„Ako keď vietor odrazu zafúka na koruny stromov, tak sa ich nástroje synchronizovane rozkývali. A aj pod rovnakým vetrom každý strom šumí rozdielne.“

„Chromatické posuny ešte dlho doznievali v ušiach, tak ako keď sa človek pozerá dlho do svetla a v očiach ešte bledne jeho stopa.“

„Violou tak zaplnil frekvencie, ktoré vám nechýbali dovtedy, kým ste ich nepočuli.“

V predvečer rakúskeho štátneho sviatku Nanebovstúpenia Krista, 28. mája 2025, si návštevníci Musikvereinu vo Viedni mohli vychutnať sláčiky súboru Jerusalem Quartet. Štýl prednesu menili autenticky s repertoárom tak, že každé dielo skladateľa si zachovalo to, čo je mu vlastné. Koncert sa začal hravou hudbou Mozarta a cez dramatického Šostakoviča sa dostal k lyrickému Dvořákovi. Ich vášnivé hudobné nasadenie v službe profesionality prinieslo hlboký hudobný zážitok, ktorý publikum ocenilo.

České publikum si svetovo uznávaný Jerusalem Quartet môže pamätať z festivalu Dvořákova Praha v roku 2022. V ich repertoári sa mená českých skladateľov objavujú pomerne často. Okrem Dvořákových diel sú to často aj diela Leoša Janáčka či Ericha Wolfganga Korngolda.

Po nastúpení hráčov začala znieť hudba Wolfganga Amadea Mozarta, Sláčikové kvarteto C dur, KV 465, „Dizonančné kvarteto“. Ako keď vietor odrazu zafúka na koruny stromov, tak sa ich nástroje synchronizovane rozkývali. A aj pod rovnakým vetrom každý strom šumí rozdielne. V hudobných dialógoch a výmenách typu otázka – odpoveď hráči vierohodne personifikovali ich melodický význam. Týmto presahom však neplytvali a prednesom nepreháňali. Tak ako sa herec učí práci s hlasom, tak aj oni vytieňovali noty jemnou a autentickou agogikou.

Zatiaľ čo sa husle Alexandra Pavlovského držali v popredí počas celej skladby, bolo zaujímavé sledovať vývoj violončela. Kyril Zlotnikov sa v prvých dvoch vetách držal v tlmenej dynamike, ako keď z tónu uberiete všetky výšky. O to kontrastnejšia bola tretia a štvrtá veta, kde svoj tón postupne obalil špecifickejším zafarbením a vymanil sa z pozície sprievodného nástroja, avšak bez toho, aby na seba príliš upozorňoval.

Po ligotavých farbách klasicizmu sa sála ponorila do podivne introspektívnej hudby Dmitrija Šostakoviča a jeho Sláčikového kvarteta č. 12 Des dur, op. 133. Dodekafonické intro vytvorilo obrovský kontrast k žartovným frázam Mozarta. Divákovi sa však mohlo zdať, že sa pozerá na úplne iný kvartet. Akoby každý hráč zabudol na klasicistický pohľad a na ich úlohu v kvartete a rovnoprávne sa postavil vedľa svojich spoluhráčov. Z dialógov sa stal zhluk myšlienok nepokojnej mysle a Alexander Pavlovsky a Sergei Bresler na husliach dokázali vytvoriť pozoruhodné, popretkávané dramatické linky. Chromatické posuny ešte dlho doznievali v ušiach, ako keď sa človek pozerá dlho do svetla a v očiach ešte bledne jeho stopa.

Po ťažšie uchopiteľnej prvej vete Moderato nasledovala druhá veta Allegretto, začínajúc dramatickou spádovou témou. Kvartet v istých momentoch až presahoval samého seba a vytváral dojem väčšieho súboru. So zaujímavými momentmi prichádzala viola Oriho Kama, ktorý do diela vedel vstúpiť plochým, plačúcim tónom. Zaplnil tak frekvencie, ktoré vám nechýbali dovtedy, kým ste ich nepočuli.

Po pauze sa rozozneli trilky Sláčikového kvarteta G dur, op. 106 Antonína Dvořáka. Opäť s hudbou inej doby mohol divák vidieť kvartet s inou tvárou. Je pochopiteľné, že súbor interpretuje odlišnú hudbu odlišným spôsobom. Avšak dobovo štýlový presah, ktorý do diela integrujú, je hlboký. Nesie so sebou odlišný náhľad na kompozíciu a odlišné chápanie vzťahov medzi hlasmi.

Prvá veta Allegro moderato predstavila Dvořáka v lyrickej, skromnej pompéznosti. Alexander Pavlovsky spevavými, lyrickými husľami rozvibroval vzduch v sále výrazne, ale nie príliš ostro, ako keď šermiar bojuje s dreveným mečom. Priestor na širokú expozíciu kvalít ponúkla druhá veta Adagio ma non troppo. Zádumčivé pasáže v sebe niesli ctižiadostivosť, ale aj upokojenie v ľudových melódiách. Do toho vstupovalo violončelo nízkymi sekvenciami, ktoré občas odovzdalo viole, akoby postrkovali vrchné husle k poetickému rozjímaniu.

Nasledujúce Molto vivace vie prekvapiť rytmickou hravosťou a Finale zakončuje dielo radostnou majestátnosťou. Hráči Jerusalem Quarteta oddane korešpondovali s Dvořákovou hudbou a tak ako pri Mozartovi, tak aj v tejto kompozícii dokázali adekvátne adaptovať svoju hudobnú rétoriku s pozoruhodnou prirodzenosťou.

Po vytrvalom potlesku publika sa hráči vrátili, aby zakončili koncert prídavkom Canzonetta, Sláčikové kvarteto Es dur, op. 12 Felixa Mendelssohna Bartholdyho. Tým vyplnili časové obdobie medzi Mozartom a Dvořákom. Okrem toho dielo zafungovalo aj dramaturgicky ako návrat k decentnej, chvíľami neutrálnej ale aj implicitne pozitívnej hudbe. Ako psychologická očista po ťažkých dialógoch a emočnom vyťažení.

ilustrační foto: Felix Broede, facebook souboru