„Náročnosť Worthovho partu skladbu prakticky približovala inštrumentálnemu koncertu, jeho pojatie však bolo maximálne suverénne a možnosti flauty predviedol publiku v plnej kráse.“

„Hoci čisto esteticky ma veľa momentov zaujalo, pripadali mi niektoré riešenia vlastne trochu prázdne.“

„Zabelov zámer mohol vyznieť so správnym účinkom a zvuk publikum skutočne zo všetkých strán „objal“.“

Ako vyrovaný a priateľský duel britských a českých skladateľov bol koncipovaný koncert Orchestru BERG s podtitulom CZ-EN 2:2. Podujatie bolo jedným z projektov v rámci spolupráce University of Liverpool a pražskej HAMU a v Českém muzeu hudby sme tak 15. októbra počuli skladby Matthewa Fairclougha, Liama Careyho, Martina Kuxa a Romana Zabelova. Dirigoval šéfdirigent Peter Vrábel.

Kým prvá, „anglická“ polovica večera spájala hudbu s projekciami, v druhej polovici s dielami od českých autorov zaznievali kompozície vokálno-inštrumentálne. Ako prvá zaznela skladba Radically Impure (Radikálne nejednotní) britského skladateľa Matthewa Fairclougha. Autor, ktorý vo svojich dielach skúma možnosti spájania akustických nástrojov, elektroniky a multimédií sa pri vzniku tejto kompozície inšpiroval dielami Fernanda Légera, zobrazujúcimi robotníkov pri stavbe Empire State Building. Zábery zo stavby tohto ikonického mrakodrapu sa počas skladby premietajú: a priznávam, že pri sledovaní mužov, ktorí sa veselo vešajú po kovovej konštrukcii budovy bez akéhokoľvek istenia, moja recenzentská pozornosť v niektorých okamihoch mierne ochabla. Nejednotnosť načrtnutá v názve sa v diele prejavovala najmä z hľadiska štýlu: statický, „rovný“ úvod mi trochu pripomínal etno, niektoré úseky boli tradične klasické, v pasážach flautistu Richarda Wortha bolo zreteľne počuť jazzové postupy. Inak však sú v štruktúre celkom jasné súvislosti, už len vo vzťahu ansámbel – sólista, ktorí úzko spolupracujú pri spracúvaní materiálu. Apropos, sólista: náročnosť Worthovho, čiastočne improvizovaného, partu skladbu prakticky približovala inštrumentálnemu koncertu, jeho pojatie však bolo maximálne suverénne a možnosti flauty predviedol publiku v plnej kráse. Mnohé sa v tejto postmoderne koncipovanej skladbe vydarilo, chýbal mi však hlbší význam, nie vždy som rozumela skladateľovým dôvodom a hoci čisto esteticky ma veľa momentov zaujalo, pripadali mi niektoré riešenia vlastne trochu prázdne.

V podobnom duchu potom pre mňa vyznievala aj kompozícia Liama Careyho This is not a manifesto (Toto nie je manifest). Rovnako ako Fairclough, aj Carey sa rád odpúta od štýlových škatuliek a spája rôzne štýly a žánre. Prvotným impulzom k This is not a manifesto mu bola nahrávka rozhovoru so skladateľom Miltonom Babbitom o tom, že nesúhlasí s tým, aby skladatelia samoúčelne používali nové zvuky. Nakoľko bol Babbit skladateľom dosť progresívnym, pripadalo Careymu zaujímavé, že sa tak vyhranil: a postavil na tom konflikt „starého a nového“. V úvode je skladba zreteľne členená, v každom z úsekov akoby pracoval s iným parametrom hudby: s farbou, rytmom, tónovými výškami v zmysle melodického vedenia. Postupne sa parametre spájajú, Carey vytvára vlastne celkom pokojne plynúcu kompozíciu, voči ktorej sú v kontraste ostré strihy videa s Miltonom Babbitom.

Druhá polovica koncertu potom patrila svetovým premiéram autorov spojeným s Českom. Ako prvá znela kantáta Un amour mystique et solitaire (Láska mystická a osamělá). Už podľa názvu kompozícia s cieľom sprostredkovať závažné, ale zároveň krehké emócie, mala z tohto pohľadu oporu aj v textovej predlohe. Tou boli fragmenty z básní Alberta Samaina, súčasníka prekliatych básnikov. V diele pre orchester, ženský zbor a soprán sa pritom k Orchestru BERG postavili Pražští pěvci (teda v tomto prípade výlučne pěvkyně) a poľská speváčka Emilia Kozłowska. Bola to práve vokálna zložka, ktorá mala v kantáte prevahu. Kux orchestru exponovanie nového materiálu zveruje málokedy, skôr ním vytvára atmosférické pozadie pre speváčky, predpisuje mu zaujímavé harmónie, ktoré však zohrávajú rolu najmä vo výslednej farbe. Celkovo by mohlo dielo vyznievať vzdušne, elegantne, zmyselne, hoci občas predsa len možno s náznakmi klišé. Čiastočne sa to na premiére podarilo, čiastočne nie: balans medzi zložkami nebol vždy ideálny, zvuku zboru najmä vo vyšších polohách trochu chýbala konzistentnosť, speváčka bola znamenitá, nie však stopercentne zžitá s dielom.

Záverečné číslo od Romana Zabelova, študenta HAMU, s názvom O různých věcech ma zo všetkých skladieb večera presvedčilo najviac. Zabelov pracuje s priestorom, ktorý bol k nemu aj k poslucháčom v Českom múzeu hudby obzvlášť veľkorysý. Jeho zámer tak mohol vyznieť so správnym účinkom a zvuk publikum skutočne zo všetkých strán „objal“ – hoci určite záležalo aj na mieste, z ktorého počúvate. Skladba je určená pre zbor (Pražští pěvci pod vedením Stanislava Mistra) a orchester. Členovia oboch telies boli rôzne rozostavení a svoje pozície v priebehu skladby menili. Hoci je kompozícia veľmi organická a prirodzene plynie, má svoje jasné usporiadanie. Pozoruhodným tak bol napríklad efekt, ktorý vznikol tým, že Zabelov dielo ohraničil v podstate rovnakými úsekmi, nástrojové skupiny a zbor si však pri druhom uvedení miesta celkom vymenili. Charakterovo na mňa O různých věcech pôsobila vlastne až oslavne, miestami na hranici okázalosti, stále však opodstatnene a vkusne. V pamäti poslucháčov určite ostane najmä záverečná „koda“, s tichými sláčikovými nástrojmi presúvajúcimi sa uličkou cez obecenstvo. Po diele aj po celom koncerte priniesla pokoj, zamyslenie, a navzdory tomu, že sa v skladbe autor extrovertne ujal veľkého priestoru bolo tak jej vyústenie až očisťujúco introvertné.

Foto: Karel Šuster