„Sledovať dirigentskú prácu Juraja Valčuhu na pódiu je zážitok, ktorý sa vyrovná aj tej nainvenčnejšej opernej inscenácii.“

„Vokálni sólisti museli svojím excelentným výkonom uspokojiť aj toho najnáročnejšieho poslucháča.“

„Nesporne jeden z vrcholov tohoročnej koncertnej sezóny.“

Na prvej marcovej dvojici abonentných koncertov Slovenskej filharmónie v dňoch 9. a 10. marca 2023 to v plnej sieni Reduty naplno znelo Wagnerom. Prominentný dirigent Juraj Valčuha, slovenský rodák a v súčasnosti francúzsky rezident, rešpektovaný, žiadaný a, žiaľ, zriedkavo sa za jeho pultom objavujúci dirigentský hosť nášho prvého orchestra, sa tentoraz podujal na koncertné uvedenie kompletného 2. dejstva opery Richarda Wagnera Tristan a Izolda s výnimočným sólistickým obsadením: Maida Hundeling, stálica našej opernej scény, spievala Izoldu, rakúsky tenorista Norbert Ernst hrdinného Tristana, česká mezzosopranistka Ester Pavlů Brangänu a charizmatický Peter Mikuláš kráľa Markeho (hviezdnu štvoricu doplnili dvaja členovia Slovenského filharmonického zboru – Juraj Kuchar ako Melot a Martin Mikuš ako Tristanov pobočník Kurwenal). Ak odhliadneme od ambicióznej poloscénickej prezentácie operného výberu z Tristana v júni minulého roku v dramaturgicky čoraz odvážnejšie napredujúcom Štátnom divadle v Košiciach, bolo to po takmer 90 (!) rokoch prvé uvedenie väčšieho tristanovského hudobného kompletu na domácom koncertnom pódiu či divadelnej scéne (naposledy sa u nás, prakticky prvýkrát od svetovej premiéry, opera Tristan a Izolda hrala v januári 1934 v bratislavskom SND). Nuž darmo, na uvádzanie náročných Wagnerových partitúr nemáme v porovnaní so susednou Viedňou, Budapešťou či Prahou vyhovujúce realizačné predpoklady.

Pritom o publikum pre Wagnerove opery by v slovenskej metropole určite nebola núdza. Posledná inscenácia Lohengrina v opere SND v roku 2016 pod taktovkou Friedricha Haidera (s Maidou Hundeling ako Elzou) sa stretla s nefalšovaným záujmom obecenstva a tých niekoľko predstavení bolo takmer vypredaných. Napokon, aj samotný Juraj Valčuha má k poetike wagnerovského (ale aj straussovského) divadla blízko, hudbe týchto skladateľov rozumie, dôverne ju pozná a dokáže ju zasvätene pretlmočiť (čo nie je u dirigentov jeho generácie bežné). Svedectvo o tom podáva sumár umelcovej dirigentskej aktivity v posledných rokoch: v budapeštianskej Štátnej opere pripravil inscenáciu Parsifala, vo februári 2017 so Slovenskou filharmóniou koncertne uviedol Straussovu Elektru (opäť s famóznou Maidou Hundeling v hlavnej úlohe) a v roku 2018 dirigoval na BHS s naším orchestrom 1. dejstvo Valkýry. Ani s Tristanom sa v Bratislave nestretol po prvý raz: v januári 2020 dirigoval niekoľko predstavení opery v Teatro Comunale v Bologni a na budúci mesiac ho zasa čaká séria uvedení Tristana s hviezdnym obsadením v Bavorskej štátnej opere v Mníchove.

