„Ide predsa len o pomerne vzácnu, hoci z povahy veci nie celkom konzistentnú sondu do toho, čo sa v súčasnej hudbe u nás deje.“

„Komorné médium je pre autorky a autorov skladieb tohoto projektu evidentne inšpiratívnym.“

„Projekt ukazuje, že existuje už pomerne veľká skupina umelcov, ktorí sa novovznikajúcej hudbe venujú systematicky, a že má táto skupina potenciál rozšíriť sa vďaka ďalším, dostatočne zvedavým, hudobníkom a hudobníčkam.“

Ku koncu Roku českej hudby 2024 vrcholí aj jeden z projektov, ktoré sa v rámci osláv výrazne venovali súčasnej tunajšej hudbe. Pätnásť českých skladateliek a skladateľov postupne zverejňuje nahrávky svojich skladieb, ktoré mohli realizovať vďaka výzve Institutu umění a jeho exportnej kancelárie SoundCzech. Poslucháčom je zatiaľ prístupný playlist s podtitulom Nová česká komorní hudba – New Czech Chamber Music na YouTube. V januári sa chystá uvedenie nahrávok na Českom rozhlase Vltava. 

Podľa organizačného tímu tejto výzvy, do ktorého patrí napríklad Eva Kesslová z Orchestru Berg, je jedným z cieľov projektu posilniť povedomie o českej súčasnej hudbe v zahraničí. „Do žijících skladatelů je třeba investovat, stejně jako to dělají v zahraničí,“ píše sa v propagačných materiáloch. Je to celkom logická úvaha, českí klasici sa predsa vo svete tradične tešia veľkej obľube. Myslím ale, že veľký prínos bude mať projekt aj pre domácu scénu. Ide predsa len o pomerne vzácnu, hoci z povahy veci nie celkom konzistentnú sondu do toho, čo sa v súčasnej hudbe u nás deje. Ide pritom hlavne o pohľad na mladú a strednú generáciu autoriek a autorov. 

Prepojenie so zahraničím pritom projekt získal už na samotnom začiatku, vďaka zloženiu poroty. O tom, kto z prihlásených skladateliek a skladateľov dostane prostriedky na štúdiovú nahrávku svojej skladby, rozhodla päťčlenná porota. Zasadol v nej napríklad dramaturg legendárnej Varšavskej jesene Jerzy Kornowicz alebo členovia dramaturgickej rady súboru Ensemble Modern. Medzi vybratými skladbami sú nakoniec skladby rôznorodé obsadením, estetikou, metódami či východiskami. Takisto nie je jednotné to, či sa jedná o úplné novinky, alebo skladby v premiére už zazneli. Od niektorých autoriek a autorov sa pritom jedná aj o viacero skladieb. 

Čo majú skladby spoločné je komorné obsadenie, vsadené aj do názvu playlistu. Maximom je komorný orchestr (Orchestr Berg pod taktovkou Petra Vrábela) v skladbách Ondřeje Štochla … Racek se směje poslední a Petra Wajsara Infantria. Vlastne je to symptomatické. Väčšie orchestrálne kompozície sa (nielen) v Česku rodia pomenej, celkom logicky v drvivej väčšine na objednávku. Tých však zas tak mnoho nie je. Navyše, zabehnuté inštitúcie majú tendenciu uprednostniť tradičnejšie orientovaných autorov (čím zďaleka netvrdím, že by sa nenašli opačné prípady). Na druhej strane, komorné médium je pre autorky a autorov skladieb tohoto projektu evidentne inšpiratívnym. Akoby im umožňovalo flexibilitu, užší kontakt, možnosť osobnejšieho prístupu, bezprostrednejšieho vyjadrenia. Obzvlášť pre skladby s krehkou, intímnejšou poetikou je potom komornejší kontext celkom prirodzený. Verím teda, že voľba obsadenia tu zďaleka nie je čisto pragmatická. 

Nemyslím si, že by projekt dokázal poukázať na to, aké sú momentálne v českej hudbe preferencie, alebo že by bolo na jeho základe možné nejak zovšeobecňovať. Rozhodne nám tiež neodpovie na otázku, čo je to súčasná česká hudba. Domnievam sa ale, že sa v rámci neho podarilo zosumarizovať rôzne prístupy, ktoré sú dnes na scéne prítomné. Ide pritom o celkom širokú škálu. Niektoré skladby sú radikálnejšie, iné majú konzervatívnejšie východiská – vo všetkých prípadoch ale ide o kompozície, ktorých reč je v 21. storočí aktuálna, a ktorá cielene neustrnula.  

