„Ghisi uvádza, že ansámbel sólistov je akousi „rezonančnou skrinkou“ pre postoje sólistov. Túto hierarchiu si BERG pod vedením Petra Vrábla podľa mňa zachoval, sóla aj orchester boli v zhode.“

„Ako Nejtek uvádza, nechcel texty len zhudobniť, ale použiť ich, a myslím, že je to jedna z najtrefnejších definícii tejto skladby.“

„Anabelle Plum vie byť surová, cynická, nonšalantná, ale rovnako dobre aj odzbrojujúco bezradná.“

Ľudskému hlasu, a to v pomerne pestrých podobách, bol venovaný posledný koncert roku Orchestru BERG s názvom Hlas-sytě. Možnosti a limity hlasiviek hneď dvoch sólistiek skúmala rozmanitá dramaturgia zložená z diel Johna Cagea, Daniele Ghisiho a Michala Nejtka. Všetky diela zneli v Česku premiérovo, pričom Nejtkova kompozícia bola písaná priamo pre tento večer. Nemá pritom cenu hneď na úvod textu nepriznať, že práve jeho skladba bola nesporným vrcholom večera a dôvodom, prečo si tento koncert celkom určite stojí za to zapamätať.

BERG zvolil pre svoj záverečný koncert skladby s rôznou estetikou a s rôznymi kompozičnými prostriedkami. Jeden „svet“ predstavovali Cageove prosté, čisto vokálne antifóny Ear for EAR, (nielen) skrze absenciu textu pevne ukotvené v oblasti takzvanej absolútnej hudby. Celkom iný prejav majú Ghisiho Sei conversazioni inattuali. Skladateľ dielo prezentuje ako „kritiku talianskeho futurizmu“, kvôli ktorej siaha aj po viacerých mimohudobných námetoch. Vo výsledku vytvára niečo, čo na mňa pôsobilo predovšetkým ako intelektuálna výpoveď.

Hneď niekoľko „svetov“ k sebe potom stavia Michal Nejtek v Das grosse Zeitalter na texty Egona Bondyho, keď si nenútene vypožičiava materiál a postupy rôznych žánrov. Vôbec sa pritom nevyhýba ani „jednoduchším“ riešeniam – výsledok je pritom napokon extrémne a bezprostredne účinný. Rozmanitosť programu spôsobila, že som viac než obvykle premýšľala nad celkovým tvarom večera. Hlavne vďaka ťažiskovej druhej časti s rozsiahlejšou Nejtkovou skladbou ale získal koncert logickú výstavbu.

Ear for EAR, krátke antifóny, v ktorých si zbor odpovedá so sólistom, zazneli na koncerte hneď dvakrát. Prvýkrát hneď na začiatok, druhýkrát medzi Ghisiho a Nejtkovou skladbou. Predstavovali tak viac ohraničenie v zmysle akéhosi prológu či intermezza, než aby figurovali ako celkom plnohodnotné číslo. Zboru zloženého s hudobníkov orchestru a sólistke Pavle Radostovej sa ale prevedenie podarilo, Cageova skladba znela veľmi pekne, pokojne, až mysticky.

Sei conversationi inattuali (Šesť nečasových rozhovorov) napísal úspešný taliansky autor Daniele Ghisi ešte v roku 2006, ako dvadsaťdvaročný. Taliansky futurizmus kritizuje pohľadmi hudobníkov, literátov ale aj z historicko-politického hľadiska. Ako ale sám uvádza, nevynecháva ani názory priaznivcov futurizmu. Upozorňuje tiež na rolu „privilegovaných partnerov“, teda sólistov a elektroniky. Ich postoj nie je celý čas konzistentný, niekedy súhlasia, inokedy nie.