Opera Tristan a Izolda, chýrny Wagnerov „opus metaphysicum“, ako dielo nazval filozof Friedrich Nietzsche, prakticky od svojho vzniku fascinuje a inšpiruje nielen melomanov, ale aj literátov a divadelníkov. Hlboký obdiv k opere prechovával spisovateľ Thomas Mann, ktorý pod jej vplyvom napísal slávnu novelu Tristan. O tzv. tristanovskom akorde f-h-dis-gis, symbolizujúcom nápoj lásky a vinúcom sa celou operou, vznikli desiatky odborných štúdií i knižných dizertácií (azda najznámejšia je základná hudobnovedná práca švajčiarskeho muzikológa Ernsta Kurtha Romantická harmónia a jej rozpad vo Wagnerovom Tristanovi). Skladateľ dielo písal v čase, keď po neúspešnej meruôsmej drážďanskej revolúcii musel opustiť svoj saský domov a vo švajčiarskom exile sa zoznámil s mladou Mathildou Wesendonckovou, ktorá ho očarila a silne ovplyvnila jeho ďalšiu tvorbu. Vypäté chromatizmy skladby vyjadrujú vášeň vo vtedajšej hudbe takmer nevídanú a dokážu strhnúť poslucháča k prudkým emocionálnym reakciám.

Sledovať dirigentskú prácu Juraja Valčuhu, pozorovať jeho dominantné uchopenie hudobného materiálu, dokonalú prácu rúk a suverénne vedenia telesa je zážitok, ktorý sa vyrovná aj tej najinvenčnejšej opernej inscenácii. Od prvej chvíle mal symfonický priebeh pod kontrolou, modeloval ho do najjemnejších detailov, ani na okamih nedal orchestru (no ani poslucháčovi) vydýchnuť. Výsledkom bol interpretačný tvar, ktorý nikoho v sieni nemohol ponechať ľahostajným. Pritom Valčuhov intenzívny umelecký vklad sa neobmedzil len na samotné dirigovanie; rovnako invenčne sa vedel prejaviť ako hudobný dramaturg a nápaditý režisér s takmer divadelnou predstavivosťou. Spevákov privádza na pódium postupne, podľa logického scénického poradia: najprv sa objavia hlavné ženské predstaviteľky, neskôr Tristan nahradí odchádzajúcu Brangänu, keď sa pred svojím výstupom nečakane vynorí spoza organa; kým Brangäna svoje dramatické varovanie adresuje milencom z filharmonickej balkónovej lóže, dôstojne prichádzajúci kráľ Marke prednesie svoj rozsiahly vokálny monológ spoza orchestra. Štvorica lesných rohov vytvára ilúziu akoby hrala z vedľajšieho vestibulu, v skutočnosti znie zo zvukového záznamu. Veľký, viac ako tristotaktový škrt v partitúre v rámci dvojspevu Tristana a Izoldy pôsobí úplne prirodzene, ba čo viac, prudko zdynamizuje napätie. Impozantný je aj pohľad do útrob hrajúceho orchestra; až pri koncertnom uvedení diela si poslucháč dokáže pri bolestnom speve kráľa Markeho naplno vychutnať intenzívny farebný kolorit sprevádzajúcich hlbokých sláčikových nástrojov.

Vokálni sólisti museli svojím excelentným výkonom uspokojiť aj toho najnáročnejšieho poslucháča. Maida Hundeling, spievajúca v životnej forme, sa ako Izolda priam prekonávala, s náročným partom sa po oba večery dokázala vyrovnať bez najmenšieho zakolísania. Viedenský rodák Norbert Ernst, účinkujúci namiesto pôvodne plánovaného Roberta Deana Smitha v úlohe Tristana, sa predstavil ako spevák s majstrovsky ovládanou wagnerovskou vokalitou. Ester Pavlů ako Brangäna očarila hĺbkou a pôsobivou farebnosťou svojho mezzosopránu. Nestarnúci Peter Mikuláš, dôstojný, no viac nahnevaný ako užialený kráľ Marke, bol už len čerešničkou na torte tejto mimoriadnej vokálnej palety. Zaujal aj mladý Juraj Kuchar ako expresívny Melot a Martin Mikuš v úspornej úlohe varujúceho Kurwenala. Treba tiež oceniť solídny preklad neľahkého Wagnerovho libreta do slovenčiny z pera Stanislava Trnovského a Lindy Fintorovej v programovom bulletine.

Famózny Juraj Valčuha, pätica sólistov a najmä strhujúco a fascinujúco hrajúci orchester Slovenskej filharmónie pripravili poslucháčom jeden z vrcholných umeleckých zážitkov tohoročnej koncertnej sezóny. Dúfajme, že si ho v podobnom zložení čoskoro zopakujeme.

Foto: Alexander Trizuljak