Cieľom textu nie je všetky zo skladieb podrobne popísať a zhodnotiť. Bola by ale škoda nevenovať pozornosť aspoň každej z tých, ktoré boli v čase tvorby tohoto textu k dispozícii. Ak už som načrtla určitú škálu medzi „tradičnejšími“ a progresívnejšími kompozíciami, zaradila by som medzi tie odvážnejšie napríklad počiny Lucie Vítkové (Verbální partitury – unknown terrains) či Matouše Hejla (Koncert pro saxofon). Lucie Vítková pôsobí predovšetkým v New Yorku a v Česku jej hudbu zas tak často nepočujeme. Jej verbálna partitúra v zvukovo plastickom výklade členov Prague Modern a Tria Aperto však určite domácemu publiku pripomenú invenčnosť tejto autorky. Výsledná faktúra skladby pôsobí pomerne husto, diskontinuálne, vo výraze je ťaživá, skľúčená. Cielene banálne postupy, napríklad stupnice, v klavíri, ju potom trochu rozjasňujú, skôr ale znejú znepokojivo groteskne. Koncert pre saxofon Matouše Hejla by sa pokojne mohol zaradiť medzi zásadné skladby pre tento nástroj. Part saxofónu (skvelý Martin Debřička) tu má predpísaných mnoho rozšírených techník a jednoznačne dominuje, hoci nie tak priamočiaro, ako sme u koncertov niekedy zvyknutí. Nie je to ale zručnosť a technika, ktoré tu vynikajú. Je to až mystický zvukový priestor, ktorý veľmi dobre dotvára študentský Ensemble Terrible, pod taktovkou Patrika Kaka. 

Ensemble Terrible sa mimochodom objavuje aj na ďalšej z nahrávok, realizovali tiež skladbu Tobiáša Horvátha Abyrlev. Horváth je študentom HAMU, zastupuje tak najmladšiu generáciu. Abyrlev sa však medzi ostatnými nahrávkami rozhodne nestráca. Najskôr som trochu som pochybovala o durate skladby. Nakoniec ale trochu ambientný Abyrlev s postupne sa prelínajúcimi plochami (so základom v elektronike) funguje dobre, s pointou položenou do momentu, v ktorom sa do popredia dostáva akordeón. 

Do trochu ambientných, predovšetkým ale zvukovo aj časovo veľmi umiernených rovín sa púšťa napríklad Ian Mikyska. Jeho dielo Prostor, abstrakce, ktorú si môžeme vypočuť v zasvätenom podaní Prague Quiet Music Collective patrí k najstatickejším kompozíciám playlistu, zároveň ale k tým najpôsobivejším. Z hľadiska rytmu či tónových výšok stavia na až asketickom materiály, účinok vzniká až jeho rozložením v čase. Naživo je tento účinok určite silnejší, aj z nahrávky sa ale na poslucháča prenáša filozofia PQMC – práca s tichom, časom, pozornosťou. 

Podobné témy pritom českým autorom rozhodne vzdialené nie sú. Svoje miesto majú napríklad u Darje Kukal Moiseevy, ďalšej skladateľky-študentky, ktorá vďaka projektu nahrala svoje Calmness I+II. Prvá z nich, pre sólové violončelo (citlivo interpretoval Keishiro Mikawa) sa odvíja pre poslucháča veľmi prosto, pre mňa niekedy už na hrane triviálnosti. Druhá pre klarinet (Anna Paulová) a bicie (Štěpán Hon) je o niečo členitejšia a farebnejšia, čo vyniká aj vďaka dobrej interpretácii. Pomerne pokojne plynúcim je aj Trio Elišky Cílkovej, ktoré nahralo Mucha Trio. Z ticha sa postupne vynárajú rôzne dlhé „gestá“ klarinetu, huslí a klavíru, väčšinou v nízkych dynamikách. Ide často o repetitívne postupy, nie však nijak ostinátne. Kompozíciu pritom podľa mňa dobre vyvažuje, udržuje ju ako celok a naozaj poslucháča vedie k tomu, aby čoraz viac oceňoval jemnejšie zvukové nuansy. 

Trochu inak potom s tichom pracuje Martin Klusák. Jeho skladby Äiu, äiu a z_e_n sú každá inšpirované inou kultúrou. V Äiu, äiu je to kultúra severská, v z_e_n  japonská, ktorá sa odráža aj v použití tradičného nástroja šakuhači. Ten je mimochodom v českej „soudobkárskej“ komunite pomerne obľúbeným, na čom má veľký podiel aj sólista z_e_n Marek Matvija. Äiu, äiu som mala pred pár rokmi možnosť počuť na živo a už vtedy ma očarila. Martin Klusák má podľa mňa talent na to, aby navodil želanú atmosféru bez popisnosti, gýču, ale zároveň dosť efektne. Äiu, äiu sa mu darí vystavať s tajomstvom a istou zemitosťou. Chvejivá pointa potom prichádza na konci, kedy interpreti do ticha spievajú estónsku uspávanku. Z_e_n je potom azda o čosi mnohovrstevnatejšou, z môjho pohľadu aj závažnejšou skladbou, v ktorej autor dobre využíva neopočúvané spojenie elektroniky so šakuhači. Skladba sa trochu vymaňuje jasnej linearite, bloky, ktoré za sebou nasledujú, sú zvukovo často dosť odlišné (glissanda sláčikov verzus elektronická plocha). Takáto práca s časom a tektonikou celú kompozíciu robí ešte zaujímavejšou. 

