„Hejla považujem za autora, ktorý si vyprofiloval rozpoznateľnú, stále ale idiómami nezaťaženú hudobnú reč.“

„Efekt nádherného Magnificatu presvedčí o tom, že bola celá tektonika vystavaná veľmi dôsledne.“

„Nevyvolávajú prudké emócie, skôr vedú k zamysleniu, stíšeniu, majú svoj tajomný rozmer.“

Významným prírastkom do súčasnej českej duchovnej hudby sa 7. mája stali Nešpory na Svatováclavský chorál od Matouše Hejla. Celovečerná kompozícia vznikala pôvodne pre pražskú katedrálu: tam ale z rozhodnutia Správy Pražského hradu nezaznela a premiéra sa narýchlo presunula do kostola sv. Cyrila a Metoděje v Karlíně. Prevedenie mal na starosti Orchestr Berg (dirigent Petr Vrábel), obohatený o sedem spevákov.

Matouš Hejl patrí k výrazným postavám mladej skladateľskej generácie, pričom sa mu darí komponovať aj skladby väčších formátov (opera, oratórium, celovečerné priestorové kompozície, diela pre symfonický orchester). Považujem ho za autora, ktorý si vyprofiloval rozpoznateľnú, stále ale idiómami nezaťaženú hudobnú reč. Je schopný efektívne pracovať s hudobným časom a nevtieravo posúvať zvukovosť a farebnosť k určitým novotvarom, ktoré ale nikdy nie sú samoúčelné. Namiesto veľkých efektov si uvedomuje dôležitosť detailu a jeho vzťahu k celku, buduje atmosféru, pozýva poslucháčov k imerzii.

Tieto kvality mali aj jeho Nešpory na Svatováclavský chorál. Tie sú koncipované ako priestorová skladba: Matouš Hejl počíta s určitým (premenlivým) rozmiestnením spevákov, ktoré presne vypisuje. Takisto predpokladá, že ich spev v priestore vytvorí určitú rezonanciu. Site-specific charakter, ktorý by prepojil priestor, hudbu a poslucháčov, však prirodzene oslabila zmena miesta konania. Je to veľká škoda. Svatovítskej katedrále by totiž premiéra skladby napísanej doslova jej na mieru pristala, nehovoriac o tom, ako by katedrála pristala Nešporom. Správa Pražského hradu pritom podľa vyjadrení Orchestru Berg nejednala príliš ústretovo – medzi dôvodmi, prečo sa premiéra v pôvodnom priestore konať nemá, mala byť uvedená vyťaženosť Hradu. Nový priestor, a z hľadiska skladby kompromis, sa tak musel hľadať veľmi operatívne. 

Nešpory (slovensky častejšie vešpery, pridržím sa ale názvu skladby), teda večerné chvály, sú súčasťou rímskokatolíckej tradície takzvanej liturgie hodín. Majú pomerne zaužívaný priebeh – obsahujú hymnus, žalmy (typicky dva), kantikum Panny Márie, na konci potom ešte modlitbu a požehnanie. Niekedy sú súčasťou nešpor aj čítanie, responzórium (prosby) a Otčenáš. Asi najznámejšou hudobnou podobou týchto chvál sú Mozartove Vesperae solennes de confessore – tie boli ale na rozdiel od Hejlovej skladby určené k liturgickým účelom. 

Matouš Hejl nenasleduje priebeh chvál úplne striktne. Dodržuje však to, že si pre zhudobnenie vyberá žalmy (č. 110, 111, 112, 113 a 117) a Magnificat – teda Máriino kantikum. Priebeh Nešpor nie je celkom priamočiary, striedajú sa v ňom pokojnejšie miesta aj vzrušenejšie, naliehavé úseky. Z môjho pohľadu dal tvarovaniu skladby zmysel obzvlášť melodický vrchol – prvý soprán na vysokom c – v poslednom žalme. Smerovanie k tomuto bodu nebolo explicitné, vďaka premyslenej stavbe ale vyznelo toto miesto mimoriadne závažne. Nasledujúci Magnificat má potom katarzný účinok a stáva sa akýmsi myšlienkovým ťažiskom skladby. Zároveň sa transformuje do záverečného, usadeného Amen, zaznievajúceho z oboch strán zo sakristie. Inými slovami: Nešpory majú mnoho krásnych, zaujímavých, vynikajúco vypracovaných miest, ktoré sa rôzne vynárajú, zanikajú, nadväzujú na seba alebo sú voči sebe (nikdy nie príliš ostro) kontrastné. A hoci Hejl skladbu nestavia ako výsostne lineárne približovanie sa k cieľu, efekt nádherného Magnificatu nás asi presvedčí o tom, že bola celá tektonika vystavaná veľmi dôsledne. 

