„Možnosti nástrojov ďalej obohacujú aj rôzne sordiny, preparácie a takpovediac kombinácie hudobných nástrojov s nehudobnými predmetmi.“

„To, s akou presnosťou (či už v načasovaní alebo zvukovej kvalite) musia byť jednotlivé detaily kreované, si podľa mňa v podstate vyžaduje svojský druh virtuozity.“

„Jana Kubánková veľmi citlivo vykreslila jednotlivé nuansy, úspešne sa hrala s autorkinými požiadavkami na rôzne stupne tlaku.“

„Na hudbe ma zaujíma fyzikálny, existenciálny zážitok“. Aj touto vetou predstavuje svoju tvorbu pôvodom talianska skladateľka Clara Iannotta, ktorej skladbám venoval Orchestr Berg celý koncert 3. apríla. V Divadle Archa zazneli dve kompozície, jedna sólová a jedna pre ansámbel. Hudobné čísla však boli celkom tri: Orchestr Berg totiž opäť pristúpil k svojmu formátu „slyšet dvakrát“ a kompozícia s názvom Intent on Resurrection – Spring or Some Such Thing sa dočkala hneď dvoch uvedení.

Clara Iannotta, ktorá sa len pred pár týždňami stala vyučujúcou na ikonickej viedenskej MDW, patrí k medzinárodne oceňovaným autorkám a jej hudba zaznieva v podaní najprestížnejších súborov. Ostatne, ako čítame i v bulletine, aj skladba Intent on Resurrection – Spring or Some Such Thing vznikla na objednávku Ensemble intercontemporain a Festival d´automne. Iannotta hovorí v súvislosti so svojou hudbou o fyzickom zážitku, prežívaní, a „choreografii zvuku“ Asi nás teda neprekvapí, že jej hudba vyzýva poslucháča k menej obvyklým prístupom k počúvaniu, a ani to, že základným kameňom jej skladieb (aspoň tých, ktoré uvádzal BERG a ktoré sú už relatívne staršie 2014/2015) je práve neobyčajná vynaliezavosť a bohatstvo v oblasti zvukového materiálu. Nad rámec týchto „charakteristík“ potom skladateľka očarila mimoriadne detailnou prácou s nuansami zvukov, určitou zvláštnou krehkosťou, a originálnou invenciou. Tá, napriek zrejmej autorkinej fascinácii týmto typom práce, nie je prvoplánová, ale má svoju rolu a poslanie.

Obe skladby, ktoré v pondelok zazneli, sú komponované pre akustické nástroje. Tie je odporúčané amplifikovať, množstvo detailov by bez ozvučenia nevyznelo; zároveň sa na ne hrá najrôznejšími rozšírenými technikami. Možnosti nástrojov ďalej obohacujú aj rôzne sordiny, preparácie (skvele funguje magnet v strunách klavíru aj medové lyžičky medzi strunami harfy) a takpovediac kombinácie hudobných nástrojov s nehudobnými predmetmi. Dôležité sú megafóny, vínové poháre s vodou, hracie skrinky, vábničky, ale aj polystyrén, na ktorý sa hrá slákom či tvrdou kefou. Keď autorka vysvetľuje, že doma nemali hračky, ale že ju otec v podstate učil vyrábať si ich aj z bežných predmetov, celkom ľahko môžeme nájsť paralelu s jej kompozičným jazykom.

Bolo by jednoduché, aby pri takom množstve prvkov skĺzla autorka k samoúčelnosti. Clara Iannotta toto nebezpečie ustála. Z môjho pohľadu bolo možno „hľadanie“ zvukov miestami až príliš dominantné, nakoniec sa ale všetky nápady stali prostriedkom k vyjadreniu. Detaily a rozmanitosť materiálu pritom, aj vzhľadom k nelineárnosti skladby, utvárajú znejúci výsledok bez toho, aby vytvárali silné vzťahy na vyšších úrovniach štruktúry. Súvislosti tak nachádzame skôr v kratších úsekoch. Myslím si, že zahrať túto skladbu dvakrát v jeden večer bola zo strany BERG-u dobrá voľba. Pri druhom počutí sa človek už orientuje celkom inak, a zvlášť v kompozícii s množstvom podnetov sa pred ním viac začínajú odkrývať aj tektonické riešenia skladby, či autorkino narábanie s časom. Navyše, druhému uvedeniu predchádzalo rozprávanie dirigenta Petra Vrábela, skladateľky a hráčov, publikum tak počúvalo poučenejšie. Orchestr BERG podal v oboch prípadoch veľmi sústredený výkon. Vzhľadom k povahe skladby nešlo o to, aby vystavali priebeh či krivku, naozaj sa však podľa mňa podarilo sprítomniť jednotlivé hudobné deje, viesť poslucháča k tomu, aby vnímal daný moment. Jednotlivé bloky nakoniec skladby zneli v podaní BERG-u ako zvukové obrazy. Bolo obdivuhodné, ako sa hráči zžili so svojimi úlohami. Každému z nich boli totiž okrem ich nástroja zverené aj ďalšie predmety. To, s akou presnosťou (či už v načasovaní alebo zvukovej kvalite) musia byť jednotlivé detaily kreované, si podľa mňa v podstate vyžaduje svojský druh virtuozity. Hráči orchestru a dirigent Peter Vrábel preukázali, že im tieto zručnosti nechýbajú. Obzvlášť mnoho toho mali, už tradične, na starosti hráči na bicie. Martina Opršála a Štěpána Hona tak treba za ich výkon vyzdvihnúť.

Trochu nevďačnú úlohu mala podľa mňa v rámci večera prvá skladba, Dead Wasps in the jam-jar. V tomto krátkom sólovom kuse, sa autorka formálne inšpiruje časťou Bachovej Partity č. 1 a pracuje s veľmi subtílnymi prostriedkami. Mnohé z nich pritom na ploche troch minút poslucháč nemusí stihnúť zachytiť. Obzvlášť, keď nie je plne sústredený. To bol, myslím, prípad pondelňajšieho koncertu. Skladba bola zaradená hneď na úvod, začala znieť krátko po úvodnom slove, vrava v publiku nestihla celkom ustať. Samozrejme, toto nie je poznámka k samotnému výkonu, len sa domnievam, že by skladbe pristal trochu veľkorysejší priestor. Skvelá sólistka Jana Kubánková by si napokon zaslúžila absolútne plnú pozornosť všetkých zúčastnených. Veľmi citlivo vykreslila jednotlivé nuansy, úspešne sa hrala s autorkinými požiadavkami na rôzne stupne tlaku na struny a ďalšími výrazovými detailmi. Popritom svoje pojatie zvládla nezaťažiť, ale podať ho ako jeden moment, pohľad prchavý, ťažko uchopiteľný. Zvyšok koncertu potom Jana Kubánková excelovala z prvej stoličky; a ja by som si „slyšet 2x“ pokojne priala aj jej sólový výstup. Od Orchestru BERG jednoducho ďalší veľmi inšpiratívny počin, cenný navyše aj tým, že autorku priviedli do Prahy, a podarilo sa ju získať aj pre workshop na pražskej HAMU.

Foto: ze zkoušky – Facebook / Karel Šuster