Z hľadiska estetiky odlišnou, z pohľadu inšpirácie a motivácií ale trochu príbuznou skladbou sú podľa mňa Lesní scény, klavírne kvinteto Jana Ryanta Dřízala. Skladateľ sa tu obracia k prírode, k tomu, aké miesto v nej má človek. V siedmich rozmanitých, ale zároveň súdržných častiach nevystihuje len atmosféru, ale zachytáva aj konkrétnejšie javy, deje či objekty. Domnievam sa pritom, že skladateľa nezriedka zaujala akási pohybová, kinetická stránka zhudobňovaných námetov. Dřízal podľa mňa veľmi dobre zachycuje určitú rituálnosť, mystiku, divokosť: spomeňme repetitívne rytmy v Tanci větví s rozpohybovanou, cielene však nepríliš elegantnou melodickou linkou huslí, alebo naopak krehkú prácu s harmonickými v častiach Vůně tlejícího listí a Oči v lese. 

Ak hovoríme o zaujatí pohybom, môžeme jedným dychom zmieniť aj Bagately pre klarinet a akordeón od Jiřího Lukeše. Skladba je súčasťou albumu Musica Danzante, kde spolu s klarinetistkou Annou Paulovou skúmajú odraz tanca v hudbe skladateľov naprieč dejinami hudby. Aj v samotných Bagatelách je rytmická zložka často nosnou, zároveň sa Lukeš pohráva aj s metrom, akcentami, respektíve aj s ametrickými úsekmi. Za priamo tanečné by sme Bagately asi neoznačili, odľahčený pôvab im ale zostáva. Dôležitou kvalitou diela je potom celkom úzky vzťah medzi oboma nástrojmi – či už z hľadiska až prekvapivo kompaktnej zvukovosti, alebo z hľadiska samotnej interpretácie. 

Medzi silné momenty playlistu možno celkom určite zaradiť kompozície Ondřeje Štochla: … Racek se směje poslední vol. 1 a 2. a Antiklimax. V prvej dvojici skladieb, komponovanej pre komorný orchester, spestruje autor zvukovosť použitím čembala a dvomi elektrickými gitarami. Štochl v partitúre zreteľne naznačuje smiech čajky. Tento štvortónový zvukomalebný motív sa potom dielom rôzne prelína, počujeme ho aj v Antiklimaxe. U Štochla sme zvyknutí na kompozície s vypracovanými detailmi a tak je to aj v tomto prípade. Ak ale v niektorých skladbách z detailov vyvstávala krehkosť, u Štochla je to až znepokojivá, na dreň odhalená zraniteľnosť. Náznak katarzie pre mňa potom ponúka skôr Antiklimax pre sláčikové kvarteto (Doležalovo kvarteto). Skladba začína pomerne ostro, drsne, v hustých súzvukoch. Postupne sa ale „prečisťuje“, zjednodušuje, a v súlade s názvom negraduje, ale nachádza pointu v stíšení. Myslím, že skladateľ svoju predstavu o antiklimaxe ako forme naplnil veľmi presvedčivo. 

K najvydarenejším a najzrelším kompozíciám projektu sa podľa mňa radí Kvintet Michala Nejtka. Kvintet pritom pozostával z huslí (Milan Jakeš), violončela (Štěpán Drtina), klarinetu (Renáta Raková), klavíru (Nina Honová) a bicích (Štěpán Hon). Za jeho nespornú kvalitu považujem tektonický priebeh. Skladateľovi sa podarilo vystavať súdržný celok, ktorého koncentrovanosť zvlášť v prostriedku rozptyľuje. Tok, ktorý začal v zrozumiteľnej kontinuite, je zrazu rozrušovaný až iritujúcimi rytmickými vsuvkami. V závere sa potom k pôvodnému výrazu v podstate oblúkom vracia. 

