„Priamočiary text Benjamin Kotík podáva bez akéhokoľvek filtra a môže publikum dostávať až do rozpakov.“

„Vandewalle preukázal ohromné pochopenie kompozičného jazyka a estetiky, spojené so spoľahlivým ovládnutím nástroja.“

„Nonova Hĺbavá a vlastne celkom obnažujúca kompozícia kladie veľký dôraz na súhru, alebo skôr komunikáciu.“

Menej konvenčné koncertné situácie a formáty sú niečím, čo k festivalu Ostravské dny proste patrí. Konvenciou, ktorú takéto počiny presahujú často ako prvú, je pritom čas – hudobné (ultra)maratóny sú tu kráľovskou disciplínou. Koncept s názvom Dlhá noc sa pritom na festivale uchytil už pred niekoľkými rokmi a s úspechom pokračoval aj tentokrát, z 29. na 30. augusta. Program obsahoval šesť zhruba hodinových blokov hudby a trval skoro do druhej v noci.

V rámci Dlouhé noci zneli výlučne komorné kompozície, často sóla, v niektorých prípadoch sa pridala elektronika. Celá akcia má pritom príjemne komunitný charakter, pri čítaní programu vidí človek mnoho mien, ktoré sú s festivalom prepojené. Zaznelo viacero premiér, prevažovali ale staršie kompozície, niektoré dokonca z kategórie „zásadné“. Výborne nakombinovaný program obsahoval celkom dvadsiatku čísel. Vypočuť si všetky s takou pozornosťou, akú by si zaslúžili, nie je jednoduché. A nie je jednoduché o nich ani písať bez toho, aby z toho nevznikol unavujúci zoznam. V texte si tak nekladiem za cieľ vyčerpávajúce zhrnutie a skôr si nárokujem na (tentokrát možno o niečo viac subjektívne) vyzdvihnutie toho, čo a prečo bolo na Dlouhé noci výnimočné. 

Šesť blokov, z ktorých sa „noc“ skladala, boli k sebe postavené premyslene a s dostatočnými kontrastami. Niektoré dali priestor jednej rozsiahlejšej kompozícii (Madame Wu said… od Christophera Butterfielda a Naldjorlak od Éliane Radigue), v iných zaznelo skladieb viac. Aj takéto bloky ale väčšinou skladby niečím prepájali. Jednou možnosťou bolo obsadenie: posledný blok Only Violin bol venovaný len husliam, „noční sóla“ zas rôznym nástrojom v sólovej role. Iné bloky stavali na jasnejšom dramaturgickom oblúku: napríklad blok Voice & Piano mal ťažisko v diele Fredericka Rzewskeho, ktoré veľmi zmysluplne doplnila hudba Scelsiho a Cagea. Najrozmanitejším bol hneď úvodný blok, v ktorom sa zároveň predstavilo aj najviac interpretov a interpretiek. 

Práve v úvodnom bloku, dokonca úplne na začiatok, zaznela jedna výrazná premiéra, skladba Awake! Petra Cíglera. Zaradenie na úvod noci bolo celkom dôvtipné, sám skladateľ totiž uznáva, že je v skladbe prítomná estetika uspávanky. Postupne sa z nej však stane skladba, ktorá určite nikoho neuspí. Skladba pre tri tuby, tri lesné rohy a perkusie (skvelý Martin Opršál) narastá a je čím ďalej expresívnejšou, až zaznie výstrel. Zvukovosťou aj výstavbou veľmi sugestívna skladba. Ďalšou skladbou, ktorá vás nenechá zaspať (možno ani dlho po vypočutí) bola posledná kompozícia bloku, Mi-kro-nos pre flautu, husle, klavír a hlas od Benjamina Kotíka. Autor podáva skladbu vlastne ako generačnú výpoveď, kladie si otázky hľadania, vzťahov, blízkosti ale aj osamelosti. Do skladby sa jednoznačne dostávajú prvky iných žánrov (hlavne rapu, dokonca aj inštrumentálne party občas znejú ako chytľavý beat) a uhrančivosť získava aj tým, že expresívny part hlasu performuje priamo autor. Priamočiary text podáva bez akéhokoľvek filtra a môže publikum dostávať až do rozpakov. Možno tu na takú bezprostrednosť ani nie sme úplne zvyknutí, asi ale tým potrebnejšie tieto atribúty sú. V prvej časti noci boli ďalej zaradené nová verzia pomerne členitej skladby Petra Kotíka Ariadne v sústredenom, citlivom pojatí klaviristu Miroslava Beinhauera a violončelistu Andreja Gála. Inú podobu klavíru sme počuli až impresionisticky farebnom krátkom Nocturne Julie Piaseckej vo výbornom podaní Kamila El-Ahmadieh. Priestor dostal aj cimbal: tri minúty slávy mu zabezpečila Gabriela Krchňáčková v premiére Kurtágovej krehkej skladby Márta’s Ligature. 

