„Sólistom (najmä sopranistke) pritom predpisuje Horálek efektné árie.“

„Čo sa týka Mozartovho Requiem, rovno začnem tým, že sa pre mňa utorkové pojatie stalo jedným z najpodnetnejších, aké som počula.“

„Pojatie Mareka Štryncla bolo skutočne strhujúce.“

Musica Florea odohrala tento týždeň trojicu koncertov s hudbou Wolfganga Amadea Mozarta a Václava Horálka. Jeden z koncertov si mohlo vychutnať aj pražské publikum: v utorok 14. septembra zaznel program zložený z dvoch sakrálnych skladieb v Českom muzeu hudby. Voľba diel bola pritom veľmi zaujímavá: Mozartovmu slávnemu Requiem predchádzalo neznáme Oratorio de Passione Domini nostri Jesu Christi od Václava Horálka. Orchester a zbor Collegium Floreum dirigoval Marek Štryncl.

Musica Florea teda spojila jeden „megahit“ klasickej hudby s objavnou lahôdkou. Je ale treba povedať, že ani zaradenie Requiem nebolo z hľadiska dramaturgie bez zaujímavosti. Zaznelo totiž vo verzii Josepha Eyblera, Mozartovho žiaka, ktorý so skladateľom trávil posledné dni pred smrťou. Vďaka tejto úzkej spolupráci je Eyblerova verzia považovaná za najautentickejšiu. Eybler podľa dostupných zdrojov pracoval predovšetkým na sekvencii omše; od Süssmayerovej verzie sa líši napríklad v inštrumentácii.

Začnime ale Václavom Horálkom, rodákom zo Zlonic a Mozartovým súčasníkom, ktorého skladba zaznela na koncerte ako prvá. Ide o oratórium určené k obradom Veľkého piatku. Dielo má český text, v ktorom (ako uvádza aj Lucie Maňourová v slove k programu) nachádzame namiesto tradičného pašiového deja alegorické postavy Dušu, Nádej, Svedomie a Zúfalstvo. Tie sú stelesnené kvartetom sólistov; v prípade koncertov súboru Musica Florea to boli Michaela Šrůmová, Aneta Petrasová, Martin Javorský a Miloš Horák. Václav Horálek zďaleka nepatrí medzi často uvádzaných autorov; mnohé informácie o živote a tvorbe tohto hudobníka nám stále chýbajú. O to viac potom prekvapuje kvalita polhodiny trvajúceho oratória, ktoré uviedla Musica Florea.

Skladba začína temnou introdukciou; a už úvodné súzvuky zazneli v podaní Musica Florea veľmi farebne. V priebehu diela potom Horálek strieda rozjasnené plochy s tými závažnými a dielo má veľmi pôsobivú atmosféru. Tú v utorok v maximálnej miere podporili aj výkony umelcov. Sólistom (najmä sopranistke) pritom predpisuje Horálek efektné árie. Jasný, nezaťažený hlas Michaely Šrůmové sa do týchto árii výborne hodil. Poradila si aj s pohyblivejšími, koloratúrnymi miestami, ktoré dokázala odspievať s ľahkosťou. Azda len v najvyšších polohách strácal jej hlas na presvedčivosti a istote – celkovo ale podala vyrovnaný výkon. Jej spevácki partneri mali nepomerne menej priestoru ukázať svoje kvality. Vyzdvihla by som však mezzosopranistku Anetu Petrasovú. Jej zamatová farba hlasu ma už v Horálkovom diele veľmi zaujala a ktorá z celého kvarteta najlepšie zvládala zrozumiteľne vyartikulovať recitatívy aj navzdory akustickej nepriazni priestoru.

Čo sa týka Mozartovho Requiem, rovno začnem tým, že sa pre mňa utorkové pojatie stalo jedným z najpodnetnejších, aké som počula. Poučená interpretácia a adekvátne nástroje vo mne v tomto prípade naozaj vyvolali pocit, že som sa dostala k podstate diela a k tomu „ako to bolo myslené“ bližšie, než obyčajne. Pojatie Mareka Štryncla bolo pritom skutočne strhujúce; dramatickým výrazivom rozhodne nešetril. A nešetril ani svojich hudobníkov: živšie tempá, polyfónne štruktúry a dlhší dozvuk boli komplikovanou kombináciou, ktorú však súbor dobre ustál. Aj tak však akustika občas skresľovala zvukový balans, sólisti ostávali niekedy trochu prekrytí (v nižších polohách to potom platilo aj o zbore). Celkovo bol zbor veľmi zvučný tutti, samostatne zneli jednotlivé hlasové skupiny spoľahlivo, občas ale trochu nevýrazne. Orchester bol kvalitou veľmi vyrovnaný, jeho členmi sú naozaj kvalitní hráči; predsa len by som však obzvlášť vyzdvihla mimoriadny zvuk zohranej sláčikovej sekcie.

Už v prvej časti Introitus bolo zrejmé, že teleso svedomito pracovalo s artikuláciou, zbor si dal záležať na čo najprecíznejšej dikcii, sústredenie všetkých bolo samozrejmé. Vydarený bol aj úvodný sólový vstup sopranistky, jednoduchý, bez zbytočného vibrata. Nasledujúce Kyrie a Dies Irae strhli svojou expresívnosťou, Tuba mirum zaujalo kvalitným trombónovým sólom, ku ktorému sa dobre pridal Miloš Horák so svojím pevným, znelým basom. V Rex tremendae publikum uhranul zbor kompaktnými, zvučnými zvolaniami. V lyrickejšom Recordare sme potom mali dosť priestoru vnímať súznenie kvarteta sólistov. Podľa mňa mimoriadne dobre sa k sebe hodili hlasy dámskej časti kvarteta, dobre doplnené basom. Tenorista Martin Javorský mi do tejto kombinácie svojim hlasom príliš nezapadal, jeho tón na mňa pôsobil trochu plocho.

Doménou interpretácie pre mňa ostávali skôr búrlivejšie úseky. Napríklad, emotívna Lacrimosa na mňa z hľadiska dynamiky už pôsobila až príliš expresívne, krehké Hostias ma takisto zaujalo menej, než iné časti. Naopak veľmi pôsobivá bola napríklad jasavá časť Sanctus, kde zbor a orchester zneli tutti v neobyčajnej symbióze, či živelné Domine Jesu.

Requiem v podaní Musica Florea bolo intenzívne, monumentálne, niekedy trochu na hrane, zároveň ale výborne vypracované a zvukovo neobyčajné. Dalo by sa hovoriť o niektorých nedostatkoch, alebo popisovať ktoré riešenia s mojim vkusom korešpondovali viac či menej. Každopádne mi ale interpretácia poskytla mnoho zaujímavých dojmov a podnetov, nad ktorými neprestanem rozmýšľať ani po dopísaní tejto recenzie. To je, pre mňa, jedna z najlepších vecí, aká sa na koncerte môže stať.

Foto: Naďa Faltusová