„Tvorkyne dávajú celku štruktúru, a hoci upustili od lineárneho smerovania, udržali pozornosť publika zmenami nálad, tempa či vzťahov jednotlivých zložiek.“

„Vöröšovej sa podarilo aj obmedzeným materiálom a „obsadením“ tvoriť kontrasty, gradácie, niekde prekvapila plochami, ktoré boli celkom nekonvenčne komplexné.“

„Živelnosť, radosť, ale aj povznášajúci lyrizmus boli artikulované veľmi presvedčivo.“

Společný zážitek účinkujících i obecenství – to je jedna z viet, ktorými tvorcovia popisujú koprodukciu Orchestru Berg, Eli a kol. a divadla Ponec s názvom Stále stejný příběh. Zvukovo-pohybové predstavenie s hudbou Jany Vöröšovej a choreografiou Mirky Eliášovej má predlohu v inuitskej legende; poznať jej dej však nie je podstatné. Dôležitejšími sa stávajú jednotlivé obrazy, vzťahy protagonistov a publika, ale aj odkazy na prírodu a jej ochranu – už samotný názov naznačuje, že jednou z tém tohto útvaru je aj recyklácia. Premiéra sa uskutočnila 5. septembra 2023 práve v divadle Ponec.

Spojenie inuitských príbehov s otázkou udržateľnosti môže pôsobiť ako dosť kostrbaté. Ako však uvádza Jana Vöröšová, spoločným prvkom bol pre ňu fakt, že si tento národ vždy vystačil s málom. Navyše, všetky inšpirácie či zámery (prepojenie pohybu a zvuku, interakcie s publikom a ďalšie) sa v predstavení stretávajú veľmi organicky, nevtieravo. Za to treba prácu tvorkýň a piatich protagonistov rozhodne vyzdvihnúť, celok totiž pôsobil veľmi prirodzene. Pravdepodobne aj vďaka tomu, že finálny tvar vznikol z úzkej spolupráce všetkých zúčastnených a výrazne sa vyvíjal behom spoločných skúšok.

Stále stejný příběh je ambiciózne označený ako predstavenie pre divákov od 6 do 99 rokov. Než som ho sama videla, chápala som túto formuláciu skôr ako marketingový ťah. Po tom, čo som predstavenie navštívila si ale myslím, že táto veta nie je ďaleko od pravdy. Tvorkyne dokázali pracovať s takými prostriedkami, ktoré sú dostatočne abstraktné na to, aby si do nich každý dokázal vložiť to, čo chce a potrebuje. Zároveň ale nenechávajú diváka tápať. Celku dávajú štruktúru, a hoci upustili od lineárneho smerovania, udržali pozornosť publika zmenami nálad, tempa či vzťahov jednotlivých zložiek. Po čase dokonca zistíme, že sa niektoré motívy opakujú, hoci stále v trochu inom kontexte. Nie je to ale nepríjemné opakovanie, z ktorého sa nedá vystúpiť, skôr reprezentácia toľko zmieňovaného kolobehu. Navyše, diváci (aspoň tí, čo sedia v prvej rade) sa občas sami dostanú do deja – napríklad dostanú do rúk niektorý z predmetov a vytvárajú zvuk spolu s interpretmi. Tieto vsuvky pôsobia milo, keďže som ale skutočnú interakciu publika s protagonistami vnímala skôr v iných úrovniach (hlavne v tom, že divákova predstavivosť mala relatívne veľa priestoru), nepovažovala som ich za kľúčové.

Zvuková zložka sa odvíja v niekoľkých rovinách. Jednak sú to pôvodne nehudobné predmety (guľôčky z rôznych materiálov, vínové poháre s vodou, šuštiace papieriky), ďalej „skutočné“ hudobné nástroje (husle – Jana Kubánková, bicie – Radek Doležal, akordeón – Jana Vörošová). Dôležitými potom boli aj rozmanité hlasové prejavy. Na tých sa podieľali ako hudobníci, tak tanečníci – hranica medzi nimi sa často dosť zmazávala a domnievam sa, že nie raz museli trochu opustiť svoju komfortnú zónu. Jana Vörošová podľa mňa veľmi dobre pracuje so zvukomaľbou a tieto prostriedky fungovali aj v tomto prípade. V iných súvislostiach by možno zvukové prvky reprezentujúce rôzne živočíchy či zmeny počasia mohli pôsobiť až príliš priamočiaro. Do tohto predstavenia, ktoré má v sebe niečo veľmi sympaticky hravé a čisté, však zapadli presne. Vöröšovej sa podarilo aj obmedzeným materiálom a „obsadením“ tvoriť kontrasty, gradácie, niekde prekvapila plochami, ktoré boli celkom nekonvenčne komplexné. Takou bol hlavne záverečný obraz – z jednoduchých hrdelných zvukov tanečníkov sa vyvinul rytmický, vtipný ansámbel.

Prepojenie zvukovej zložky s tou pohybovou bolo naozaj úzke a hoci nie som žiadnou odborníčkou na tanečné inscenácie, súdržnosť týchto dvoch elementov som relatívne skoro vyhodnotila ako jednu z najsilnejších stránok predstavenia. Myslím, že to, čo sa Jane Vörošovej darilo v zvuku, dokázala Mirka Eliášová previesť do pohybu. Živelnosť, radosť, ale aj povznášajúci lyrizmus (ten dominoval hlavne v jednom zo záverečných obrazov, ktorý znázorňoval let) boli artikulované veľmi presvedčivo. A treba dodať, že všetky tieto polohy podporoval aj light design a projekcie Pavla Havrdu. Jednoznačne prítomný bol aj spomínaný aspekt prírody – ten zrejme často určoval výraz, s ktorým boli pohybové akcie kreované. Úplne nosným sa pre mňa stal výkon tanečníkov Jazmíny Piktorovej a Radima Kláska; práve Piktorovej sa pritom podľa mňa najočarujúcejšie zo všetkých podarilo prenášať na publikum emócie zakódované do jej akcií.

Napriek tomu, že je v predstavení prítomný konflikt, ohrozenie, či strach, vo výsledku odchádza divák zo sály naplnený pozitívnymi pocitmi, nie však bez podnetov na zamyslenie. Aspoň tak som zážitok vnímala ja – vlastne na mne predstavenie zanechalo podobný dojem, ako sledovanie rozprávky, hoci v tomto prípade by šlo skôr o jej fragmenty. Takisto mi predstavenie pripomenulo jednu formu známu z folklóru – detské hry, často späté napríklad s vítaním jari. Stále stejný příběh skrátka prenesie publikum do sveta, ktorý má jasnejšie pravidlá, než ten, ktorý nás obklopuje; a práve tento faktor bude možno tou najväčšou devízou celého projektu.

Foto: Karel Šuster