„Najväčšiu prednosť večera pre mňa pritom predstavoval výkon Arnheiður Eiríksdóttir.“

„Každá zo speváčok bola, prirodzene, v rámci koncertu nositeľkou trochu iného naturelu a prejavu.“

„Akrobatická ária bábiky Olympie bola v interpretácii Marie Sardaryan obdivuhodnou ekvilibristikou.“

V predvianočnom týždni si agentúra Nachtigall Artists, presnejšie jej Spolek přátel hudebních talentů, pripravila pre svojich poslucháčov ďalší z komorných recitálov na Novoměstské radnici. Protagonistkami boli sopranistka Maria Sardaryan a v podstate domáca mezzosopranistka, členka Opery ND Arnheiður Eiríksdóttir. Za klavírom sedel osvedčený Ahmad Hedar. Sviatočné melódie síce 19. decembra (takmer) nezneli, poslucháčsky ústretová dramaturgia ale formátu vianočnému koncertu zodpovedala celkom presne.

Viem si celkom dobre predstaviť, že koncert a jeho dramaturgia boli drobným darčekom aj pre samotné interpretky. Zvlášť pri Arnheiður Eiríksdóttir vieme posúdiť, že sa predstavila v kusoch, ktoré dobre pozná a v ktorých žiari aj v Zlatej kapličke. Zaznelo napríklad Rossinino Una voce poco fa, ale aj duet Ist ein Traum, kann nicht wirklich sein z Ružového gavaliera, titulu, ktorý speváčke vyniesol Cenu Thálie. Maria Sardaryan potom zaradila napríklad arménsku pieseň – ako naplnenie sľubu zo začiatku kariéry, ktorým sa zaviazala spievať piesne svojho národa na každom koncerte. Celý večer sa tak v podstate stal milým (a s trvaním okolo hodiny relatívne stručným) adventným stretnutím. Jeho najväčšiu prednosť pre mňa pritom predstavoval výkon Arnheiður Eiríksdóttir.

Každá zo speváčok bola, prirodzene, v rámci koncertu nositeľkou trochu iného naturelu a prejavu. Maria Sardaryan disponuje dramatickejšie pôsobiacim, hoci naozaj pohyblivým hlasom so silným volumenom. Arnheiður Eiríksdóttir má takisto veľmi nosný tón, zároveň ho ale častejšie a flexibilnejšie prispôsobuje umiernenejším rovinám. Do veľkorysej akustiky sály Novoměstské radnice sa práve tento prístup podľa mňa hodil o čosi viac, tu už však naozaj hovoríme aj o súhre vonkajších vplyvov.

Na programe boli celkom štyri duety, ku ktorým sa v prídavku pridal ešte piaty. Vo všetkých týchto číslach vystupovali umelkyne zohrane. Azda najlepšie vyznel práve spomínaný duet z Ružového gavaliera s veľmi pekne klenutými frázami. Znamenitým číslom bola aj „večerná modlitba“ z Humperdinckovho Janka a Marienky (číslu by možno pokojne pristali aj ešte nižšie dynamiky). Jedinečnú energiu ale umelkyne priniesli hneď vo svojom prvom spoločnom vstupe, Aprite, presto, aprite z Figarovej svadby. Na krátkej ploche zvládli vytvoriť nie len odľahčený a pôsobivý spevácky, ale aj celkom zábavný herecký vstup. Večer ukončili spoločným Viens, Mallika z Delibésovej Lakmé. Nemali sme samozrejme toľko priestoru, aby sme mohli posudzovať jemnejšie nuansy vzájomných interakcií hlavných protagonistiek. Zdalo sa ale, že si v pojatí duetov celkom porozumeli. Mala som pritom pocit, že to bola práve Eiríksdóttir, ktorá na celkové vyznenie dbala o čosi vedomejšie a citlivo vnímala aj miesta, na ktorých bolo potrebné dať viac priestoru jej speváckej partnerke.

Keď hovoríme o citlivom prístupe k umeleckým kolegom, zmieňme jedným dychom aj Ahmada Hedara. Skúsený korepetítor bol pre sólistky spoľahlivou oporou. Jeho vklad som veľmi ocenila napríklad v duete z Ružového gavaliera, kde v zaujímavých harmonických postupoch dokázal maximalizovať účinok, ktorý je v originály podporený skladateľovou povestnou inštrumentáciou.

Čo sa týka sólových výstupov speváčok, večer vrcholil najmä efektnými číslami jednak z Hoffmanových poviedok (slávne Les oiseaux dans la charmille) v podaní Sardaryan a Ich lade gern mir Gäste ein zo Straussovho Netopiera, v ktorom sa blysla Eiríksdóttir. „Akrobatická“ ária bábiky Olympie bola v interpretácii Marie Sardaryan obdivuhodnou ekvilibristikou a hlavne v najvyšších polohách bola veľmi presná. Občas som sa ale nemohla zbaviť dojmu, že má speváčka na áriu predsa len o čosi ťažší hlas a že nie všetky koloratúrne miesta boli tak ostré a svietivé, ako býva pri Olympii oceňované. Arnheiður Eiríksdóttir potom presvedčila v roztopašnom kuse od Johanna Straussa II, v ktorom preukázala pevnosť, ale aj prirodzenú plastickosť svojho hlasového prejavu. Napriek účinku týchto dvoch čísel sa však pre mňa ťažiskom večera stali dve piesne. Marie Sardaryan sa v arménskej piesni bez sprievodu ukázala v celkom inej, až mystickej rovine a zo svojho výsostne operného prejavu tu dokázala veľmi vhodne ustúpiť. Arnheiður Eiríksdóttir potom okúzlila pokojnej islandskej Ave Marii, v ktorej som si vychutnala hlavne jej sebaisté nízke polohy.

Krátky dvojrecitál uzavrela (ako inak) Tichá noc – a hoci to znie ako vianočné klišé, protagonistkám sa podarilo spraviť z tohto prídavku vlastne príjemnú a neokázalú kódu tohto večera. Koncert asi celkovo nepatril k tým najsilnejším zážitkom, ktoré mi podujatia z dielne Nachtigall Artists kedy priniesli (na „prvú dobrú“ mi z koncertov v tejto sále napadá recitál Emily d´Angelo). Rozhodne ale nesklamal a v rámci predvianočného stresu priniesol dostatok povznášajúcich momentov. A to bol zrejme cieľ – práve takto nejak bol totiž propagovaný aj samotnými organizátormi.

Foto: Jiří Vaněk