„Bolo zrejmé, že vybraní autori a autorky premýšľajú o forme, o tom, ako sa vysporiadať s tradičnými lineárnymi, teleologickými postupmi, a že viac či menej počítajú s vplyvom percepcie poslucháča.“

„V tomto prípade sa Mikyskovi naozaj podarilo štrukturovať priebeh skladby tak, aby poslucháčov vtiahol do svojej ‚hry‘, do svojho pojatia času.“

„Demoč je jedným z autorov, ktorý s striedmymi elementmi dokáže pracovať mimoriadne účinne a precízne.“

Zásadní mládí – takúto tému mal ďalší zo „zásadných“ koncertov, ktoré Ostravské centrum nové hudby každoročne organizuje v pražskom DOX-e. Zatiaľ čo v minulých rokoch sme mali možnosť počuť takpovediac monotematické koncerty (Zásadní Xenakis či Lang), tentokrát bol program o poznanie rozmanitejší. 15. novembra totiž zazneli orchestrálne skladby piatich mladých autorov a autoriek z rôznych krajín.

Jedno však mali skladatelia a skladateľky predsa len spoločné: všetci boli účastníkmi inštitútu na Ostravských dňoch. Myslím, že to na ich východziu pozíciu malo nezanedbateľný vplyv; písali pre zoskupenie, ktoré do istej miery poznajú (hoci je obsadenie Ostrava New Orchestra premenlivé). Nepovedala by som však, že sa svoj jazyk snažili špecifikám súboru prispôsobiť – azda sa len mohli spoľahnúť, že ich diela budú hrať hudobníci, ktorý majú k súčasnej hudbe nadštandardný vzťah.

Dirigent večera a zakladateľ Ostravských dnů Petr Kotík popísal program ako „autentický projev tvůrců nové generace“. To sa prejavilo azda najviac v tom, že sme počuli päť osobitých skladieb, z ktorých každá mala svoju estetiku a prostriedky. Bolo zrejmé, že vybraní autori a autorky premýšľajú o forme, o tom, ako sa vysporiadať s tradičnými lineárnymi, teleologickými postupmi, a že viac či menej počítajú s vplyvom percepcie poslucháča. Častým prvkom tiež bola práca s tichom, detailom, subtílnosťou. Na to, aby sme na základe počutého mohli zovšeobecňovať a snažiť sa definovať štýl novej generácie, to samozrejme nestačí – ako ukážka niektorých ciest v súčasnej tvorbe a prístupov k parametrom času a zvuku však večer fungoval, hoci nič vyslovene radikálne nezaznelo.

Prvou skladbou v programe bola kompozícia Otesánek (Fairytale no. 1) od Maríe de Grandi Ruzafy – najmladšej autorky programu, ktorá napísala Otesánka ako svoju prvú orchestrálnu skladbu. Podľa slov skladateľky vychádzala v začiatkoch práce na tejto partitúre z vnímania tónov a dialógov medzi hlasmi v orchestri. Myslím, že tento aspekt bol v jej skladbe naozaj prítomný. Nástrojové skupiny spolu rôzne interagovali, hlavne v začiatku kompozície autorka zaujímavo odhaľovala línie jednotlivých nástrojov. Jej práca tu pripomínala prácu s komorným súborom (napokon, zo všetkých čísel mala práve Ruzafina skladba najmenšie obsadenie, napríklad violončelo a kontrabas boli zastúpené len jedným hráčom). Túto techniku skladateľka používala zručne, nezabránilo to však tomu, aby viedla aj k určitej chúlostivosti partov. Bolo zrejmé, že nie všetky sekcie sa s dielom vyrovnali rovnako suverénne (výborne zneli bicie a pikola, ktoré mali dominantné role, menej presvedčivo pôsobili husle a najmä violy). Formálne je Otesánek stavaný z niekoľkých blokov, medzi ktorými síce nevládnu žiadne ostré kontrasty, napriek tomu ale priebeh pôsobí fragmentárne a skladba tak podľa môjho názoru trochu lavíruje medzi určitou diskontinuitou a jednotou celku. Vyznenie skladby podľa mňa oživilo nevtieravé, organické použitie materiálu odvodeného z folklóru.

Nasledovala skladba Christiana Ferlaina, pôvodom talianskeho skladateľa a saxofonistu. V DOX-e zaznela v premiére jeho skladba Synthetics 1 – Floating. Ako základnú črtu skladby menuje Ferlaino nestabilitu: a to ako tú časovú, tak tonálnu, kedy vytvára vlastný mód odvodený z talianskej ľudovej hudby. Hoci tieto prvky fungovali, nepovedala by som, že mali na poslucháča skutočne tak zásadný efekt, aby vytvorili neistotu – skôr som vnímala vzťah väčšej časovej plochy a relatívne asketických prostriedkov a materiálu. Základom štruktúry sú držané tóny. Ich konkrétna výsledná podoba je ale ponechaná na hráčoch: môžu si vybrať z niekoľkých výšok a rozhodnúť sa, ako dlho bude tón znieť. Intonačne pritom túto úlohu zvládol mladý ansámbel myslím veľmi dobre. Čo ma ale trochu rušilo, bol fakt, že napriek snahe skladateľa o voľný, plynulý priebeh som stále v interpretácii dokázala vypozorovať pulz. Petr Kotík pritom v rámci skladby používal len skutočne úsporné gestá. Na Ferlainovej kompozícii, ktorá je, celkom očividne, inšpirovaná Feldmanom, ma celkom zaujal autorov zmysel vymodelovať veľmi postupné, nepatrne nastupujúce zmeny. Napriek prvotnému zdaniu, že je skladba takmer statická, sa ukázalo, že proces (hlavne postupné hustnutie faktúry) v nej predsa len prítomný je – je len roztiahnutý v čase.

