„Táto dvadsaťminútová skladba je sugestívnou prehliadkou najrôznejších zvukov.“

„Podstatnými boli aj nahrané zvukové stopy. Vďaka nim Andre dostal do svojho diela jeden mimoriadne podstatný aspekt: šepot.“

„Zvuková pestrosť a nevšednosť nie je hlavným cieľom, skôr prostriedkom.“

„Je tam jediná nota, ktorá zaznie presne tak, ako je zapísaná,“ usmieval sa jeden z hráčov Orchestru BERG, klavirista Miroslav Beinhauer, počas rozpravy, ktorá prebiehala medzi dvomi uvedeniami skladby üg Marka Andreho. Dielo vzniklo ako akási zvuková pohľadnica, či esencia mesta Istanbul: a pre dosiahnutie čo najpresvedčivejšieho výsledku autor využíva nástroje spôsobom, ktorý bol aj pre skúsený Orchestr BERG v niečom neobvyklý. Možno aj preto uviedli skladbu hneď dvakrát v rámci jedného večera – v sále DOX+ zaznelo üg 11. apríla.

Najskôr trochu kontextu, ktorý je celkom podrobne popísaný aj v program ku koncertu. Skladba vznikla v rokoch 2007 až 2008, ako súčasť projektu, v rámci ktorého boli skladatelia vyslaní do rôznych veľkomiest. Svoje zážitky a impresie mali hudobne spracovať do skladby pre prestížny Ensemble Modern. Mark Andre sa ocitol v Istanbule. Začal pracovať s akustickými špecifikami tamojších duchovných stavieb, zároveň sa ale venoval skutočnosti, že mesto je stelesnením „prechodu“, nemecky „Übergang“, v skladateľovej skratke „üg“. Rozprestiera sa na dvoch kontinentoch, medzi kultúrnymi okruhmi… Snaha o zachytenie zvukového prostredia pritom u skladateľov pretrváva doteraz, myslím však, že Andreho kompozícia zostáva stále mimoriadne fascinujúcou.

Hudobne je táto dvadsaťminútová skladba sugestívnou prehliadkou najrôznejších zvukov. Air sounds, udieranie po hornom diely basklarinetu bez hubičky či ťah sláčikom po strunách bez vydania tónu boli v tomto prípad skutočne len základom. Obzvlášť špecificky sa skladateľ postavil k partu klavíru. Na struny sa hralo pohárom, prechádzalo sa po nich gumovou loptičkou, do konštrukcie sa udieralo rôznymi kladivkami. Hra na struny klavíru už je občas naozaj skôr klišé než originálny nápad, v tomto prípade ale pracuje s týmto prvkom skladateľ veľmi funkčne a invenčne. Pre Andreho navyše zvuková pestrosť a nevšednosť nie je hlavným cieľom, skôr (vyjadrovacím) prostriedkom.

Nepostrádateľným prvkom sa stala elektronika (obsluhoval Jiří Lukeš). Všetky nástroje sú v tejto skladbe amplifikované a ich zvuk je následne modifikovaný. Andre predpisuje osemkanál, takže zvuk poslucháčov spoľahlivo obklopuje a dotvára ich priestor. K tomu prispieva aj rozmiestnenie malých pódií s bicími nástrojmi, ktoré stáli na bokoch hľadiska. O využití priestoru v skladbách sa teraz hovorí pomerne často – u Andreho to ale, aspoň na mňa, zapôsobilo ako málokedy.

Podstatnými boli aj nahrané zvukové stopy. Vďaka nim Andre dostal do svojho diela jeden mimoriadne podstatný aspekt: šepot. Počujeme imáma čítať korán, šeptom zaznievajú aj písmená židovskej abecedy (ich nástupy sú ovládané pomocou sampleru), kresťanstvo reprezentujú šepkané úryvky z Nového zákona. Úplne nakoniec počujeme konkrétne mená. Ide o mená pacientov v nemocniciach v Istanbule a Freiburgu, pacientov v paliatívnom štádiu, ktorých Andre poprosil, aby zašepkali svoje meno. Môže to znieť ako pochmúrny nápad, v skutočnosti ale Andre odzbrojujúco zachycuje ďalší dôležitý prechod, prechod zo sveta živých. „Je to taká akustická fotografia,“ dodal skladateľ po koncerte k môjmu dojmu, že vďaka tejto skladbe dotyčných ľudí vlastne zvečnil.

Všetko to zvukové bohatstvo sa pritom odohráva v tichých, umiernených zvukových hladinách – aj zvuky nástrojov tak vlastne korešpondujú so šepotom. V spojení so statickejším odvíjaním hudobného prúdu by sa tak možno mohlo zdať, že nejde o príliš komplexnú štruktúru. Rôznorodosť zvukov, zapojenie elektroniky a v neposlednom rade rytmická komplikovanosť, nutnosť absolútne presných nástupov, koncentrácie a dokonalej orientácie v partoch však z üg rozhodne robí interpretačne neľahkú záležitosť. Orchestr BERG si s touto výzvou poradil veľmi dobre a vedenie Petra Vrábla bolo evidentne spoľahlivé. Neuchopiteľnú, trochu tajomnú atmosféru na svojich poslucháčov určite previedli. Hoci skladba neobsahuje brilantné pasáže v tradičnom slova zmysle, o určitom prejave virtuozity by sa predsa len hovoriť dalo.

Ako som naznačila na úvod, skladbu sme počuli hneď dvakrát. Išlo o špecifický formát koncertu: skladba zaznela raz, nasledovala prestávka, po nej predstavenie skladby, s dojmami interpretov aj s komentárom skladateľa, po nej sme počuli skladbu druhýkrát. Neviem, nakoľko môj posluch ovplyvnili „výpovede“ umelcov o tom, ako je táto skladba skutočne náročná, a nakoľko bol môj zážitok iný skutočne vďaka opakovanému počúvaniu.

Každopádne, a teraz skutočne čisto subjektívne, pri prvom počutí mi skladba pripadala viac homogénna, ako zvlnená plocha a jeden súdržný celok. Pri druhom uvedení som si mohla dovoliť sústrediť svoju pozornosť na jeden aspekt bez toho, aby som sa bála, že mi ujde niečo podstatné. Počula som oveľa viac kontrastov, detailov, uvedomila som si, že skladba je istým spôsobom členená vďaka tomu, že Andre v jednotlivých úsekoch používa príbuzné typy zvukov. Vlastne neviem povedať, ktoré počutie mi prinieslo viac. Už len táto konfrontácia vlastných posluchových zážitkov je ale nesmierne prínosným faktorom – a Orchestru BERG patrí uznanie za to, že sa o hĺbku zážitkov svojich poslucháčov a o ich preniknutie do skladby takto stará.

Foto: Martin Sigmund, ilustrační – ze zkoušky / Karel Šuster