„Jan Rybář viedol súbor spoľahlivo, vecne, za pomoci neexpresívnych, no obdivuhodne zrozumiteľných gest.“

„Už v predošlých skladbách sa ukázalo, že hráči majú veľký zmysel pre detail, a u Weberna uplatnili túto dispozíciu bezo zvyšku.“

„Kopelentova dvojdielna skladba je podľa môjho názoru absolútne brilantne skomponovaným opusom.“

Morphing Harmony – tak bol pomenovaný októbrový, tentokrát orchestrálny, i keď stále komorne ladený koncert cyklu Hudba v souvislostech. V priestoroch Venuše ve Švehlovce počulo publikum 21. októbra skvele zostavený program, ktorý pripravil dirigent Jan Rybář. Hral Fisher´s Chamber Orchestra, na programe boli diela Jana Rybáře, Martina Klusáka, Antona Weberna a Marka Kopelenta.

Cieľom cyklu Hudba v souvislostech je, podľa anotácie na webových stránkach tohto projektu, „vytvoriť komplexný kultúrny obraz“, neobmedzovať sa len na súčasné hudobné umenie, ale prepojiť ho aj s inými umeleckými odvetviami. Oceňujem tento zámer, ako aj celkový zámer poukazovať na zaujímavé a významné súvislosti, vzťahy a kontexty. Na koncerte Morphing Harmony bola pritom stredobodom jednoznačne hudba. Interdisciplinárny moment ale predstavovala skladba Jana Rybáře, inšpirovaná obrazom Modrá od Františka Kupku.

Akýmsi leitmotívom večera boli potom premeny, najmä premeny harmónie. Počas koncertu však poslucháč mohol vypozorovať mnoho ďalších premien: premien sadzby, zvuku, výrazu, premien postupných aj strmých, ostro kontrastných ale aj jemne odtieňovaných, premien ako prostriedku k evolučným hudobným postupom ale aj premien, ktoré obohacovali (zdanlivo) statickú hudobnú plochu. To, že bol večer naozaj rôznorodý, je pritom aj zásluhou ansámblu, ktorý citlivo pristupoval k jednotlivým skladbám a dirigenta Jana Rybáře, ktorý viedol súbor spoľahlivo, vecne, prostredníctvom neexpresívnych, no obdivuhodne zrozumiteľných gest.

Ako prvá zaznela práve premiéra skladby Jana Rybáře s názvom Modrá kompozice, hommage à František Kupka. Rybář sa neinšpiruje Kupkovým obrazom povrchne, naopak: premieta do svojho diela princípy, ktoré v obraze pozoruje. Tými sú predovšetkým štruktúry v inej farbe, ktoré z modrej plochy vystupujú. Modré „pozadie“ prenáša Rybář do sláčikových nástrojov, vystupujúcimi objektmi sú línie v dychových nástrojoch. Tak to popisuje skladateľ v anotácii: zrejmé je to však skutočne už pri pohľade do partitúry a, čo je najdôležitejšie, funguje to aj zvukovo. Zatiaľ čo v sláčikových nástrojoch pozorujeme pregnantné polyrytmické štruktúry (v podaní Fisher´s Chamber Orchestra precízne zahrané), dychové nástroje vedú jednoduché, tiahle frázy. Celá skladba je pritom akousi plochou, v ktorej prebieha množstvo dielčich procesov, Rybář napríklad výrazne pracuje s dynamickými gradáciami.

Nasledovala skladba Martina Klusáka Eclipse. Skladba inšpirovaná Pärtovou skladbou Tabula rasa je zreteľne rozdelená do dvoch dielov. V prvom z nich prevažujú jasné gestá držaných tónov, prípadne repetovaných tónov v hodnotách štvrťových nôt s bodkou, postupne sa dianie akoby rozpadá a mizne s takmer nepočuteľnými ricochetmi. Zaujímavým prvkom je pritom práve použitie princípu morphing harmony ako určitej postupnej, plynulej harmonickej transformácie. Ide o naozaj skvele skomponované dielo, ktoré je zvukovo pôsobivé a formálne veľmi funkčne vystavané. V podaní Fisher´s Chamber Orchestra bola Klusákova kompozícia vypracovaná do najmenších detailov a vyznela veľmi dobre.

Po prestávke sme sa presunuli o celé storočie dozadu, k Symfónii op. 21 Antona Weberna. O kvalitách tohto skladateľa sa rozpisovať snáď už netreba, hoci uznávam, že ma stále uchváti, ako efektívne dokázal s hudobným materiálom pracovať a ako obsažné sú jeho, často extrémne stručné, kompozície. Symfónia op. 21 nie je výnimkou, no ako aj iné Webernove diela, aj táto kompozícia si musí nájsť správnych interpretov. Vo Fisher´s Chamber Orchestra a Janovi Rybářovi ich určite našla. Už v predošlých skladbách sa ukázalo, že hráči majú veľký zmysel pre detail, a u Weberna uplatnili túto dispozíciu bezo zvyšku. Vďaka Janovi Rybářovi mal každý drobný motív svoje miesto, čas, a vzťah k celku. Najmä hráči na dychové nástroje pritom dokázali kvalitne zahrať aj intonačne náročnejšie postupy.

Záver patril kompozícii Marka Kopelenta, Sonáte pre 11 sláčikových nástrojov „Veroničina rouška“. Táto dvojdielna skladba je podľa môjho názoru absolútne brilantne skomponovaným opusom. Zásadnú rolu tu hrá súzvukovosť, či určitá premenlivosť vertikálnej výslednice súčasne znejúcich tónov. Musím povedať, že prevedenie tohto diela bolo pre mňa strhujúcim zážitkom. Je to hudba, ktorá, hoci nie je ani trochu prvoplánovo patetická, naozaj dokáže vtiahnuť, zamraziť, očariť svojou konzistentnosťou, zvukovým bohatstvom a v neposlednom rade intenzitou výrazu. Fisher´s Chamber Orchestra zohľadnili a vystihli všetky tieto atribúty a podnetný večer tak bol vynikajúco zakončený.

Foto: Ilustrační ze zkoušky / archiv festivalu