Druhý blok s titulom Part II – Madame obsahoval jedinú skladbu: Madame Wu said Christophera Butterfielda. Uvedenie trvalo trištvrte hodiny, šlo pritom o skrátenú verzi, tá plná totiž trvá päťkrát dlhšie. Skladateľa podľa jeho slov zaujíma procesuálnosť, čo v tejto skladbe prejavuje v ceste od jednotlivých tónov k dvanásťzvukom. Materiál pritom čerpá z (pozor!) konceptu českého teoretika Karla Janečka. Ten definuje, že z dvanástich tónov chromatiky sa dá zostaviť 352 súzvukových druhov (teda útvarov so špecifickou stavbou, akými sú napríklad durový či mollový akord). Uznávam, že ma ako človeka z pražského hudobnoteoretického prostredia celkom nadchlo, že koncept ikonického Janečka dokáže byť takouto inšpiráciou. A to tým viac, že ide o veľmi účinnú skladbu. Napriek racionálnosti metódy nepôsobí sterilne, skôr akosi introspektívne. Proces je pritom roztiahnutý na naozaj dlhú plochu, určité smerovanie ale poslucháč zachytiť dokáže, k čomu prispela aj interpretácia. Huslista Conrad Harris s Andrejom Gálom a Miroslavom Beinhauerom do prevedenia vniesli každý svojskú energiu a aj keď nepôsobili tak organicky ako ustálené súbory, odviedli v diele mimoriadnu a pútavú prácu.

Asi najdynamickejším blokom noci sa stala jej tretia časť, s vynikajúcimi protagonistami Nicholasom Isherwoodom (bas) a Daanom Vandewallem (klavír). V pomerne kratších skladbách Scelsiho, Rzewského a Cagea interpreti jednoznačne ukazovali, ako suverénne sa v tejto oblasti pohybujú. Dali tak síce vyniknúť jednotlivým kompozíciám, rovnako výrazne však na publikum účinkoval ich prejav. Nicholas Isherwood je nepochybne zjavom, ktorý svoj hlas dokáže ohýbať v polohách prirodzených, menej prirodzených, aj extrémnych. Jeho pojatie Scelsiho tajomného Wo Ma, v ktorom hrá prím zvuková, nie významová stránka jazyka, sa dá označiť za virtuózne, s dokonalou dikciou a perfektne usadenou rezonanciou. V celkom inej polohe a so značnou dávkou podmanivej divadelnosti a irónie potom podal Rzewského Snacks. V tých skladateľ glosuje stravovacie návyky jednotlivých národov na vážnejšom pozadí náboženstva a politiky. V Snacks mimochodom Rzewski dáva možnosť začleniť improvizačný inštrumentálny sprievod a bolo skvelou voľbou, že v Ostrave hlas doplnila improvizácia Daana Vandewalleho. Vandewalle má s Rzewskeho hudbou bohaté skúsenosti, čo ukázal hlavne v sólových variáciách Mayn Yingele. Ohromné pochopenie kompozičného jazyka a estetiky, spojené so spoľahlivým ovládnutím nástroja. Blok ukončili Cageove Tri piesne pre hlas a zavretý klavír. Vandewalleho úhoz sme si tu teda síce už nevychutnali, zmysel pre časovú zložku diela však stále áno. Výrazne potom vyznela hlavne posledná pieseň Nowt upon Nacht, s drásajúcim falzetom Nicholasa Isherwooda. 

Po prvej polovici Dlouhé noci sa dianie presunulo z modernej sály v kampuse Ostravskej univerzity do oveľa svojráznejšieho priestoru, do miestnosti The Kitchen hotelu Palace. Ako názov napovedá, ide skutočne o bývalú kuchyňu a v kontexte festivalu hlavne o charizmaticky ošarpané a aj akusticky prekvapivo zaujímavé zázemie. Začínalo sa tu krátko pred 22:00 a aj program nabral hĺbavejšiu, nočnú atmosféru. Ako prvú sme tu počuli skladbu Éliane Radigue Naldjorlak. Bezmála hodinová kompozícia je prvou, ktorú Radigue, v čase vzniku skladby 73ročná a dovtedy spájaná vlastne výlučne so syntezátormi, napísala pre akustický nástroj bez akéhokoľvek použitia elektroniky. Naldjorlak som si šla vypočuť s veľkou zvedavosťou a odchádzala s ešte oveľa väčším okúzlením. Skladbu v texte k programu označili za „akustický prieskum“ a interpreta naozaj vyzýva k sústredenému a vnímavému skúmaniu. Violončelista Charles Curtis, v spolupráci s ktorým dielo vznikalo, hrá postupne na rôznych miestach struny, celkom záver aj na bodci. Ide vždy o na pohľad homogénne plochy vyplnené dlhšími tónmi, pričom ich výšky sa od seba líšia často v nuansách, podľa toho, ako sa ozvú či ako vzájomne ladia… Čelista pritom možno nechce iba skúmať, ale aj pochopiť javy, ktoré na nástroji vytvára. Publikum sa tak stáva svedkom až intímneho momentu medzi hráčom a nástrojom.  

