„Nepredpokladala som, že ma prvá časť Sonáty ‚Mesačný svit‘ ešte dojme, vďaka interpretácii Martina Kasíka som ale tento názor prehodnotila.“

„Kasíkovo umenie vychádza z vnútra, nie z jeho potreby byť efektný.“

„Z jeho prevedenia skladieb som bola miestami celkom paralyzovaná.“

Cyklus Hybatelé rezonance, venovaný klavírnym recitálom a koncertnému nástroju C. Bechstein D 282, otvoril v pondelok 5. októbra jeden z najuznávanejších českých klaviristov, Martin Kasík. Rezonanciu Anežského kláštora rozhýbal „tromi veľkými B“: Bachom, Beethovenom a Brahmsom, ktorých doplnil dielami Felixa Mendelssohna-Bartholdyho.

Štyri koncerty, ktoré túto sezónu v cykle zaznejú, budú, tak ako minulý rok, spojením niekoľkých štýlov, predovšetkým klasiky a jazzu. Po Martinovi Kasíkovi vystúpia Kristina Barta, Nikol Bóková a Lukáš Klánský. Koncertné krídlo C. Bechstein je tak predstavené ako všestranný, kvalitný nástroj. Osobne ma niektoré dispozície nástroja zaujali, aj v spojení s akustikou priestoru má ale klavír skôr ostrejšie znenie. Martin Kasík si ho však, podľa môjho názoru, podmanil výborne. Svoj recitál vybavil od prvého tónu po ten posledný širokou škálou dynamiky, vysokou kultúrou úhozu a v neposlednom rade prirodzenou a zároveň sugestívnou emotívnosťou.

Program postupoval chronologicky a ako prvú sme tak počuli Francúzsku suitu č. 6 E dur od Johanna Sebastiana Bacha. Kasík pojal dielo so zmyslom pre štýl, neromantizujúco, so zreteľom na artikuláciu, vedenie hlasov, či samotný charakter skladieb. Najpôsobivejšie pre mňa vyznievali pomalé časti. Sarabanda, Polonéza či Menuet boli v Kasíkovom podaní veľmi pútavé, zahrané s nuansami v nízkych dynamikách, v ktorých primäl Kasík znieť klavír až zamatovo. K tomu sa pridala dôsledná práca s časom, aj členitejšie časti s ornamentami vyložil interpret jednoznačne a logicky.

Sonáta č. 14 cis moll „Mesačný svit“ je notoricky známym kusom a musím povedať, že som už nepredpokladala, že ma jej prvá časť ešte niekedy dojme. Vďaka interpretácii Martina Kasíka som ale tento názor celkom prehodnotila. Prvú časť hral absolútne vyrovnane, intímne, s citlivým prihliadnutím na všetky zdanlivo nenápadné detaily. V tretej časti Presto agitato potom naplno (aspoň v intenciách tohto diela) využil svoju schopnosť tvoriť krásne plný a znelý tón a poňať hustú faktúru s prehľadom.

Výberom z Mendelssohnových Piesní bez slov potom Kasík dokázal, že na to, aby sa ukázali kvality hudobníka, nie sú vždy potrebné veľké, závažné kusy. Klavirista z týchto miniatúr vyťažil maximum, hral ich s úprimnou nehou a miernym nevtieravým sentimentom. Zahral piesne č. 1, č. 18 a č. 34, pričom každú z nich dôkladne vystaval s citom pre jej špecifiká. Aj vďaka Mendelssohnovej hudbe sme mali možnosť pozorovať jednu, pre mňa veľmi podstatnú, časť Kasíkovho umenia: jeho hra má strhujúci expresívny náboj, zároveň však vyznieva veľmi osobne, tak, že vychádza z vnútra interpreta, nie z jeho potreby byť efektný.

Aj na záver programu si Kasík zvolil cyklus kratších skladieb namiesto rozsiahlejšej jednočasťovej kompozície. Šesť klavírnych kusov Johannesa Brahmsa patrí do celkom neskorej tvorby tohto romantického génia. Venované sú Clare Schumann, s ktorou skladateľa celý život spájalo veľmi osobité puto. Osobitý bol aj výkon Martina Kasíka. Z jeho prevedenia skladieb som bola miestami celkom paralyzovaná. Skvelú techniku skĺbil s bohatou výrazovosťou, spôsob, akým vystihol jedinečnosť skladieb bol fascinujúci a dostával sa pod kožu. Diela interpretoval veľmi premyslene, s rešpektom voči harmonických postupom a ich prirodzenému smerovaniu: vďaka tomu dokázal vytvárať skutočne pôsobivé gradácie. Vrcholmi boli pre mňa komplexná tretia Ballade a štvrté Intermezzo.

Ak sa zdalo, že Kasík všetky esá z rukáva už vytiahol, v prídavkoch ukázal pravý opak. Ako prvé pridal vrúcne Novákovo Amoroso z cyklu Vzpomínky, úplný koniec predstavovala Toccata Klementa Slavického: dôkaz toho, že v zvuku a pružnosti nebol Kasík počas recitálu ešte ani zďaleka na pokraji svojich možností.

Foto: Zdeňka Hanáková