Začala som „radikálnejšími“ kompozíciami. Skončím tými, ktoré sa smerom k experimentom vydali použitím niečoho, čo sa aj v rámci súčasnej hudby dá považovať za nejak neobvyklé. Petr Wajsar napríklad vo svojej Infantrii stavia do sólovej role nahrávku hlasových prejavov svojho dvojročného syna. Tie mu slúžia ako prekvapivo bohatý zdroj materiálu. Je vlastne celkom zábavné sledovať, ako sa detské slabikovanie prepísalo do partov nástrojov. Štýlovo sa skladba, ako je u Wajsara celkom bežné, nijak jasne nevymedzuje: rockovo znejúca plocha teda nemôže zaskočiť. Za raritu potom možno označiť použitie starého, „vyhratého“, rozladeného klavíru v skladbách Spectral Waltzers od Františka Chaloupku. Skladby napísané pre klávesové nástroje sú na rovnomennom albume nahrané ešte aj na modernom koncertnom krídle a na historickom Janáčkovom klavíri. Interpretom je Miroslav Beinhauer – v tomto momente si trúfam povedať, že zahrá naozaj na všetko, čo má klávesy, bez ohľadu na to, či sú medzi nimi len temperované poltóny. Starý klavír v brnenskej Káznici dáva spektrálnym valčíkom jedinečnú zvukovosť a skrze ladenie aj istú neukotvenosť, veľmi bohato znejú hlavne súzvuky. To si uvedomíme predovšetkým vtedy, ak si nahrávku porovnáme s tou, ktorá vznikla na špičkovom koncertnom nástroji. 

Na záver ešte jedna zmienka o interpretoch a interpretkách. Do nahrávania sa ich zapojilo veľmi veľa. Sú medzi nimi mená, ktoré sa na scéne súčasnej hudby vyskytujú bežne, alebo sa na tomto poli profilujú takmer výlučne, ale aj také, pre ktorých to nie je celkom bežná sféra. V oboch prípadoch je to pozitívna správa. Projekt ukazuje, že existuje už pomerne veľká skupina umelcov, ktorí sa novovznikajúcej hudbe venujú systematicky, a že má táto skupina potenciál rozšíriť sa vďaka ďalším, dostatočne zvedavým, hudobníkom a hudobníčkam. Vyzdvihnúť by som potom chcela nasadenie Anny Paulovej, jedného z najvýraznejších klarinetových talentov svojej generácie.  V rôznych roliach sa podieľala až na štyroch nahrávkach. 

Výsledok výzvy SoundCzechu má skrze svoju rozmanitosť trochu ťažko uchopiteľný tvar. Ašpiruje však na to, aby bol svojho druhu profilovým pohľadom na českú skladateľskú scénu, akokoľvek by sme asi mohli polemizovať o tom, čo ďalšie by ešte súčasťou tejto sondy byť mohlo a malo. Pri dobrej propagácii môžu nahrávky v zahraničí slúžiť ako správa o tom, že v Česku vzniká kvalitná súčasná hudba. Pre širšie domáce publikum potom môže projekt predstavovať teaser, pozvánku k tomu, aby sa o túto scénu zaujímali. A tí ktorí sú v súčasnej českej hudbe zorientovaní dostatočne, dostali pod stromček konečne celkom podnetný playlist so samými známymi menami. 

…………….

Zoznam skladieb a interpretov:

Eliška Cílková: Trio / Mucha Trio

Petr Bakla: Two Instances / Matthias Lorenz (DE), Miroslav Beinhauer

Jan Ryant Dřízal: Lesní scény / Sedláčkovo kvarteto & Matouš Zukal

Matouš Hejl: Koncert pro saxofon / Ensemble Terrible

Tobiáš Horváth: Abyrlev / Ensemble Terrible

Darja Kukal Moiseeva: Calmness I+II / Keishiro Mikawa (JP), Anna Paulová, Štěpán Hon

Jiří Lukeš: Bagately pro klarinet a akordeon / Anna Paulová, Jiří Lukeš

Martin Klusák: z_e_n, Äiu, äiu / Kalabis Quintet, Marek Matvija ad.

František Chaloupka: Spectral Waltzers 1–3 / Miroslav Beinhauer

Ian Mikyska: Prostor, abstrakce / Prague Quiet Music Collective + White Page / asamisimasa

Michal Nejtek: Trois morceaux délicieux, Kvintet / Jakeš, Raková, Drtina, Honová & Hon

Jakub Rataj: Kratzer / NeoQuartet (PL), Stria / Krzysztof Pawłowski (PL)

Ondřej Štochl: Antiklimax / Doležalovo kvarteto + … racek se směje poslední / Orchestr Berg

Lucie Vítková: Verbální partitury 2010–2023 / členové Prague Modern, Trio Aperto, Švihálková, Vítová

Petr Wajsar: Kraftveverk a Miniatura / V. Veverka & K. Englichová + Infantaria / Orchestr Berg

Foto: ilustrační - Pixabay / elsakarimova, archiv Klasiky+, Prague Modern, Topos kolektiv, KHS / Michal Lehár