„Inscenácia bola premiérovaná v decembri 2018 a vyslúžila si množstvo pozitívnych až nadšených komentárov.“

„Kubáňovo majstrovské herecké stvárnenie oboch špecifických postáv malo pre inscenáciu v podstate nosný charakter.“

„Dej sa vrezáva pod kožu s tým, že pojednávané otázky hodnôt a morálky sa predsa stále týkajú všetkých z nás.“

Dvakrát o večnom zatratení: aj tak by sme mohli označiť dvojtitul libereckého Divadla F. X. Šaldy Francesca da Rimini – Lakomý rytier. Dve jednoaktovky od Sergeja Rachmaninova predviedol súbor 5. januára v Národním divadle ako súčasť festivalu Opera.

Inscenácia bola premiérovaná v decembri 2018 a vyslúžila si množstvo pozitívnych až nadšených komentárov. Mnohí ju označovali ako „udalosť“ – atribúty ako výber neohraných diel, kvalitný ansámbel sólistov a, samozrejme, zmysluplná réžia Lindy Keprtovej ju k tomu napokon jednoznačne predurčovali. To, že ide o naozaj pozoruhodný výtvor, dokázal súbor aj pri svojom pražskom festivalovom vystúpení. Po hudobnej stránke zaujali výkony sólistov, vynikajúco sa však ukázal aj orchester pod vedením Martina Doubravského.

Sergeja Rachmaninova ako operného skladateľa príliš nevnímame. Niet sa čomu diviť: medzi desiatkami jeho skladieb pre klavír totiž nájdeme len tri jednoaktové opery. Prvá z nich, Aleko, je skladateľovou absolventskou prácou, Francescu da Rimini a Lakomého rytiera písal o vyše desaťročie neskôr. Tituly sú pritom spojené už od začiatku, spolu zazneli aj na premiére v roku 1906. Vo Francesce da Rimini čerpá skladateľ z Danteho Božskej komédie. Francesca je zamilovaná do Paola, je však vydatá za jeho brata Lanciotta. Ten, zdeptaný celou situáciou, predstiera svoj odchod, aby dvojicu pristihol pri nevere. Obaja sú zatratení. V príbehu ich stretáva Dante v druhom kruhu pekla, vyhradenom pre smilníkov a tých, ktorí hrešili pod vplyvom vášne. V Lakomom rytierovi je libreto priamo z Puškinovho textu. Ide o príbeh bohatého otca a jeho syna, v ktorom je túžba po bohatstve tou najsilnejšou motiváciou.

Linda Keprtová obe diela výborne prepojila. Používa v nich mnoho rovnakých riešení, motívov či rekvizít, z ktorých sa niektoré postupne stávajú až symbolmi. Scéna (Michal Syrový) je koncipovaná ako väzenie – takisto zboristi a postupne aj ďalší protagonisti, ktorí sa do pekla dostanú, na sebe majú väzenské mundúry. Tragickosť, beznádej a všadeprítomná zloba sú v libereckej kreácii jasne citeľné v každom momente. Cenné však je najmä to, ako sú divákovi podávané. Celkový efekt je totiž postavený aj na psychológii postáv, dej vrezáva sa pod kožu s tým, že pojednávané otázky hodnôt a morálky sa predsa stále týkajú všetkých z nás. Čo sa týka dramatickej linky, bezprostrednejšie ma zaujala prvá z jednoaktoviek, Francesca da Rimini, druhá, Lakomý rytier, je potom skôr sondou do zmýšľania hlavných postáv.

Čo sa týka hlavných predstaviteľov, dovolím si začať jedinou dámou v zostave sólistov, Líviou Obručník Vénosovou, ktorá stvárnila Francescu da Rimini. Speváčka má celkom prieraznú, kovovejšiu farbu hlasu, ktorou presviedčala najmä v stredných a prechodných polohách. Vo výškach bol jej hlas občas trochu plochý, v celku bola však jej Francesca odspievaná vydarene. V centre oboch opier stáli dvaja pánski protagonisti: Josef Moravec ako Paolo a Albert (syn lakomého baróna) a Pavol Kubáň, ktorý sa ujal záporných rol Lanciotta Malatestu a Baróna. Moravcov výkon bol nesmierne tvorivý, oduševnený, podporený veľmi zvučným hlasom, možno občas so náznakmi forsírovania. Pre mňa najpôsobivejší bol potom výkon Pavla Kubáňa. Predviedol do detailov premyslené fráze, kultivovaný hlasový prejav, a takisto majstrovské herecké stvárnenie oboch špecifických postáv, ktoré malo pre inscenáciu v podstate nosný charakter.

Obraz dotvárali bezchybné výkony Dušana Růžičku, ktorý účinkoval ako Dante a Žid, a Csabu Kotlára, ktorý sa predstavil ako duch Vergília a Vojvoda. Sólistom výborne sekundoval aj orchester. Rachmaninova hudba bezprostredne násobí atmosféru deja, tvorí jeho podklad, niekedy takmer v zmysle filmovej hudby. Túto rolu zastali hráči perfektne – určite aj vďaka inšpiratívnej taktovke Martina Doubravského, ktorý teleso viedol k pútavej, nápaditej práci so zvukom.

Rachmaninov Divadla F. X. Šaldy so sebou nesie mnoho ťaživého, temného a znepokojivého. Je to však takpovediac moderná tragédia: nestavia na veľkých okázalých gestách, sleduje pohnútky postáv a má v sebe kúsok civilnosti, vďaka ktorému sa pre publikum stáva, možno až nepohodlne, adresnou a aktuálnou.

Foto: Michaela Škvrňáková / Divadlo F. X. Šaldy Liberec