„Od samého začiatku bolo fascinujúce sledovať najrôznejšie nuansy hry Viedenských filharmonikov.“

„Pri prechodoch do mäkkého piana som sa vždy až prekvapila, aké plné a sýte vlastne boli miesta vo vyššej dynamike.“

„Dirigent symfóniu neprezentoval ako patetický, expresívne tragický kus. Oveľa viac bola v jeho podaní zamyslením.“

Druhý abonentný koncert Viedenskej filharmónie by celkom právom mohol niesť podtitul „ruský“. Okrem autora všetkých čísel programu Sergeja Prokofjeva totiž z tejto krajiny pochádzali aj obaja hlavní protagonisti. Pred filharmonikov sa postavil legendárny Valerij Gergiev, sólového partu v klavírnom koncerte sa ujal Denis Macujev. Pochopiteľne som teda očakávala veľmi kvalitný a autentický zážitok. 

Pri tomto obsadení je takmer samozrejmosťou, že sa moje očakávanie vyplnilo – poobedie strávené vo viedenskom Musikvereine bolo nesmierne podnetné, strhujúce, ozvláštnené charizmou oboch umelcov, ako aj celého orchestra. Na programe bol 6. októbra výber z prvej a druhej suity z baletu Rómeo a Júlia, Klavírny koncert č. 2 g mol a Symfónia č. 6 es mol. Už na pohľad veľmi pútavá dramaturgia, v ktorej majú možnosť naplno vyniknúť všetky dispozície interpretov. To však môže byť dvojsečná zbraň, či už hovoríme o tom, že sa vo všetkých prípadoch jedná o kompozície zvukovo exponované, pre poslucháča atraktívne a náročné zároveň, alebo o zložitom sólovom parte Klavírneho koncertu. Vďaka veľmi invenčnému, vyváženému Gergievovmu poňatiu ale ani efektné diela nezostali prvoplánové, Denis Macujev zas možno nepresvedčil v každom mieste koncertu, jeho prevedenie sa však určite radí k tým vydareným.

Zo suít k Rómeovi a Júlii boli vybrané štyri časti: Montekovci a Kapuletovci, Mladá Júlia, Tanec masiek a Rómeo nad Júliiným hrobom. Od samého začiatku bolo fascinujúce sledovať najrôznejšie nuansy hry Viedenských filharmonikov, ich dôslednosť, istotu v každom úseku skladieb a prirodzene tiež samotného dirigenta s jeho špecifickými gestami a podmanivým nábojom. Už prvá notoricky známa časť, Montekovci a Kapuletovci, odznela v podobe, na ktorej by som nechcela nič zmeniť: úderne, sugestívne, s premysleným frázovaním či zvukovými kontrastmi. Očarujúca bola časť o mladej Júlii, v ktorej hráči ani v naozaj rýchlom tempe nestratili presnosť, Masky zas mali potrebný tanečný temperament. Podľa mňa veľmi zaujímavý, pestrý úvod programu.

Druhý klavírny koncert Sergeja Prokofieva sa vo všeobecnosti radí k tým dielam klavírnej literatúry, v ktorých sú na interpreta kladené tie najvyššie nároky. Okrem suverénnej technickej zdatnosti v rýchlych skokoch, ostrých staccatach alebo brilantných prstových pasážach v drobných hodnotách vyžaduje autor od sólistu v podstate regulárny fyzický výkon. Rus Denis Macujev rozhodne patrí ku klaviristom, ktorým dispozície pre tento koncert nechýbajú. V diele naviac ukázal nesmierne širokú škálu farieb, pri prechodoch do mäkkého piana som sa vždy až prekvapila, aké plné a sýte vlastne boli miesta vo vyššej dynamike. 

Macujev celý čas naozaj tvoril, a práve to oceňujem na jeho prevedení azda najviac: nezabudnúť v tomto koncerte na inokedy takpovediac základné veci, ako napríklad viesť kantilénu, totiž skutočne nie je samozrejmosťou. Priznám sa, že ako vyznávačka interpretácie Yefima Bronfmana by som preferovala trochu mohutnejšie podanie. To je samozrejme do veľkej miery otázka vkusu, niektoré miesta však kvôli tomuto faktu podľa môjho názoru ostali akoby nevypointované. Jediným väčším problémom bola ale azda len kadencia v prvej časti Andantino-Allegretto, v ktorej klavirista akosi strácal nadhľad. Celkovo o vystúpení možno povedať, že sa pohybovalo na veľmi vysokej úrovni, a to aj vďaka skvelej spolupráci orchestra a dirigenta. V odľahčenej polohe sa potom Macujev ukázal v prídavku, keď zahral Sibeliovu Etudu z Trinástich kusov pre klavír.

Druhú časť koncertu vyplnila skladateľova Šiesta symfónia. Prokofiev sa v nej vyznáva z hrôz, ktoré so sebou priniesla Druhá svetová vojna. Namiesto zvyčajných štyroch častí má táto symfónia len tri a až v poslednej z nich autor naznačuje určitú nádej a optimizmus. V podaní Gergieva a Viedenskej filharmónie sa jednalo o skvele vystavaný celok s nápadito riešeným balansom medzi jednotlivými vrstvami. Dirigent symfóniu neprezentoval ako patetický, expresívne tragický kus. Oveľa viac bola v jeho podaní zamyslením, ktoré na dôležitých miestach vygradoval až do frenetických polôh, aby sa vzápätí vrátil k stíšenému, niekedy možno už trochu statickému výrazu. Vrcholom bola pre mňa práve posledná časť Vivace, ktorá bola voči predošlému dianiu skvele vykresleným kontrastom. Orchester aj v tomto prípade pracoval bezchybne: či už v celku, v rámci nástrojových skupín, alebo v sólových líniách. Koncert bol pre mňa teda skutočne výnimočným prienikom do tvorby tohto jedinečného ruského skladateľa.

Foto Martin Kubik

Facebook X E-mail WhatsApp