neděle, 25 duben 2021 14:29

Daniel Raiskin po týždni opäť so Slovenskou filharmóniou

Autor:

„V koncertnej prevádzke zriedkavejšie frekventované opusy Jána Cikkera a Alexandra Glazunova doplnila na úvod predohra Môj domov, op. 62 Antonína Dvořáka.“

„Cikkerovo Concertino našlo v Jordane Palovičovej zasväteného a výsostne povolaného interpreta.“

„Po 140 rokoch od vzniku zaznela Glazunovova 1. symfónia po prvýkrát aj v Bratislave.“

 

500

 

Šéf Slovenskej filharmónie sa po týždni znova objavil za dirigentským pultom svojho orchestra. Streamovému návštevníkovi v cykle Hudba troch storočí znova ponúkol atraktívny hudobný program, tentoraz zostavený z diel rýdzo slovanskej proveniencie.

V koncertnej prevádzke zriedkavejšie frekventované opusy Jána Cikkera a Alexandra Glazunova doplnila na úvod predohra Môj domov, op. 62 Antonína Dvořáka, ikonická skladba svetoznámeho majstra, vrcholiaca triumfálnou citáciou budúcej českej národnej hymny, ktorá bývalého, generačne staršieho občana spoločného štátu vzruší a vyvolá v ňom zvláštnu nostalgiu. V klasickej českej interpretačnej tradícii, siahajúcej od Rafaela Kubelíka, cez Karla Ančerla, Bohumila Gregora, Václava Neumanna, hádam až po Libora Peška (mladého Jakuba Hrůšu z tohto kontextu vynímajúc), hudobný prúd v priebehu desiatich minút trvania diela neomylne smeruje k patetickému vrcholu, pripravenom vláčnymi, postupne však čoraz vášnivejšie artikulujúcimi sláčikmi, ktoré zmäkčujú úsečné vstupy plechových nástrojov. V Raiskinovej koncepcii skladba, pochopiteľne, nevyvoláva konotácie na náš nedávny spoločný domov. V jeho svižnom, odsentimentalizovanom a ideológiou nezaťaženom poňatí (triezvy prístup je vôbec silnou charakteristickou črtou dirigentovho interpretačného naturelu) pôsobí predohra predovšetkým ako fulminantná ukážka kompozičného umenia českého génia a jeho nenapodobiteľného inštrumentačného majstrovstva.

 

100

 

Vidieť Jordanu Palovičovú, našu prominentnú interpretku, za filharmonickým koncertným krídlom je pre diváka vždy potešením. Znamenitá klavíristka, na sólový či komorný výkon zakaždým spoľahlivo pripravená, je pravidelne zárukou mimoriadneho umeleckého zážitku. Cikkerovo Concertino pre klavír a orchester, op. 20, brilantná, v sólovom parte virtuózne koncipovaná skladba z vojnového roku 1942, ktorou sa prakticky datuje vznik domácej koncertantnej literatúry, je Palovičovej chef d’oeuvre – hráva ju už dlhé roky (so SF naposledy v roku 2011), dokonalo ovláda finesy partitúry a suverénne si počína i v pianisticky náročných pasážach. V tomto poctivom úsilí nepochybne nadväzuje na svojho otca, charizmatického, žiaľ, priskoro zosnulého slovenského klaviristu Ivana Paloviča, ktorý Cikkerovo Concertino v minulosti tiež často a s veľkým zanietením uvádzal. Osobitne sa žiada vyzdvihnúť plnokrvný zvuk sólového nástroja, ktorý sa pod Palovičovej prstami  majestátne niesol nad orchestrálnym plénom a na ušľachtilosti mu neubrala ani prázdna koncertná sála.

 

202

 

„A Vy vot etu muzyku kušajete?“ (Vám chutí takáto hudba?) – obrátil sa na mňa s otázkou Kirill Kondrašin, listujúc pohrdlivo v partitúre ktorejsi Glazunovovej symfónie v bratislavskej anno Domini predajni Sovietska kniha na Hurbanovom námestí. Slávny ruský dirigent prišiel v polovici sedemdesiatych rokov minulého storočia na svoje jediné dirigentské hosťovanie so Slovenskou filharmóniou a ja, v tom čase dramaturgický elév SF, som ho vo voľných chvíľach sprevádzal po našom meste. K hudbe Alexandra Glazunova Kondrašin vzťah nemal a, na rozdiel od svojich slávnych krajanov Jevgenija Svetlanova či Gennadija Roždestvenského, diela tohto skladateľa do svojich koncertných programov nezaraďoval. Už si nepamätám, ako som na jeho ironickú otázku odpovedal; tvorbu neskorého ruského romantika som v tom čase veľmi nepoznal a až oveľa neskôr som objavil hudobný pôvab, ktorý sa v jeho skladbách skrýva.