Nasledujúci blok niesol názov Noční sóla a jeho náplňou bolo šesť vystúpení sólistov a sólistky. Až polovica skladieb bola pritom pre akordeón. Hral rezident Institutu Marcell Csuka a zároveň lektorka Snežana Nešić, jedna z výrazných osobností tohtoročného festivalu. Vďaka nim sme počuli akordeón v rôznych polohách: expresívnych, kontemplatívnych, hlavne ale zvukovo bohatých, čo ešte umocňovala akustika priestoru, ktorá si podľa mňa s nástrojom dosť notovala. Ťažiskom tohoto bloku sa ale stala skladba The Purpose of an Empty Room Paola Griffina. Dvadsaťminútová skladba pre saxofón a live elektroniku (vynikajúco hral Daniel Troszok) sa pre mňa zmyslovo aj percepčne stala vlastne ťažkým sústom. Jednoduché motívy saxofónu v pomerne vysokom registri zaznievajú vďaka elektronike spätne, s posunmi, všade naokolo. Počutá realita má tak trochu rozostrené obrysy a celý zážitok sa stáva až telesnou záležitosťou. Blok ukončil Nikoulaus Schlierf s performanciou s názvom Hildegarda. Hoci sme ho deň predtým počuli ako skvelého violistu, svoj nástroj v tomto koncepte opomenul. Objavili sa ale historické nástroje, vábičky, využitie hlasu či elektronika-looper, za použitia ktorých vytvoril živú a vlastne zábavnú mozaiku. Pred pol jednou v noci celkom vítané rozptýlenie. 

Príslovie o tom najlepšom nakoniec je síce klišé, v Ostrave naň ale došlo. Vďaka nosným dielam (Sciarrino, Nono, Srnka) a úchvatnej interpretácii (Hana Kotková, Olivia De Prato) zafungoval posledný blok okrem iného ako zadosťučinenie za vytrvalosť a ponocovanie. Hana Kotková sa už ako sciarrinovská interpretka etablovala dávnejšie a to, že sa pri jej pojatí Sei capricci bude tajiť dych, sa dalo čakať. Kotková sa však v extrémnej spleti flažoletov a ricochetov pohybovala s absolútnou noblesou, bravúrne ale zároveň neokázalo, tak, že diela nevyzneli ako technická výzva, ale skoro ako krehké, chvejivé nokturná. O čosi priamočiarejšie potom jej dispozície vyzneli v Srnkovej kratšej ale stále dosť náročnej a obsažnej skladbe Apprivoise-moi. Spolu s Oliviou De Prato sa potom huslistky ujali Nonovej poslednej dokončenej skladby „Hay que caminar“ soñando („Je třeba jít“ zasněne). Myšlienkou kompozície je hľadanie cesty, preto sa interpreti majú pohybovať medzi pultami a hrať z rôznych miest. Hĺbavá a vlastne celkom obnažujúca kompozícia kladie veľký dôraz na súhru, alebo skôr komunikáciu. Hana Kotková a Olivia De Prato boli prepojené nesmierne prirodzene, hoci každá z nich zostávala autentická a trochu iná. V duete každopádne vytvárali napriek závažnosti diela toľko krásy , že som naozaj nechcela, aby skončili. A ak si niečo také hovoríte po jednej v noci, musí sa evidentne diať niečo veľmi dobré. 

Formáty ako Dlouhá noc asi pre niekoho môžu pôsobiť ako zbytočný extrém, sama ich však vnímam skôr ako výstup z komfortnej zóny. Vlastne môžu byť pozvánkou k tomu, aby sme si na to, čo chceme zažiť, vyhradili väčšiu porciu času, aby sme pri tom vynaložili aktívnejšie úsilie a aby sme sa bez nároku na kontrolu každej sekundy vystavili aj takým prežitkom, ktoré by sme sami od seba nevyhľadali. Asi by sa v rámci takýchto konceptov dalo počúvať čokoľvek – ale úprimne, práve súčasná hudba sa pre skúmanie (vlastných) hraníc javí ako ideálny prostriedok.

Foto: Ostravské centrum nové hudby / Martin Popelář

Facebook X E-mail WhatsApp