Sólistami tohto prevedenia boli Pavla Radostová a klarinetista Hanuš Axmann. O čosi presvedčivejšie a plastickejšie znel podľa mňa klarinet. Radostová bola spoľahlivá, jej hlas ale mohol v sadzbe na niektorých miestach zastávať aj nosnejšiu, výraznejšiu rolu. Chápem ale, že partitúra nepobáda k tomu, aby sóla nad ansámblom príliš vynikali. Čo sa týka elektroniky (Jiří Lukeš), myslím, že zrovna v tejto interpretácii zvukovo aj výrazovo neraz preberala celkom dominantné postavenie. Ghisi uvádza, že ansámbel sólistov je akousi „rezonančnou skrinkou“ pre postoje sólistov. Túto hierarchiu si BERG pod vedením Petra Vrábla podľa mňa zachoval, sóla aj orchester boli v zhode. Neviem však, či sa táto (obojstranná) opatrnosť neodrazila na trochu odťažitom, málo osobnom vyznení, ku ktorému už azda zvádza aj samotná skladba.

Michal Nejtek si pre svoju skladbu Das grosse Zeitalter (Slávne časy) zvolil šesť raných básní Egona Bondyho zo zbierok Für Bondy’s unbekannte Geliebte a Ich und es – totální realismus. Ako Nejtek uvádza, nechcel texty len zhudobniť, ale použiť ich, a myslím, že je to jedna z najtrefnejších definícii tejto skladby. Nejtek nejde len po obsahu, ale aj po forme básní, po jazyku, po zvukovosti slov. Básne tak neboli len predlohou, stali sa organickou súčasťou tkaniva celého diela.

K naplneniu tohto zámeru potom obrovskou mierou prispela sólistka Anabelle Plum, suverénna vo všetkých exaltovaných aj celkom civilných polohách. To, že je (minimálne) na pražskej scéne absolútne unikátnym zjavom, je jasné už nejaký čas. Výkon v Das grosse Zeitalter bol ale mimoriadny – a ako skladateľ naznačil aj vo svojom slove ku skladbe, neuveriteľne pristala speváčke aj nemčina. Anabelle Plum vie byť surová, cynická, nonšalantná, ale rovnako dobre aj odzbrojujúco bezradná. A každopádne nerobí žiadne kompromisy, do každej polohy ide naplno, nestará sa o to, čo je jej komfortná zóna. Má v sebe až živočíšnu energiu, ktorú v tomto prípade dokázala preniesť aj na orchester. Ťaživý záver („slávne časy sú preč – len tráva rastie na našich hroboch v Rusku“) potom podala veľmi priamočiaro, tak, aby silu okamihu neznehodnotila ani štipkou neautentického efektu, pátosu či predtým používaného sarkazmu. Po takom silnom vyústení by sa azda ani nemalo tlieskať.

Zo samotných básní teda čiastočne vzniká aj hudobný materiál, nie je to ale samozrejme to jediné, s čím Nejtek pracuje. Každá časť sa vyznačuje niečím trochu iným, výrazne ale zneli napríklad repetitívne, trochu minimalisticky ladené plochy či „výpožičky“ z iných žánrov, hlavne z jazzu. Z toho Nejtek nepreberá len melodické či rytmické postupy, ale aj interpretačné princípy: spomeňme expresívne trombónové sólo vynikajúceho Štěpána Janouška, improvizačné úseky alebo miesta, v ktorých spev pripomínal sketovanie. U autora nie sú takéto prístupy ničím novým, s textami a estetikou Egona Bondyho ale komunikovali neobvykle dobre. Nejtek dal celej skladbe trochu undergroundového, punkového výrazu. Nepoužíval ho však vypočítavo, s cieľom zaujať – a hlavne, dokázal od neho upustiť. Napríklad už v spomínanom závere prostriedky postupne úplne redukuje a získava tak veľmi údernú výpoveď. Aj preto podľa mňa skladba fungovala tak dobre. Orchester BERG tak sezónu neukončil nijak jasavo, možno ale tým viac pozoruhodne.

Foto: ze zkoušky - Karel Šuster