Spievané žalmy oddeľuje Hejl inštrumentálnymi medzihrami. Tie boli z hľadiska hudobnej reči často trochu „súčasnejšie“ a azda aj svetskejšie. Prirodzene menej sa v nich odrážal vplyv použitého chorálu. Ďalej od tradícií duchovnej hudby nás prenášali rozšírené techniky, takisto zaradenie perkusií: plechu, tam-tamu, drevených/temple blokov. Ani úseky organu a pozitívu nepôsobili konzervatívne. Zaujímavý efekt vznikal napríklad znením organu a ansámblu na dvoch koncoch chrámovej lode. Inštrumentácia bola pre celok všeobecne veľmi podstatná, mala zásadný vplyv na farbu a charakter. Okrem jedného violončela a kontrabasu neboli zastúpené sláčiky, zato dychová sekcia vynechala oproti bežnému orchestrálnemu obsadeniu len hoboj. Za využitia plechových dychov tak nebol problém vytvoriť jasavé, slávnostné plochy: vďaka stále komornej zostave a rozvážnej hustote faktúry ale nikdy nezneli príliš opulentne. V zadnej časti kostola nebol zvukový výsledok vždy dokonalý. Domnievam sa, že autor a interpreti mohli byť pripravení na o čosi dlhší dozvuk. Dojem „objatia zvukom“ tak možno viac vytvárali speváci. 

Sedem spevákov (Pavla Radostová, Barbora Kabátková, Lucie Karafiátová, Daniela Čermáková, Vojtěch Semerád, Ondřej Benek, Jiří Miroslav Procházka) podalo na koncerte fantastický výkon, vo fantastických Hejlových partoch. Melodika speváckych partov v rôznej miere vychádza z materiálu chorálu, naznačuje typické antifóny, často tiež evokuje psalmodický spôsob spevu. Samozrejme sa ale skladateľ nedrží striktných stredovekých postupov vedenia hlasu doslovne.  Starobylo pôsobiace postupy sú organicky oživené takými, ktoré pôsobia „novšie“. Zaujímavo v tomto ohľade fungujú glissandá, menej predvídateľné rozloženie intervalov, ale aj exponované rozsahy. V partoch nechýbajú ani bohaté, štýlové ale zároveň nie epigónsky formované melismy (často, logicky, na zvolaniach Haleluja). Autor spevákov nešetrí čo sa týka ladenia, kontrapunktického vedenia hlasov či súhry na sylabicky, syrytmicky organizovaných miestach. To je veľmi pôsobivé v Žalme 117 alebo v jednom zo záverečných úsekov Magnificatu. Ako mimoriadny potom treba vyzdvihnúť výkon Pavly Radostovej, ktorá až nadpozemsky znela v sólach v náročných vysokých polohách. 

Hejlove Nešpory rozhodne nie sú takou duchovnou skladbou, ktorá by bazírovala na vierovyznaní. Sú vo všeobecnosti hlbokým, obsažným dielom. Ich sila pritom nespočíva vo veľkoleposti a pátose. Nevyvolávajú prudké emócie, skôr vedú k zamysleniu, stíšeniu, majú svoj tajomný rozmer. Natískalo sa mi aj slovo pokora: modlitby, ktoré sme vypočuli, nemali žiadnu pokryteckú pozlátku. Z hudobného hľadiska sú potom ukážkou invenčnej práce s tradíciou a dôkazom, že remeslo a technika v rukách otvoreného autora nevedú k alibistickej „praktickosti“. Naopak, stanú sa prostriedkom k vytvoreniu niečoho presvedčivého, pevného a svojbytného.

Foto/zdroj: Karel Šuster, Fb orchestru