Vrcholným číslom večera sa pre mňa stala skladba domáceho autora Iana Mikysku s názvom Šan-šuej. Mikyskova kompozícia vychádza z niekoľkých mimohudobných inšpirácií, predovšetkým z čínskej tušovej krajinomaľby. Vo svojom texte Mikyska spomína niekoľko metafor, ktoré sú s touto inšpiráciou spojené; napríklad pripodobňovanie ťahu sláčika k ťahu štetcom, či orchestru k priestoru krajiny. Nič z tohto sa však vo výsledku neprejavovalo ako nejaké popisné klišé. Dôležitým faktorom tejto kompozície pritom bolo to, že v jej čele stáli dvaja sólisti: Irvin Venyš s basklarinetom a Martin Opršál s bicími. Ich rola pritom nebola voči orchestru až tak dominantná, ako tomu býva u typických koncertných diel. Skôr som mala pocit, že je ústredná dvojica pôvodcom impulzov, na ktoré orchester reaguje; protagonisti tak pôsobili ako prirodzení lídri, stále úzko prepojení s ansámblom. Obaja navyše podali skvelý, sústredený výkon. Mikyskova skladba vyrastá vlastne „z ničoho“ – na úvod počujeme len air sounds v basklarinete, po pár minútach sa pridávajú aj ďalšie nástroje. Len postupne začínajú zaznievať tóny, neskôr sa pomaly rozvíjajú do intervalov. Po istom čase prichádza zlom, spoločné gesto – súzvuk orchestru, po ktorom je dianie o čosi hutnejšie, čas je zrazu organizovaný inak, miera zmeny je vyššia. Napriek tomu však skladba končí tak povediac al niente, v miznúcom šušťaní, ktoré celý orchester vydáva trením dvoch hárkov papiera. V tomto prípade sa podľa mňa autorovi naozaj podarilo štrukturovať priebeh skladby tak, aby poslucháčov vtiahol do svojej „hry“, do svojho pojatia času.

Po prestávke nasledovala celkom iná kompozícia, skladba Canvas od Liisy Hirsch. Ak Mikyskovo dielo odkazovalo na výtvarné umenie, skladba Liisy Hirsch sa výtvarnému dielu sama priblížila. Názov Canvas (plátno) je podľa mňa v tomto prípade naozaj celkom príznačný: farba sa pre skladateľku stáva dominantnou zložkou. Ako sama píše, na tvorbu nečakaných zvukových farieb využíva prácu s alikvotnými tónmi či s rezonanciou. Myslím, že sa jej tento zámer daril a že sa dočkala aj kvalitnej interpretácie, v ktorej zmieňované princípy boli prítomné (hoci možno nie vždy stopercentne). Vznikal fascinujúci, prchavý svet, jednotlivé prvky skladala do väčších celkov (vertikálne aj horizontálne). Autorka píše, že sa v jej skladbe dá sústrediť ako na detail, tak na väčšie celky. Aj s tým by sa dalo súhlasiť; povedala by som však, že zatiaľ čo v prvej polovici diela ma výslednice zvukov a ich interakcie bavili a čiastočne aj prekvapovali, v druhej polovici som už mala pocit, že skladba trochu stráca dych.

Na záver zaznela skladba Adriána Demoča Popínavá hudba. Relatívne rozsiahla kompozícia sa materiálovo odvíja od jednej melodickej linky, alebo možno skôr motívu. Ten postupne prerastá celou štruktúrou, dostáva sa stále ďalej, nachádza si cesty – tak, ako popínavá rastlina. Motív pritom mení svoju kontúru, občas je rozšírený, občas z neho zaznie len fragment, stále ho však rozoznávame; možno by sme mohli hovoriť o variovaných repetíciách. Skoro sa zdá, akoby sa viac než motív menilo jeho okolie, pozadie, kontext, do ktorého sa dostáva a ktorému sa možno čiastočne prispôsobuje. Demočova hudba je v tomto prípade úsporná nielen v aspekte takmer minimalistického materiálu a postupov, ale aj výrazových prostriedkov. Dynamicky sa pohybuje v najčastejšie okolo piano-pianissima, s občasnými crescendami do mezzopiana. Delikátnosť skladbe potom pridávajú mikrotonálne vychýlenia. Demoč je jedným z autorov, ktorý s striedmymi elementmi dokáže pracovať mimoriadne účinne a precízne: inak by koncentrovanú, dvadsaťminútovú kompozíciu postavenú v podstate na trojtónovom motíve vytvoriť nemohol (a všetka česť interpretom, s akou pozornosťou skladbu odohrali). Napriek tomu som už asi od autora počula kompozície, v ktorých pokúšal percepciu poslucháča možno nápaditejším spôsobom. Tak ako tak však podľa mňa táto skladba vytvorila niektoré z najpôsobivejších momentov večera – a do programu, v ktorom sa riešenia časového priebehu a formy zdali byť jednou z kľúčových otázok, priniesla veľmi podstatné podnety.

Foto: Zdeněk Chrapek