„Úvodného slova sa ujal Pavel Kosatík. Ten o Zelenkovi momentálne pripravuje hraný film.“

„Pohyblivejšie úseky boli skvele vyartikulované, v každom momente zneli kompaktne; boli to práve oni, zbor a orchester, ktorí najviac zodpovedali za atmosféru diela.“

„Charakterovo pôsobí omša slávnostne, nie však okázalo, skôr pôvabne. Ako ťažisko by som označila Credo.“

Majstrovský kus jedného z najvýznamnejších predstaviteľov českého baroka v podaní súboru patriaceho k absolútnej špičke vo svojom „odbore“. Áno, Ensemble Inégal opäť ponúkol Jana Dismasa Zelenku a 17. mája uviedol v Prahe českú (a azda možno tvrdiť, že novodobú) premiéru jeho omše oslavujúcej patrónku hudby, svätú Cecíliu.

Dielo Missa Sanctae Caeciliae ZWV 1 je prvou skladbou, ktorú louňovický rodák zložil pre kráľovský drážďanský kostol. Omša je z roku 1711 a Zelenka jej evidentne venoval veľkú pozornosť: do partitúry postupne zanášal početné úpravy. O problémoch pri štúdiu skladby, pozadí jej vzniku ako aj o samotnom skladateľovi, o ktorého živote stále vieme len málo, oboznámil publikum jednak dirigent Adam Viktora, predovšetkým sa však úvodného slova ujal Pavel Kosatík. Ten o Zelenkovi momentálne pripravuje hraný film. Nie som fanúšikom zbytočných rečí na koncertoch: v tomto prípade sa však uvedenie diela hodilo a hoci by ma z hľadiska osvety potešil aj muzikologickejší podtón, myslím si, že šlo o vhodne zvolený prístup.

Samotné dielo sa skladá z častí omšového ordinária a je určené orchestru, miešanému zboru a piatim sólistom (soprán, alt, tenor a dva basy). Charakterovo pôsobí slávnostne, nie však okázalo, skôr pôvabne. Ako ťažisko by som označila Credo, ktoré v sebe zahŕňa množstvo kontrastov a závažne vyznievajúcich úsekov. Sanctus a Benedictus sú potom prostým zmierením po tejto komplexnej časti. Takisto záverečné Agnus Dei graduje veľmi zľahka a hoci končí v plnomzvuku, o žiadnej prehnanej mohutnosti nemôže byť reči. V omši môžeme obdivovať Zelenkovo bezchybné „remeslo“, vďaka ktorému vystaval pôsobivé kontrapunktické plochy, za povšimnutie stojí aj pozorne udržiavaná rovnováha medzi orchestrom, zborom a sólistami či originálna invenčnosť, vďaka ktorej nie je ani v úsekoch s redšou faktúrou a nižšími dynamikami priestor na stratu pozornosti. Samozrejme, toto všetko podčiarkla nesmierne kvalitná interpretácia.

Ensemble Inégal na koncerte u Panny Marie pod řetězem viedol jeho dirigent Adam Viktora. Sólových partov sa ujali Gabriela Eibenová (soprán), Kai Wessel (alt), Tobias Hunger (tenor), Marián Krejčík a Jaromír Nosek (bas). Ich party neboli väčšinou príliš rozsiahle, čo však neznamená, že by boli jednoduché: so skladateľovou ornamentikou sa podľa môjho názoru najlepšie popasoval Kai Wessel (hoci mi jeho farba v niektorých polohách príliš neučarovala), komplexný výkon podal aj tenor Tobias Hunger, ktorý sa skvelo predviedol najmä v melodicky širších úsekoch. Gabriela Eibenová bola spoľahlivá, v nižších polohách mi však jej hlas nepripadal dostatočne nosný, z dvojice basov ma viac zaujal Jaromír Nosek.

Vynikajúci, vyrovnaný výkon podali ako zbor, tak aj orchester; rozdiel bol azda len v tom, že zbor v skladbe predsa len pôsobí dominantnejšie. Nie je žiadnym prekvapením, že Zelenkovo dielo zvládli vo všetkých ohľadoch. Pohyblivejšie úseky boli skvele vyartikulované, v každom momente zneli kompaktne a boli to práve oni, ktorí najviac zodpovedali za atmosféru diela. Úžasným zážitkom bol vďaka nim napríklad až mysteriózny Crucifixus. Hráči zbor výborne doplňovali, svoje kvality ukázali najmä v inštrumentálnych predohrách či úsekoch so sólovými nástrojovými líniami.

Pavel Kosatík vo svojom úvodnom slove narazil aj na fakt, že baroková hudba je plná pravidiel a symbolov, ktoré dnes už nie vždy dokážeme rozlúštiť. Zamyslela som sa teda nad tým, aký vplyv vlastne má hudba tohto obdobia, navyše v poučenej, „neromantizujúcej“ interpretácii, na poslucháča v 21. storočí. Ensemble Inégal mi odpoveď samozrejme bezprostredne ponúkol: kvalitne podaná skladba barokového majstra totiž skutočne prenáša do trošku iného sveta a vedie ho k aktívnejšiemu, uvedomelejšiemu vnímaniu.

Foto: Ensemble Inégal, Hana Blažková 

Facebook X E-mail WhatsApp