 

302

 

Glazunov bol zaujímavý, hoci v domácej kritickej reflexii mierne zaznávaný, predstaviteľ ruskej kompozičnej školy na prelome storočí. Svojou konzervatívnou umeleckou orientáciou stál rovnako v tieni tvorcov Mocnej hŕstky (o Čajkovskom ani nehovoriac), ako aj o desaťročia neskôr avantgardných rebelov Stravinského, Prokofieva či Šostakoviča. Pritom to bol hudobník s fenomenálnymi pamäťovými dispozíciami – na základe jedného vypočutia dokázal zapísať do nôt diela svojich kolegov (tak zachránil pre svet predohru k opere Knieža Igor, ktorú mu Borodin pred svojou smrťou zahral na klavíri). Glazunov stál takmer tridsať rokov na čele Petrohradského (neskôr Leningradského) konzervatória, ktoré sa mu, ako rešpektovanej umeleckej osobnosti, podarilo uchrániť pred ničivými dôsledkami boľševickej revolúcie. Sklamanie z nových spoločenských pomerov ho však čoraz väčšmi vháňalo do stavov depresie i do náruče alkoholizmu. Aj ako riaditeľ váženej inštitúcie žil stále v malom dvojizbovom byte so svojou matkou, ktorá sa o syna aj v dospelosti dojímavo starala. Komponoval čoraz menej, pričom sa vyhýbal angažovaným témam a v roku 1928 požiadal Anatolija Lunačarského, ľudového komisára pre kultúru, o výjazd do Francúzska, kde sa zamýšľal liečiť. Usadil sa v Paríži, no žil tam v biede. Nevedno, ako prežil posledné roky, do Ruska sa však už nikdy nevrátil.

 

303

 

Treba priznať, že Slovenská filharmónia veľa interpretačnej skúsenosti s Glazunovovou symfonickou hudbou nemá. Skladateľove symfónie zneli z pódia len tu a tam v hlbokých päťdesiatych rokoch pod taktovkou šéfdirigentov telesa Ľudovíta Rajtera, Ladislava Slováka či hosťujúceho Václava Smetáčka, pričom Symfónia č. 1 E dur, op. 5 „Slovanská“, ktorú Daniel Raiskin objavne zaradil do programu svojho piatkového koncertu, mala v Bratislave práve slávnostnú premiéru – takmer 140 rokov od svojho vzniku! S chuťou hrajúci filharmonici si svieže a melodické dielo šestnásťročného petrohradského adolescenta (s mnohými poľskými tematickými názvukmi) užívali. Nie div – Raiskin má dokonalo vycibrený cit pre tento typ kvázi nenáročného, no majstrovsky zinštrumentovaného romantického symfonizmu, presne vie, kde sa nachádzajú jeho ťažiská, partitúru detailne ovláda, nad hudobným priebehom doslova kraľuje a tvaruje ho tak pôsobivo, že poslucháča, nielen toho jediného v sále, ale aj pred počítačovou obrazovkou, strhne k nadšenému virtuálnemu potlesku.

Prvú bratislavskú kreáciu Symfónie č. 1 Alexandera Glazunova máme teda úspešne za sebou – nepochybne získalo pre autora sympatie. Už teraz sa však tešíme na plánované, takisto premiérové uvedenie jeho „wagnerovskej“ 5. symfónie B dur, skladateľovho azda najvýznamnejšieho orchestrálneho diela. Pod Raiskinovou taktovkou to bude rovnako nepochybne zážitok.

 

304

 

Foto: Alexander Trizuljak

Ivan Marton

Ivan Marton ukončil štúdium hudobnej vedy na FFUK v Bratislave pod vedením prof. Jozefa Kresánka. V štúdiu pokračoval vo Varšave a na Hudobnovednom inštitúte v Hamburgu.

Začínal ako dramaturg v Slovenskej filharmónii, neskôr pracoval v hudobnom vydavateľstve OPUS a v PZO Slovart a napokon pôsobil v slobodnom povolaní. Je členom grantových komisií Fondu na podporu umenia.

Tato e-mailová adresa je chráněna před spamboty. Pro její zobrazení musíte mít povolen Javascript.