„Kuljabin zabezpečuje Grete šťastnejší koniec tým, že jej vo svojej koncepcii dáva talent.“

„Svetlana Aksenova sa ako flexibilná speváčka predstavila napríklad v prvom dejstve v tajomnej scéne v lese.“

„Teleso hralo koncentrovane; bolo však zrejmé, že má dielo v repertoári len krátko a s komplexnou partitúrou ešte nie je zžité na sto percent.“

Predstavenie novej inscenácie Vzdialeného zvuku od Franza Schrekera v utorok 29. marca uzavrelo tohtoročný Festival Opera. V rámci festivalu išlo pritom v podstate o prvú reprízu – na doskách Státní opery predtým zaznelo len v dvoch premiérach.

Naštudovanie Schrekerovej opery prebehlo v rámci projektu Musica non grata, ktorého podstata tkvie v uvádzaní diel perzekvovaných autorov. Prirodzene sa tak pred publikum dostávajú aj menej známe a zriedka inscenované diela. Tomu vlastne zodpovedala aj početnosť publika. Napriek tomu, že šlo o slávnostné zakončenie festivalu, si cestu do Státní opery nenašlo toľko poslucháčov, ako pri niektorých predošlých highlightoch festivalu; a aj ich reakcia bola azda o čosi vlažnejšia… Poďme ale po poriadku.

Hudobný jazyk Franza Schrekera je fascinujúcou mozaikou, ktorá premeny hudby na začiatku 20. storočia zachycuje priamo „pri čine“. Počujeme rozšírené harmónie, neobvyklé farby, ohromujúcu inštrumentáciu, efekt, v niektorých dielach vytušíme blížiaci sa rozpad tonality. Hudobný svet v tomto období už poznal inovácie Arnolda Schönberga, zároveň však bola stále prítomná tradícia neskorého romantizmu. Schreker stál niekde medzi týmito trendami: ťažko sa tak ubrániť porovnávaniu so slávnejšími skladateľmi tej doby.

Jeho opera Der ferne Klang, teda Vzdialený zvuk, mala premiéru v roku 1912. Cítime v nej nadväznosť na neskorý romantizmus, inšpiráciu Wagnerom a Straussom (v prípade prvého menovaného skôr v zložkách harmónie a melódie než v použití leitmotívov). V jame sedí orchester zodpovedajúci veľkému symfonickému obsadeniu, spevácke party sú relatívne exponované, celkovú zvukovosť ešte obohacuje začlenenie scénických bánd.

Zaujímavá je tiež skutočnosť, že libreto Vzdialeného zvuku si vytvoril Schreker sám. Ústrednými postavami sú Fritz a Greta, milenci, ktorých stretnutia tvoria osu celého sujetu. Fritz je skladateľ, ktorý je posadnutý hľadaním ideálneho hudobého motívu. Túžbe nájsť ho obetuje aj svoj vzťah s Gretou. Práve Greta je pritom postavou, ktorú sledujeme najviac – na pódiu je takmer neustále. Sme svedkami jej premeny z trochu naivného dievčaťa na ospevovanú, luxusnú benátsku prostitútku. Vzápätí prichádza jej pád z tohto podivného výslnia a posledné stretnutie s umierajúcim Fritzom.

Schreker teda Grete nepredpisuje práve najšťastnejší osud. Strojcami jej nešťastia sa tu pritom stávajú najmä muži. Jednak je tu Fritz, ktorého viac zaujíma hudobná vidina než jeho partnerka, jednak zhýralý otec, ktorý Gretu prehrá v krčme. Vlastne teda nie je divu, že režiséra Timofeja Kuljabina, autora pražskej inscenácie, napadlo vymaniť hrdinku z tohto vzorca. Kuljabin zabezpečuje Grete šťastnejší koniec tým, že jej vo svojej koncepcii dáva talent – ako niečo, čo v dejinách nebolo so ženami spájané tak často. Darmo Fritz pátra po svojom hudobnom ideály – je to Greta, ktorá na konci dopisuje jeho operu. V posledných scénach sa tak Greta stáva sebavedomou ženou, ktorá v tvorivom opojení komponuje jednu stránku za druhou a o trpiaceho Fritza sa príliš nezaujíma. Je to určite nápadité pojatie a poskytuje deju zvrat, ktorý by sme inak nenachádzali. Otázka, či to už nie je prílišný zásah do autorovho zámeru, je tu ale úplne na mieste. Nejde len o iné, aktualizované výklady, mení sa vlastne celý záver. Vášnivé Gretine slová vyznievajú nepatrične, keď ich viac adresuje notovému papieru, ako Fritzovi. Navyše, celý Gretin prerod na geniálnu umelkyňu je akýsi náhly, prichádza odrazu, neodvíja sa postupne – a pôsobí tak trochu umelo.

