„Emily D’Angelo pôsobila nesmierne prirodzene, občas nevtieravo prešla do hereckej akcie, párkrát program nenútene okomentovala.“

„Sólistka sa pražskému publiku odprezentovala ako majiteľka zvučného, plného hlasu.“

„Veľmi nevšednú, melancholickú atmosféru sprostredkovala Emily D’Angelo v piesni Penelope od svojej pedagogičky Cecilie Livingstone.“

Spolek přátel hudebních talentů uviedol vo štvrtok 24. 6. mladú kanadsko-taliansku mezzosopranistku Emily D’Angelo. Len 26ročná speváčka, ktorá v tomto roku podpísala exkluzívnu zmluvu s Deutsche Grammophon a je laureátkou viacerých významných súťaží (spomeňme aspoň Operaliu), si pre komorný recitál na Novomestskej radnici zvolila veľmi pestrý, nápaditý program. Za klavírneho sprievodu Sophie Muñoz zaspievala štrnásť kusov, interpretáciou ktorých publikum očividne nesmierne nadchla.

Hneď na úvod chcem zvlášť vyzdvihnúť dramaturgiu. Program, ktorý si Emily D’Angelo vybrala, obsahoval väčšinou piesne: s výnimkou Händelovej árie Ombra mai fu, Mozartovej koncertnej árie Ch´io mi scordi di te a prídavku v podobe kavatíny Una voce poco fa. Zazneli romantické piesne (Clara Schumann, Fanny Mendelssohn-Hensel), piesne z 20. storočia (Zemlinsky, Copland), takisto potom skladby žijúcich autoriek: Cecilie Livingston a Missy Mazzoli. K vyšliapaným cestičkám speváckych recitálov sa speváčka azda najväčšmi priblížila Dvořákovým evergreenom Když mne stará matka, ktorý zaspievala v nemčine.

Program fungoval výborne, speváčka v ňom mala možnosť predviesť sa v rozmanitých polohách, bolo navyše zrejmé, že má k mnohým kusom osobitý vzťah a vyberala ich s nadštandardnou starostlivosťou. Skôr ako sošná diva vystupuje Emily D’Angelo ako nekonvenčná tvorkyňa. Pôsobila nesmierne prirodzene, občas nevtieravo prešla do hereckej akcie (bez staromódnych šablónovitých pohybov), párkrát program nenútene okomentovala. Ak by som si predstavila model piesňového večera, Liederabendu, ktorý by reagoval na trendy 21. storočia, veľmi by sa blížil tomu, čo vo štvrtok predviedla Emily D’Angelo.

Po interpretačnej stránke sa sólistka odprezentovala pražskému publiku ako majiteľka zvučného, plného hlasu, s obdivuhodným fondom, takisto aj ako interpretka schopná nezvykle presvedčivých úsekov v nižších registroch a nižších dynamikách. Ak by sme mali hovoriť o slabých stránkach, zmienila by som artikuláciu: obzvlášť v angličtine nebola D’Angelo príliš zrozumiteľná. Určitý hendikep predstavovala, aspoň pre mňa, akustika sály. V malom priestore mohla speváčka azda niektoré dynamicky exponované úseky koncipovať striedmejšie, neprepínať ich. Osobne som si Emily D’Angelo skutočne najviac vychutnala v nižších a stredných polohách, až „zimomriavkové“ boli pre mňa momenty v piane. Sophie Muñoz bola veľmi citlivou korepetítorkou, niektoré piesne ale mali celkom dlhé inštrumentálne predohry či medzihry, v ktorých si podľa mňa mohla dovoliť byť výraznejšia – každopádne ale bola spoľahlivou partnerkou.

Program začal slávnou áriou Ombra mai fu z Händelovho Xerxesa. Z krásneho, jemného úvodu speváčka áriu presvedčivo gradovala, vo vyšších polohách by som ale asi ocenila menej vibrata. Nasledovala pieseň Night od Florence Price, v ktorej Emily D’Angelo publikum ešte presvedčila o svojom hlasovou potenciáli. Veľmi jej potom svedčala pieseň Heilige Nacht Alexandra Zemlinského, od ktorého neskôr zaznela aj harmonicky nesmierne pôsobivá pieseň Turmwächterlied. Sólistka v piesňach z prelomu 19. a 20. storočia celkovo veľmi zaujala a pristali jej aj v prípade expresívnejších plôch. V tých excelovala v piesni Jesus bettelt Arnolda Schönberga, za ktorou – zaslúžene! – zaznelo z obecenstva obdivné „bravo“. Iný druh expresívnosti predviedla D’Angelo v záverečnej, búrlivej piesni Lorelei od Clary Schumann, v ktorej bola speváčka skutočne nesmierne sugestívna. Ďalšou skladateľkou 19. storočia, ktorej dielo D’Angelo zaspievala, bola Fanny Mendelssohn-Hensel. V interpretácii jej piesni Nachtwanderer som zo strany Emily D’Angelo čakala subtílnejší prejav. Vyššie polohy, ktoré v tejto piesni vyžadovali nižšiu dynamiku, na mňa pritom pôsobili trochu plocho.

Veľmi nevšednú, melancholickú atmosféru sprostredkovala Emily D’Angelo v piesni Penelope od svojej pedagogičky Cecilie Livingstone. V piesni počuť postupy príbuzné populárnej hudbe, a aj prejav speváčky bol tomu čiastočne uspôsobený. Zároveň sa jednalo o pieseň náročnú na intonáciu, čo však sólistka zvládala s prehľadom. Výrazovo zaujímavé boli aj dve z piesní Aarona Coplanda na slová Emily Dickinsonovej. Záver patril Mozartovi, ktorý je speváčke v istom zmysle najbližší – ako interpretka jeho diel je vyhľadávaná najviac. V Mozartovej koncertnej árii Ch´io mi scordi di te neboli niektoré pohyblivejšie úseky úplne presné, celkovo však pôsobila speváčka v tomto kuse celkom sebaisto.

Emily D’Angelo si na Novomestskej radnici vyslúžila standing ovation. V propagačných materiáloch sa často skloňoval citát z denníku Le Devoir, ktorý Emily D’Angelo označuje za fenomén. Tým celkom určite je – podľa toho, čo sme vo štvrtok počuli, bude pritom veľmi zaujímavé sledovať, kam jej kariéra povedie.

Foto: Petr Dyrc