„Agogicky striedmejšie pojatie sa týmto skladbám dobre hodilo.“

„Vondráček exceluje vo všetkých dôležitých atribútoch.“

„Bolo zrejmé, že má jasnú víziu o tom, kam hudobný prúd smeruje, a dokáže tak znásobiť účinok skladby na poslucháčov.“

Koncert Royal Philharmonic Orchestra s novým šéfdirigentom orchestru Vasilym Petrenkom a sólistom, klaviristom Lukášom Vondráčkom, patril medzi očakávané momenty tohtoročnej Dvořákovej Prahy. 14. septembra sa tak toto špičkové teleso postavilo pred zaplnenú Dvořákovu síň – a od prvých momentov prítomných poslucháčov uchvacovalo.

Dramaturgicky veľmi zaujímavý program (Britten, Grieg, Prokofiev) sa kvôli udalostiam posledných dní dočkal jedného prológu. Kráľovskí filharmonici si zosnulú Alžbetu II. pripomenuli Nimrodom z Variácií Enigma od Edwarda Elgara. Takto mimoriadne zaradené číslo sa azda ani nepatrí recenzovať. Bola by ale škoda nezmieniť, ako nádherne citlivo sa orchester tohto kusu ujal a aká autentická emócia prúdila z pódia k obecenstvu. Žiadny pátos, len úprimná, dojemná hudba.

Teleso si tak už v prvom diele získalo publikum jednoznačne na „svoju stranu“ – a predznamenalo, s akým vysoko kvalitným interpretačným umením budeme mať v tento večer dočinenia. Všetky tieto domnienky sa naplno potvrdili v Štyroch morských interlúdiách z Brittenovej opery Peter Grimes. Ide o hudbu s jedinečnou atmosférou, každé z interlúdií zachycuje more v inom móde, v inom počasí či dennej dobe. Napriek podmanivosti diela pritom nejde o nijak okázalý opus – a práve takéto nastavenie sa zdalo byť niečím, čo orchestru perfektne vyhovuje. Najmä prvé interlúdium sa po tektonickej stránke odvíjalo vlastne relatívne staticky, bez zbytočných vzruchov. Petrenko mal toto plynutie pevne v rukách a myslím, že jeho agogicky striedmejšie, ale mimoriadne dobre rozvrhnuté pojatie sa týmto skladbám hodilo. Celkovo bol pre interpretáciu typický skôr dôraz na zmysluplnosť celku, než zbytočné zaujatie detailmi. K tomu prispieval aj mimoriadne kompaktný zvuk orchestru, obzvlášť sekcia sláčikov hrala nesmierne konzistentne.

Po Brittenovi sa k RPO pridal Lukáš Vondráček, ktorý zahral Klavírny koncert a moll Edvarda Griega. A hneď úvodom je treba povedať, že ho zahral fantasticky. Bol to jeden z tých zážitkov, kedy už po prvom nasadenom akorde tušíte, že na tento večer rozhodne budete spomínať. Vondráček exceluje vo všetkých dôležitých atribútoch. Má techniku, zvuk, emóciu, všetko navyše v rovnovážnom pomere. V jeden moment tak poslucháč obdivuje presné, bezchybne artikulované vyhrávky v drobných hodnotách (v tomto koncerte najmä v tretej vete či kadencii tej prvej), inde pozoruje až intímne hranie s neobvyklou výrazovou hĺbkou (napríklad až kontemplatívne úseky druhej vety). Vondráček má veľmi širokú škálu zvukovosti. Ak od neho čakáme jeho typické plné, nekompromisné forte, môžeme byť prekvapení, aké nosné a farebné sú úseky v pianissime. Čo ale prevažuje najviac, je pocit, že Vondráček skladbu nehrá, ale žije: tak prirodzene jeho umenie pôsobí. Je živelné, ale nie tak, aby akúkoľvek zložku skladby potlačilo, odignorovalo či zničilo. Orchester a Vasily Petrenko boli Vondráčkovi dobrými partnermi. Udržali si svoj nezaťažený, kultivovaný prístup, možno len vo vrcholných dynamikách bol ansámbel až príliš prierazný, niekedy na úkor sólistu. Každopádne, pre mňa to bol možno najlepší Grieg, akého som zatiaľ počula.

Celá druhá polovica patrila Symfónii č. 5 Sergeja Prokofieva. Dielo, ktoré vzniklo na sklonku druhej svetovej vojny, v sebe nesie všetko, čo od Prokofieva očakávame. Orchester stojí pred úlohou vystihnúť v rámci jednej skladby neúprosne plynúce miesta s dominanciou rytmu, mohutné, ťaživé úseky, ale aj typický Prokofievov sarkazmus. Myslím, že RPO a Petrenko sa s týmto zadaním vysporiadali vynikajúco. Ak som písala o Petrenkovom prístupe k priebehu a výstavbe celku, v Prokofievovej skladbe mal možnosť ukázať túto devízu naplno. Nezaťažoval plynutie prílišným dôrazom na dianie v mikroštruktúre, takže dokázal túto členitú skladbu zastrešiť tak, aby pôsobila súdržne. Bolo zrejmé, že má jasnú víziu o tom, kam hudobný prúd smeruje, a dokáže tak znásobiť účinok skladby na poslucháčov. Úvodné Andante začalo nenápadne, postupne však gradovalo a dostávalo sa do opulentných dynamických rovín. Druhá veta je odľahčenejšia, trochu groteskná, ironická. Výborne sa v nej predstavili aj členovia sekcie drevených dychových nástrojov, vynikli najmä hoboj a klarinet, flauta znela trochu plocho. Tretie Adagio ponúklo niekoľko krásne plastických, širokých línii tutti orchestru, úplné vyvrcholenie potom prišlo v poslednom Allegro giocoso, ktorého dravý záver v plnom, stále veľmi konzistentnom zvuku skutočne vyrážal dych. Nadšené publikum si potom vytlieskalo prídavok: mimoriadne virtuózne zahraný Furiant zo Slovanských tancov.

*******

Foto: MHF Dvořákova Praha / Petra Hajská