nevznikol.“

„Od interpreta vyžadujú Knížákove postupy každopádne značnú flexibilitu. Miroslav Beinhauer podľa mňa zvládol túto úlohu bravúrne.“

„Nakonec, utéct se dá vždycky,“ predniesol Milan Knížák k publiku pred koncertom v Atriu na Žižkove, na ktorom zazneli výlučne jeho kompozície pre klavír. V interpretácii Miroslava Beinhauera sme mali možnosť celkom neobvyklého exkurzu do hudobného myslenia autora, ktorý má v českej kultúre a umení celkom špecifické miesto.

Atrium na Žižkově sa rýchlo stáva scénou, ktorú aktívne vyhľadávajú ako poslucháči, tak interpreti klasickej hudby. Najnovším počinom sa tu pritom stala rada Nová hudba v Atriu, ktorej protagonistom je práve klavirista Miroslav Beinhauer. Program z Knížákových diel bol len druhým v rámci tejto rady – pozornosť si však cyklus už evidentne získal a priestor bývalého kostola tak bol zaplnený takmer úplne.

Milan Knížák rozhodne patrí k osobnostiam, ktoré sa dajú z najrôznejších dôvodov označiť za kontroverzné. Na ploche komorného klavírneho koncertu ale mohla kontroverzie vzbudzovať len jeho hudba. Tá v rámci klavírnych skladieb vlastne nie je až natoľko radikálna; podnetov ale každopádne ponúka neúrekom. Knížák podľa vlastných slov komponuje „hudební vzpomínky“, podľa toho, čo má v hlave, spamäti. Kombinuje štýly, reminiscencie, úryvky z iných skladieb. Hoci sme tak počuli osem klavírnych skladieb od jediného autora, na monotónnosť priestor príliš nevznikol. Zazneli Klavírní skica, Klavírní vzpomínka na Satieho, Klavírní skladbička, Trampská sonátka, Převážně rychlá klavírní sonáta, Bílá s trochou šedi, Želé a Svátek, do kterého vniká smutek. Väčšina kompozícii bola uvedená v premiére.

Knížákovo meno sa v rámci hudobných aktivít asi najviac spája s kapelou Aktual a takisto potom s konceptom deštruovanej hudby (broken music), ktorého podstatou bola manipulácia s gramofónovými platňami: škrabanie, prikladanie predmetov, lámanie a následná kombinácia jednotlivých kusov a podobne. Pocit, ako keby sme v sekunde „prepli“ medzi dvomi platňami, pritom môžeme nadobudnúť aj pri posluchu klavírnych kompozícii. Namiesto plynulých zmien volí autor rýchle strihy, v rámci ktorých často mení tempo, dynamiku či faktúru, a často sa v jedinom okamihu obráti k celkom inému charakteru a nálade. Pracuje s juxtapozíciou komplexnejších, závažnejšie znejúcich postupov s celkom triviálnymi prvkami. Poslucháčovi môžu tieto zmeny pripadať absurdné, myslím si však, že väčšina publika nakoniec na túto hru pristúpi, vnímanie sa premieňa (ja som napríklad ku koncu večera už o čosi menej vyostrené, než v jeho úvode). Jednotlivé, jasne ohraničené bloky sú autorom väčšinou presne notované, občas je tu ale aj priestor pre interpreta, nie však v improvizačnom zmysle. Má si napríklad vybrať ľubovoľný úsek ľubovoľnej Mozartovej klavírnej sonáty, alebo sám predpisuje úsek, ktorý je možné zaradiť na ktorékoľvek miesto kompozície.

Forma skladieb nie je roztrieštená – často je upevňovaná repetíciami alebo návratmi vybraných, spravidla jednoduchých motívov. O niečom ako „hlavný motív“ síce úplne zmysel hovoriť nemá, určité myšlienky ale rozhodne v mysli poslucháča figurovali výraznejšie než iné. Autor vo všetkých skladbách uplatňuje veľmi podobné postupy, každá ale má aj svoje špecifiká – napríklad Klavírní vzpomínce na Satieho dominovali pôsobivé farebné harmónie, Bílá s trochou šedi pôsobí statickejšie, temnejšie, náznaky melanchólie má aj Svátek, do kterého vniká smutek, naopak napríklad Klavírní skica pôsobí celkom bezstarostne.

Od interpreta vyžadujú Knížákove postupy každopádne značnú flexibilitu. Miroslav Beinhauer podľa mňa zvládol túto úlohu bravúrne. Z úsekov, v ktorých mal predpísané takpovediac banálne stupnicové figurácie (často nie nepodobné klavírnym cvičeniam, ktoré poznáme z Czerneho či Cramera, ako napríklad v Klavírní skladbičce) prechádzal bez zaváhania k lyrickým, melodickým plochám, alebo k exponovaným disharmonickým súzvukom. Dôležitá bola pritom aj práca s časom. Sólista v nás nevzbudzoval pocit, že táto myšlienka je tu len na chvíľu, nebol zbrklý, každému bloku venoval zvláštnu pozornosť. Zdalo sa mi, že čím večer pokračoval, tým presvedčivejšie vedel tieto strihy vystihnúť a dodať každej myšlienke autenticitu. Jeho prístup na mňa do určitej miery pôsobil odosobnene, akoby sa autorovu výpoveď proste snažil čo najlepšie a najvernejšie predať publiku. Vzhľadom k charakteru hudby mi tento prístup pripadal ako dobre zvolený.

Za zmienku samozrejme stojí aj fakt, že hoci spravidla nešlo o príliš rozsiahle kusy (viac častí mali len Trampská sonátka a Převážně rychlá klavírní sonátka, ktoré by sme asi mohli označiť za ťažisko dramaturgie), technických výziev v nich bolo požehnane. Miroslav Beinhauer každú zo skladieb opatril plným zvukom. Znelé, niekedy až prenikavé vysoké dynamiky vo všetkých registroch patrili pre mňa k najzásadnejším atribútom, predviedol veľmi precíznu artikuláciu, pozorne prispôsoboval úhoz a venoval pozornosť každému detailu, ktorý pomohol dokresliť charakter toho ktorého úseku. Navyše, aj v o niečo dlhšej akustike dokázal Steinway ovládnuť tak, aby boli frázy aj v rýchlejších tempách zreteľné (pomohla iste aj vhodná pedalizácia). Miroslav Beinhauer sa tak stal naozaj kľúčovou postavou večera, ktorá svojej roli „sprostredkovateľa“ dostála bezo zvyšku.

Foto: Petr Machan