„Mazalán však tému nechápe ako tragickú – „umieranie“ chápe ako postupnú premenu dieťaťa v jeho vývoji a analyzuje, čo znamená stratiť alebo prísť o nevinnosť, čistotu, bezprostrednosť a nesebeckosť.“

„Pojem detskej duše rozširuje a trocha aj zámerne znejasňuje.“

„Petrovi Mazalánovi a jeho tímu sa v projekte podarilo aj v nevďačnom asketickom a nezatemnenom priestore so značnými svetelnými limitmi dosiahnuť komornú atmosféru koncertnej piesne a obohatiť ju o podmanivý vizuálny rozmer bez prvoplánovej ilustrácie textov.“

Slovenský barytonista Peter Mazalán pokračuje v mapovaní hraníc koncertného a performatívneho formátu i v úvahách o zmysle tvorby a rôznych možnostiach vnímania umenia a reality. Vo svojom najnovšom projekte Piesne o mŕtvych deťoch prostredníctvom neobvyklého koncertno-divadelného projektu svoju pozornosť upriamil na prieniky medzi svetom detí so svetom dospelých. Projekt bude uveden i v Praze, a to v Divadle X10, v úterý 27. června v 19 h.

Spevák sa v autorskej novinke vydal do sveta detskej duše a strácania jej typických vlastností. Ako základná platforma mu poslúžil cyklus Gustava Mahlera Piesne o mŕtvych deťoch, podľa ktorých svoj nový projekt aj nazval. Piesne samotné však neslúžili ako inšpiračný zdroj, hoci na podujatí odzneli. Peter Mazalán skôr vychádzal čiastočne z dvoch svojich starších projektov. Prvým bol Symptóm: dieťa, v ktorom inšpiračným momentom bolo chápanie detskej etapy života v období romantizmu 19. storočia. Bolo vnímané ako obdobie absencie zodpovednosti a pripodobňované k bezprostrednosti prírody, ktorá svojim spôsobom predstavovala pomyselný ideál i vytúžený cieľ – detskej prirodzenosti a nazeraniu na svet bez predsudkov. Druhým projektom bola Zimná cesta, v ktorej sa tradične interpretovaný schubertovský recitál inscenovaným zásahom zmenil na činohru s kolážou textov Elfriede Jelinek. V ňom sa, vďaka osobnej skúsenosti so svojim synovcom, tvorca empaticky pozrel na tému poruchy autistického spektra. Novinka je syntézou oboch predchádzajúcich projektov a pracuje s jednotlivými, na prvý pohľad nie celkom súrodými zložkami, podľa podobných princípov. Základ tvoria Piesne o mŕtvych deťoch Gustava Mahlera. Mazalán však tému textov Friedricha Rückerta nechápe ako tragickú – „umieranie“ chápe ako postupnú premenu dieťaťa v jeho vývoji a analyzuje, čo znamená stratiť alebo prísť o nevinnosť, čistotu, bezprostrednosť a nesebeckosť. Zároveň v kontexte s druhou nosnou témou – detským autizmom – pojem detskej duše rozširuje a trocha aj zámerne znejasňuje.

Kostru piatich scénických obrazov tvorí päť Mahlerových piesní v (zatiaľ) prázdnej sále v zrekonštruovanej budove Slovenskej národnej galérie. Slovenské preklady piesní sú premietané na horizont scény. Suverénny spev Petra Mazalána s dokonalou dikciou a znalosťou štýlu, s maximálne empatickým klavírnym sprievodom Petra Pažického, je elektronicky manipulovaný zvukovým dizajnérom Ferom Királym, ktorý medzi piesne vstupuje aj s vlastnými ambientnými intervenciami. Do hudobných obrazov vstupujú vizuálni aktéri projektu: v prvej polovici tanečnica a choreografka Renata Ptačin so svojou dcérou Zojou realizujú sugestívny pohybovo-tanečný model, v ktorom skúmajú limity, ktoré prekonáva intenzívna túžba malej tanečnice, klaviristky a herečky. Druhej, pomerne improvizovanej polovici dominuje príchod časti rodiny autistického chlapca Felixa, v ktorom protagonisti v civilnej vzájomnej neverbálnej interakcii analyzujú iné limity – detského šťastia, jeho formy, schopnosti mu porozumieť a nachádzať prieniky so svetov „normálnych“ ľudí. Projekcia textov je doplnená o (s ostatným obsahom nie celkom kompatibilnú) videodokrútku s nemeckou hudobnou producentkou a hudobníčkou Dorianou Faganelli a skvelým nostalgickým videom Petra Fröhlicha s klavírnym Impromptu Franza Schuberta. V krátkom filme je Felix prezentovaný ako šťastné dieťa hrajúce sa v idylickej prírode a pokúša sa po svojej matke opakovať slová a vety. Reálny protagonista pritom sám seba, spolu s ostatnými členmi rodiny, pozoruje.

Petrovi Mazalánovi a jeho tímu sa v projekte Piesne o mŕtvych deťoch podarilo aj v nevďačnom asketickom a nezatemnenom priestore so značnými svetelnými limitmi dosiahnuť komornú atmosféru koncertnej piesne a obohatiť ju o podmanivý vizuálny rozmer bez prvoplánovej ilustrácie textov. Hlboké sústredenie a neafektovaný spevácky prejav i klavírny sprievod, sugestívny tanec, skvelý vizuál. Silná myšlienka, silná atmosféra.

Peter Mazalán študoval operný spev na Vysokej škole múzických umení v Bratislave a okrem hudobného vzdelania vyštudoval tiež Fakultu architektúry Slovenskej technickej univerzity. Je laureátom viacerých speváckych súťaží a víťazom Hilde Zadek International Vocal Competition vo Viedni a Medzinárodnej súťaže Antonína Dvořáka. Medzi jeho najvýznamnejšie umelecké zastávky patrí účinkovanie v Bavorskej štátnej opere v Mníchove, v rakúskom Štátnom divadle Klagenfurt a v Slovenskom národnom divadle v Bratislave. Doteraz vydal dva piesňové albumy s cyklami Johannesa Brahmsa, Richarda Straussa, Jána Cikkera a Franza Schuberta. Vo svojej tvorbe sa dlhodobo venuje najmä autorským intermediálnym projektom, ktoré prepájajú klasickú piesňovú literatúru s inými médiami a snaží sa o medzižánrové prepojenie hudby, divadla, tanca a vizuálneho umenia. Zásadný koncept vo svojich projektoch realizuje umelec sám, no k spolupráci pravidelne pozýva aj iných kolegov zo spomínaných oblastí. Výsledkom býva nový, špecifický útvar ako prezentácia konkrétnej jednotiacej myšlienky prostredníctvom vzájomnej interakcie jednotlivých zložiek.

******

Foto: Peter Fröhlich