Uznávaného Timofeja Kuljabina pritom predchádza povesť autora kontroverzných inscenácií a nie je tak prekvapením, že aj Vzdialený zvuk vyvoláva otázky. Kuljabin pritom v mnohých ohľadoch autora priamo nasleduje, rešpektuje dokonca niektoré predstavy o vzhľade scény zapísané v partitúre. Celkovo je scénografia Olega Golovka celkom tradičná (vidíme pracovňu či okázalý benátsky verejný dom), dôležitým prvkom sa stáva točňa, ktorej otočením sú oddelené rôzne časové roviny. Kostýmy (Vlada Pomirkovanaja) sú v krajných dejstvách civilné, v podstate celkom strohé, neukotvené do konkrétnej doby. Druhé dejstvo sa tomuto vizuálu vymyká. Greta je v okázalom zlatom úbore s červeným plášťom, zvyšok osadenstva je buď vo frakoch alebo len v spodnom prádle. Prostredie pochybnej morálky je tu ilustrované dosť explicitne, neviem ale, či dokázalo súčasného diváka ešte šokovať (samozrejme, to nemusel byť zámer).

Jedným z faktorov, ktoré vyznenie inscenácie ovplyvnili najviac, bol samozrejme výkon hlavnej hrdinky, v tomto prípade Svetlany Aksenovej. Herecky akoby si od Grety udržovala trochu odstup – nepôsobila, ako by sa do role priamo vciťovala. Skôr som mala dojem, že pohnútky svojej postavy analyzuje a divákovi ich potom, s trochou deskriptívnosti, prezentuje. Asi najautentickejší bol jej výkon v treťom dejstve, keď dopisovala partitúru: suverénna, sebaistá, trochu chladná; úplne v kontraste k rozrušenému Fritzovi. Čo sa týka predstaviteľa Fritza, Aleša Brisceina, upútal ma akýsi sarkastický rozmer, ktorý svojej postave dokázal dať. Akoby divákom našepkával, že Fritz napriek vznosným slovám o vzdialenom zvuku nie je žiadnym veľkým skladateľom – a, vo svetle jeho nezrelého správania sa ku Grete, ani veľkým človekom.

Z hľadiska speváckych výkonov oboch aktérov nastával podľa mňa jeden zásadný problém. Relatívne často dochádzalo k stavu, kedy cez tutti orchester nebolo sólistov takmer vôbec počuť. V tomto prípade šlo zrejme o kombináciu niekoľkých aspektov – od Schrekerovej sadzby, cez akustiku, až po samotný nevhodný balans medzi orchestrálnou jamou a javiskom. Navyše, fondy hlavných predstaviteľov nie sú tak mohutné, aby vynikli nad opulentným tokom hudbym, takže v tomto smere nemali sólisti ideálnu pozíciu. Na mnohých miestach v redšej faktúre sme ale počuli, že vládnu dostatočne zvučným, nosným hlasom. Krásne zaznel napríklad kontrastný moment v druhom dejstve, keď sa po dramatických monológoch Fritz vyslovuje, že by chcel Gretu za svoju ženu (v partitúre okolo čísla 120). Svetlana Aksenova sa ako flexibilná speváčka predstavila napríklad v prvom dejstve v tajomnej scéne v lese: pohotovo prechádzala medzi registrami, znela veľmi farebne. V začiatkoch predstavenia sa mi zdalo, že má v nižších polohách trochu viac vibrata, v priebehu večera ale tento aspekt nebol tak výrazný. Z ďalších predstaviteľov zaujala Daria Rositskaja (dvojrola Stará a Španielka) s tmavšou farbou a precíznou dikciou, dynamické a dobre artikulované boli napríklad aj dialógy Vigelia Miloša Horáka s Hercom Jiřím Rajnišom.

Schrekerova opera nie je náročná len pre spevákov, ale aj pre orchester. V premenlivej, členitej faktúre Schreker nešetrí polyrytmickými úsekmi či zmenami tempa. Na vzájomnú komunikáciu orchestru s dirigentom a súhru vnútri orchestru tak Schreker kladie nemalé nároky: a to ešte nehovoríme o koordinácii scénických bánd a zboru, ktorý spieva sponad scény (zbormajster Adolf Melichar). Orchestr Státní opery hral pod taktovkou Richarda Heina, premiéry však boli v rukách Karl-Heinza Steffensa. Teleso hralo koncentrovane; bolo však zrejmé, že má dielo v repertoári len krátko a s komplexnou partitúrou ešte nie je zžité na sto percent. V monumentálnych tutti miestach dosahoval orchester veľmi plný a vyvážený zvuk, s rešpektom k farebnej inštrumentácii. V členitejších úsekoch, krátkych frázach, polyrytmoch či miestach s komplementárnymi rytmami (aj so sólistami) bolo ale počuť určité nepresnosti. V predohre som ako trochu problematické vnímala, že glissandá harfy boli až neprimerane zvýraznené oproti zvyšku orchestra. Plastické línie dychových nástrojov, ktoré po nej nastúpili, potom vynikli menej, než by si zasluhovali (autor im pritom predpisuje pokyn ausdrucksvoll, teda expresívne). Je to škoda – drevené dychové nástroje patrili v tento večer k spoľahlivým článkom orchestru. Čo sa týka dvoch scénických bánd, efekt hudby prichádzajúcej z diaľky sa skutočne dostavil; ťažká opona ale pohltila mnoho zaujímavého, zvukovo utrpeli napríklad party mandolín či gitár.

Zaradenie Vzdialeného zvuku na záver festivalu Opera 2022 bolo celkom určite dramaturgicky zaujímavým ťahom. Čisto subjektívne si ale dovoľujem poznamenať, že mám v rámci prehliadky iných favoritov – a nie som si istá, či Schreker skutočne zafungoval ako oný „zlatý klinec“.

Foto: ilustrační / Zdeněk Sokol